VÁŽENÍ ČITATELIA

      ospravedlňujem sa za dlhú prestávku v uverejňovaní príspevkov na našej webovej stránke. 

22. februára 2024 zomrela moja manželka Otinka a ja som nemal silu pokračovať nielen  v tejto práci. 

Každý životný príbeh je fascinujúci, ale ak odíde milovaný človek,  je veľmi ťažko si zvyknúť na nový údel. Ba môže sa nás zmocniť pocit viny, že nám je ešte dopriate žiť. Hádam  je to preto, lebo až vtedy si plne uvedomujeme vzájomnú prepojenosť našich životov. A ja som mal to šťastie, že mi osud doprial 46 rokov žiť z nežnou rozprávkovou bytosťou, zbavenej akejkoľvek nenávisti a zloby v srdci. Doteraz pociťujem závrat, keď si spomeniem na Otinkinu statočnosť v jej 15 – ročnom boji s onkologickým ochorením. Ani keď sa tretíkrát objavila recidíva, nechcela zaťažovať svoje okolie svojim trápením. Jej blízka priateľka si neskôr vyčítala, že ju obťažovala svojimi banálnymi problémami, pritom Otinka ani raz nepovedala, akým ťažkým životným obdobím prechádza. Bola až ľadovo vyrovnaná so smrťou – veď som si dosť požila, vravievala. 

So svojou diagnózou nečakala, že sa dožije „až“ 70 rokov. Doteraz nechápem, kde tá nežne krehká Otinka nazbierala silu tešiť sa zo života, ba i pomáhať ľuďom so zdravotnými alebo inými problémami.

Asi ste prekvapení mojím rozprávaním o mojej manželke. Ale mnohí z Vás nevedia, že naša webová stránka by nevznikla, nebyť jej ochoty spolupodieľať sa na jej vytvorení a fungovaní. 

Spomienkou na jej životný príbeh chcem čitateľom priblížiť členku nášho tímu, ktorá bola „neviditeľná“ a predsa za sebou zanechala nezmazateľnú stopu v príbehu našej webovej stránky.

Otinka bola mimoriadne technicky zdatná, a tak mala na starosti grafickú úpravu, uverejňovanie príspevkov, dokumentov a fotografií  (keby som to mal robiť ja, webová stránka by nevznikla!). 

Aj keď sa Otinka nenarodila v našej dedine, vždy bola ochotná mi pomôcť, najmä ak som potreboval na internete hľadať informácie o našej dedine. Veľmi pekné spomienky mám na našu spoluprácu pri písaní štúdie o vysťahovalectve Sloviancanov do Ameriky, ktorú si môžete prečítať v knihe Slovenská Ves v premenách času. Vždy sme sa tešili, keď sme objavili ďalšie a ďalšie mená Slovenskovešťanov vo vysťahovaleckých dokumentoch.  

K téme sme pristupovali s veľkou pokorou – mali sme ešte v živej pamäti naše skúsenosti z USA, kde sme tiež odišli za prácou. Pravda, naši predkovia to mali neporovnateľne ťažšie.  Životné cesty nás zaviedli aj do Anglicka, kde sme žili spolu s dcérou a vnučkou. 

Otinka nemala so mnou jednoduchý život. Veľkou skúškou v našom vzťahu bol projekt Agroturistickej zóny Vygoda. Nápad som dostal v USA, keď sa mi cnelo za rodnou dedinou.

Takmer každý si idealizuje rodné hniezdo, z ktorého vyletel do sveta. Nebolo to inak ani v mojom prípade. Naivne som si myslel, že projekt získa podporu vlastníkov pôdy v riešenom území. Naozajstnú podporu som nakoniec pocítil iba od rodiny Varholovej. Napriek tomu som sa nevzdal môjho sna. Problém ale bol v tom, že stále viac som nebezpečne vťahoval rodinu do finančných problémov. Finančné problémy pri zabezpečovaní projektu nebezpečne naštrbili i vzťahy v rodine. Našťastie, Otinka statočne stála pri mne. Možno iná by sa so mnou rozviedla. Zvládli sme to. Tešili sme sa, že sme to ustáli. Posilnilo nás to, ale do života Otinky vstúpila opakovane ťažká nemoc ….. .

Vraví sa, že niekedy sa človek zobudí a cíti, že už nikdy nebude tak, ako bolo.  Po odchode Otinky už nedokážem udržať doterajšie životné tempo. Mnohých cieľov som sa preto vzdal. Aj naša webová stránka bude minimalizovať uverejňovanie príspevkov – obmedzí sa iba na projekt Agroturistickej zóny Vygoda. Budú to predovšetkým moje vyjadrenia k postojom vlastníkov stavebných pozemkov v riešenom území  a taktiež budem komentovať postoje a zásahy samosprávy do rozvoja Agroturistickej zóny Vygoda. Keď nazbieram energiu, budem pokračovať aj v písaní Kroniky  Agroturistickej zóny  Vygoda.

V závere nemôžem nespomenúť Otinkinu pomoc pri tvorbe a vydaní knihy POŠADKY (ktorej autormi sú i ďalší rodáci zo Slovenskej Vsi). Z vydania  knihy mala veľkú radosť a zároveň bola šťastná, že moja snaha nevyšla nazmar.  Veď Otinka najlepšie vedela, aký mám silný citový vzťah k mojej rodnej dedine a koľko úsilia som vynaložil, aby kniha uvidela svetlo sveta. 

Život je ťažký – ale keď do nášho žitia vstúpia ľudia prekypujúcich človečinou v tej najrýdzejšej podobe – vie byť aj láskavý. Nečudo, že po svojom odchode zanechávajú veľa, veľa smútku medzi svojimi najbližšími. Existuje však nádej – ak dobre porozumieme ich odkazu – že  v našich skutkoch  môžu naďalej žiť medzi nami. Nie raz si na to pomyslím, keď moje myšlienky zaletia k Otinke.

Jozef Smrek