VIANOCE AKO HĽADANIE DOBRA V NÁS
K napísaniu tohto vianočného príspevku ma inšpirovala príhoda v onkologickej čakárni v Poprade. Medzi čakajúcich pacientov a ich sprievodcov vstúpil bez pozdravu asi 30 ročný bezdomovec. Slovko nepovedal, ale s kasičkou v ruke začal obchádzať ľudí, ktorí sedeli v preplnenej čakárni. Nevychádzal som z úžasu, koľko „milodarov“ skončilo v jeho papierovej škatuľke. V tej časti čakárne – kde som sedel ja – mu prispeli všetci, okrem mňa. Po chvíli som sa začal cítiť trápne, lebo som vyzeral ako najväčší lakomec na svete. Kedže niekedy vedieme spolu rozhovory (aby nám rýchlejšie ubiehal čas, ja tam čakám na manželku), tentokrát som začal rozhovor ja. Povedal som im, že som šokovaný z ich dobrosrdečnosti. Viem, koľko majú výdavkov spojených s ich ochorením a napriek tomu im nerobí problém podporiť bezdomovca. Potom som sa im snažil vysvetliť, že ja takým ľuďom nedávam peniaze, lebo neviem, či neskončia v iných rukách alebo budú premenené na alkohol. Úprimne povedané, najviac sa ma ale dotkla jeho necitlivosť.
Niekedy život vytvorí prapodivné prepojenia, ale zhodou okolností som deň predtým daroval 10 eur. Aby reč nestála, vyrozprával som im môj príbeh „lásky k blížnemu“.
Príbeh sa začal písať v Bratislave. Tomáš Bereta mi napísal, či by som nesprevádzal známeho slovenského fotografa A. Hyžu, ktorý sa podieľa na tvorbe publikácie o Spiši. Súhlasil som, lebo vždy sa rád stretnem so zaujímavými ľuďmi.
Kedže kniha o Spiši je bez Rómov neúplná, išli sme do Výbornej fotografovať rodinu mojich rómskych žiakov, ktorých som niekedy učil.
Možno je pre niekoho nepochopiteľné, ale mne srdce vždy podskočí, keď sa s nimi stretnem. Pred rokom som povedal mojej 13 ročnej vnučke – ktorá žije vo Švédsku – že pôjdeme na návštevu k mojej rómskej žiačke z Výbornej a že bude veľmi prekvapená, ako v skromnom domčeku bude čisto. Tak aj bolo. Mária ma nesklamala. Veď v škole vždy mala zmysel pre poriadok.
Príbeh o Márii mal pokračovanie v Anglicku. Keď vnučka išla o krátky čas do Anglicka, tak po telefóne mi povedala, že u mojej žiačky bolo čistejšie ako v dome, kde sú ubytovaní.
Teraz som k nej opäť prišiel na návštevu a nemal som ani darček pre jej deti. Pozerajúc na jej dvoch okatých chlapčekov, tak som jej podaroval aspoň 5 Eur. Rovnako som dal 5 Eur i mojej bývalej žiačke Žanete, ktorá žije v bytovke, ale v lete sa už nasťahujú s Davidom (mojim žiakom) a dvoma detičkami do novostavby. Tešil som sa s nimi, že začnú nový život mimo bytovky. Fascinuje ma ich túžba zmeniť svoj život. Veľmi prajem Rómom, aby dokázali držať krok s nerómami, osobitne vo vzdelaní.
Niekedy si človek myslí, že už vie veľa o živote, ale choroby Vám vždy nemilosrdne pripomenú, čo je v živote dôležité a menej dôležité. Dobrosrdečnosť ľudí v onkologickej čakárni má vrátila k prapodstate ľudského žitia – život je veľmi ťažký, ale keď si ľudia pomáhajú, vie byť i pekný.
Teraz sa blížia Vianoce. Ale len na Vianoce sa máme obdarúvať a byť k sebe milší? Veď okolo nás poznáme veľa ľudských osudov. Poznáme ich tváre i životné príbehy. Ak im chceme pomôcť, nemusia to byť ani peniaze. Možno postačí dobre slovo či úsmev. V onkologickej čakárni nám to pomáha. A je jedno či sa rozprávame s Rómom či nerómom. Hlavne, že nám nechýba žičlivé srdce.
Jozef Smrek