SLOVENSKOVEŠŤANIA V I. SVETOVEJ VOJNE

Minulý mesiac sme si pripomenuli  ukončenie I. sv. vojny (11. 11. 1918 ). Jej hrôzy nadobudli tak obludnú podobu, že i dnes  z nej môžeme pociťovať zimomriavky prechádzajúce do strachu z novej vojny. Pravda, ak sme schopní aspoň trochu sa vcítiť do osudov ľudí, ktorí sa stali obeťami politiky vtedajších mocností. A ako hovoria múdri ľudia, keď stratíme historickú pamäť a otupíme empatiu, už sme „predpripravení“  (predpečení) na nové vojny, na nové zabíjanie. V tomto kontexte preto vyvstáva i otázka, či je múdre poslať do zabudnutia spomienky na starých Slovenskovešťanov, ktorí prežili vojnové peklo. Veď koľko mladých občanov vie vyrozprávať aspoň  jeden príbeh  Slovenskovešťana z I. či II. svetovej vojny?

   Patrím medzi generáciu Slovenskovešťanov, ktorí v časoch mladosti sa stretávali a rozprávali sa s veteránmi I. a II. svetovej vojny. Úprimne povedané, až dnes  mi dochádza, ako sme málo poznali vnútorný svet spoluobčanov, ktorí zažili vojnové besnenie na vlastnej koži.  Isté je, že mnohí z nich mali celoživotnú traumu z toho, ako boli prinútení zabíjať ľudí, ktorí im nikdy neublížili, len sa previnili tým, že stali na druhej strane barikády. Lenže v časoch mladosti nás vôbec nenapadlo, že veteráni vojen môžu trpieť aj posttraumatickým syndrómom z prežitých vojnových hrôz.

  Až dnes, keď sa viac začína rozprávať o tom, ako mnohých vojakov – ktorí bojovali vo Vietname, Afganistane či Iraku – prenasledujú spomienky a pocit viny – začíname pozerať na život vojnových veteránov v našej dedine v novom svetle.

Ako sa naučili žiť s traumou, že zabili človeka a nahliadli do pekla na zemi? Veď nikto z nich nevyhľadal psychiatrickú liečebňu, tak ako mnohí americkí vojaci postihnutí posttraumatickým syndrómom, ktorí bojovali vo vojnách na Blízkom východe. (Mnohí z nich sa už nedokážu zaradiť do normálneho života, prepadnú drogám, ba siahnu si na život.)

   Sledujúc životné príbehy Slovenskovešťanov, s úžasom u nich zisťujeme túžbu nájsť zamestnanie, akoby prácou chceli potlačiť spomienky na prežité hrôzy. Mňa v tejto súvislosti osobitne dojímajú osudy Petra Marhevku, ktorý po skončení vojny našiel silu odísť za prácou do USA, aby zabezpečil lepší život pre svoju rodinu. A možno pravda bude v tom, že po prežitých útrapách sa im všetko ostatné zdalo ľahké – aj práca pri vysokej peci v USA.

S odstupom času mi tiež dochádza, prečo boli skúpi na slovo a veľmi nechceli hovoriť o svojich zážitkoch ani svojim deťom a vnukom. Chceli zabudnúť, ale v skutočnosti sa im to nikdy nepodarilo. Mali ťažké sny, ktoré im pripomenuli čas, keď sa báli o svoj život a videli umierať ľudí, ktorí rovnako túžili vrátiť sa k svojej rodine. Ešte teraz mám v živej pamäti spomienky na Petra Marhevku, keď ležal na smrteľnej posteli a ja som s údivom počúval jeho rozprávanie o vlastnom vojnovom príbehu. Rozprával pomaly, robil dlhšie prestávky a mne sa zdalo, že mi len komentuje film, v ktorom hlavnú rolu hral on sám. Ba možno vtedy znovu počul – keď sa mu v hlave premietal film jeho života – i nariekanie zomierajúcich kamarátov, keď vybuchol medzi nimi delostrelecký granát, ale on zhodou okolností sa vzdialil od nich k neďalekej kaplnke.

    Veľa svojich tajomstiev si zobrali do hrobu. Ale i to, čo vieme o ich životných príbehoch by sa patrilo zachovať pre budúce generácie Slovenskovešťanov. Preto keď sa na mňa obrátil Michal Galgon, aby sme na našom webe vytvorili priestor pre príspevky venovaných pamiatke Slovenskovešťanov, ktorí bojovali v I. svetovej vojne, nemusel ma dvakrát presviedčať. Nebude to naša prvá spolupráca. Veď kto chodí k židovskému cintorínu, tak si určite všimol pod prístreškom drevené tabule s menami padlých Slovenskovešťanov v I. svetovej vojne. Tabule s menami vyrobil môj syn Peter, ale menoslov padlých zostavil Michal Galgon.

    Nádejame sa, že takto aspoň trochu prispejeme k vzbudeniu záujmu o históriu našej obce, ale aj premýšľaniu nad vlastným postojom k vojne.

     S potešením píšem, že zároveň uverejňujeme príspevok  Oľgy Galgonovej, ktorá nám rozpovie príbeh vojnového navrátilca Viktora Baláža, ktorý bol jej starým otcom.

Možno sa nám v budúcnosti podarí rozpovedať i príbeh Pavla Majera – Palira (nar. 1892), ktorý prešiel celé Rusko a koniec vojny ho zastihol na Sibíri. V jeho prípade doslovne platí, že obišiel celý svet, aby sa opäť vrátil do Slovenskej Vsi. On sa totiž z prístavu Vladivostok dostáva na západné pobrežie USA, prejde Ameriku smerom na východné pobrežie a odtiaľ cez Atlantik zamieril do západnej Európy. Detaily jeho putovania svetom veľmi nepoznáme. Vieme len to, že sa vrátil do Slovenskej Vsi. Na jeho príbeh ma upozornil Rudolf Galgon, ktorý je rodák zo Slovenskej Vsi a doteraz si zachoval vrelý vzťah k rodnej obci. Príbeh nášho vojnového navrátilca je fascinujúci o to viac, keď si uvedomíme, že je pravdepodobne prvý „Sloviancon“, ktorý obišiel celú zemeguľu. Vo svojej podstate je ale každý príbeh Slovenskovešťanov v I. sv. vojne  fascinujúci.

   Priznám sa, ani ja nepoznám všetky mená občanov, ktorí sa vrátili z I. svetovej vojny. Dúfame, že sa nájdu ďalší občania, ktorí nám pošlú spomienky na rozprávanie starých Slovenskovešťanov, ktorí prežili hrôzy I. svetovej vojny. Radi ich uverejníme.  A možno spolu s čitateľmi sa nám podarí vytvoriť komletný zoznam Slovenskovešťanov, ktorí sa vrátili do dediny z bojísk I. svetovej vojny.

                                                                                                        Jozef Smrek

VIKTOR BALÁŽ  (1895 – 1968) – navrátilec z 1. svetovej vojny

   Takmer každý z nás si uchováva spomienky na vzácnych ľudí, ktorých stretol vo svojom živote. A ja v mojom živote s láskou a úctou spomínam aj na svojho starého otca – Viktora Baláža. A to tiež preto, lebo prežil útrapy I. svetovej vojny a v pamäti ho mám uchovaného ako veľmi pracovitého človeka. Škoda, že keď ešte žil, nikto z našej rodiny nezapisoval jeho spomienky z čias I. svetovej vojny.

    Možno ani nám všetko nechcel povedať, čo všetko videl a prežil. O tom, že prežil nesmierne útrapy, napovedá i to, ako sa správal v deň výročia ukončenia I. a II. svetovej vojny. V tieto dni nedovolil nikomu v rodine pracovať. Bol to sviatok, a ako sa na sviatok patrí, obliekol si sviatočný „ancug“. Vtedy najviac spomínal na prežité vojnové časy. Veľmi ťažké srdce mal na vtedajšie Rakúsko – Uhorsko. Hlavne pre neúctu k životu človeka. „Považovali nás za sluhov, náš život v tom čase nemal cenu“ –  vravieval. Na pamiatku padlých kamarátov vždy zapálil sviečku. Poznal tiež mnohé osudy Slovenskovešťanov v I. svetovej vojne, ktorí sa už nevrátili domov. V staršom veku priznal, že keď zapálil sviečku svojim mŕtvym kamarátom z vojny a pozeral do jej ohňa, tak sa mu v hlave preháňali pochmúrne myšlienky – „pozeral som na ňu ako na zlú spomienku“. Taktiež sa rodine zveril, že po návrate z vojny ho dlho prenasledovali ťažké sny.

   Môj starý otec bol súčasťou môjho šťastného detstva. Niektoré spomienky sú už síce zahmlené, ale na niektoré zážitky so starým otcom si spomínam akoby sa stali včera. Viem popísať mnoho detailov, až sa sama čudujem. Medzi takéto zážitky patrili i stretnutia navrátilcov z I. svetovej vojny v deň osláv ukončenia II. svetovej vojny.

Vtedy som ešte žila s rodičmi a starými rodičmi v areáli tehelne v Podolínci. Ako dieťa som si všimla, že starý otec v popoludňajších hodinách odchádzal do mesta na námestie ku zvonici. Z tehelne nad traťou to bolo k prvým domom pod traťou asi 150 m. Ale do mesta – na miesto stretávky – až jeden kilometer. Konečne – vtedy som mala už 8 rokov ( a už sme bývali na dolnom konci mesta) – ma na moje veľké prosby zobral na stretávku ku zvonici. V ten sviatočný deň mal starý otec už zaužívaný rituál. Ako vždy, bola som svedkom jeho rozhovoru s našou babuškou, ako sme nazývali našu starú mamu. Doma sa s babuškou rozprával po maďarsky. Pri odchode z domu si vždy zobral fajku, tabák (“ ed paklik Debrecin dohan „), zápalky a citaru.

   Pamätám si, že pri zvonici vtedy rástli mohutné gaštany, ktoré bohato kvitli bielymi strapcami kvetov a svojimi košatými korunami sa takmer dotýkali. Bolo ich tam vyše desať. Park mal trávnik, štyri lavičky a kaskádovite kvety vždy inej sorty kvetov. Na týchto štyroch lavičkách vzdialených od seba asi 3 m si sadlo 11, neskôr postupne menej účastníkov I. svetovej vojny. Najprv si zapálili fajky a vyfajčili jednu náplň „dohanu“. (Môj starý otec  neskôr už nefajčil fajku kvôli zhoršujúcej astme.) Sediac na lavičkách, mlčky sa potom pomodlili za padlých spolubojovníkov. Hrou na citaru môj starý otec spojil všetkých, akoby sedeli na jednej lavičke všetci. Zahral smutné ťahavé  melódie piesní, ktoré vznikli v bojoch I. svetovej vojny. Ostatní sa pridali miernym spevom.

Takto sa svoji verní stretávali v máji rok čo rok osláviť koniec vojny, takpovediac svojsky, neopakovateľne.

Starý otec bol jedným z tých mladších, no boli aj starší a tí postupne prestávali chodiť, lebo ich neposlúchali nohy.

   Spomínajúc na starého otca, chcem v našej rodine uchovať pamiatku na vzácneho človeka i pre našich vnukov a pravnukov. A možno zaujme životný príbeh vojaka z I. sv. vojny i čitateľov tohto webu.

    Môj starý otec  – aj keď určité obdobie žil v Slovenskej Vsi – sa nenarodil v našej obci, ale v Hybe (okres L. Mikuláš).

Keď mal 19 rokov, ako člen ženijného práporu bol nasadený na front už v júli 1914. V armáde pobudol neuveriteľných 6 rokov, 3 mesiace a 14 dní. Stalo sa to preto, lebo po vzniku ČSR r. 1918 nebol prepustený z armády. I vtedy mu išlo o život. Poľsko nebolo spokojné s vytýčenými hranicami nového štátu, a tak jeho jednotka bola poverená úlohou chrániť naše severné hranice. Zachoval sa jeho „priepustný rozkaz“ (7.10.1921), ktorý uchovávam doteraz.

    V armáde dosiahol hodnosť slobodníka. Na bojisku Rakúsko-Uhorskej monarchie bol zranený priestrelom ľavej ruky.  Stalo sa to v júni  1917. Po skončení vojny mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok. Zachoval sa doklad „Prozatímní platební rozkaz- Zahlungsauftrág ženijný prapor pro svobodníka z 31.prosince 1919“ vydaný Vojenskou invalidovňou v Trnave.

   Po návrate z vojny býval s rodinou v Slovenskej Vsi v dome č. 37 (blízko Potravného družstva). Po vojne  ani v Slovenskej Vsi nebolo veľa pracovných príležitostí, preto mnohí Slovenskovešťania odišli za prácou do Ameriky. Môj starý otec tiež odišiel z dediny, ale pracovnú príležitosť našiel v Podolínci. Zúčastnil sa konkurzu, v ktorom presvedčil vedenie mesta Podolínec, že bude dobrým tehliarskym majstrom v mestskej tehelni. Dnes sa už zabudlo, ale na Hliníku v Podolínci bola najlepšia hlina v širokom a ďalekom okolí. Získal služobný byt a miesto v mestskej tehelni – ako majster a súkromný podnikateľ na živnostenský list. Tam sa nakoniec presťahoval s manželkou Máriou a dcérou Zlaticou r. 1933.

   Aby tehly mali odbyt, zúčastňoval sa na výročných trhoch a jarmokoch v Podolínci v Spišskej Belej, Hniezdnom a ďalších jarmočných miestach po okolí.

Vystavoval tehly rôznych sortimentov: na stavbu domov, murované pece, kachľové pece, „piekarniky“ i tehly na  rôzne použitie. Vtedy tiež prijímal objednávky od záujemcov.

Na Sloveskovešťanov nikdy nezabudol. Mal s nimi čulé kontakty. Dobré vzťahy mal i s Ondrejom Tomasom, ktorý bol v obci starostom v r. 1931 – 1938. Len na okraj poznamenám, že Ondrej Tomas ( ako jeden z prvých starostov v okolí) pochopil význam budovania fajermúrov na susedskej hranici v preventívnej ochrane pred rozšírovaním požiaru. Jeho príklad potom nasledovali ďalší gazdovia. Fajermúry boli z tehál, a tak gazdovia často kupovali tehly v Podolínci.

   V tom čase sa tehelni začalo veľmi dariť. Objednávky na tehly začali stúpať geometrickým radom, o čom svedčia aj predbežné „zabezpeky“ na dodávku tehál po roku 1933. V tehelni preto mohli prijať do zamestnania ďalších pracovníkov. Objednávky prichádzali nielen z okolitých jarmočných miest a obcí, ale tiež Lučivnej, Spišskej Soboty, z Liptova, ba mali zakazníkov na poľskej strane hraníc a tehly doputovali i do Budapešti.

    Môj starý otec sa tehliarstvom živil až do poštátnenia tehelne koncom roku 1952 . V jeho veku už bolo veľmi ťažké preorientovať sa na iné zamestnanie. Posledné roky pred dôchodkom  sa zamestnal v miestnom JRD .

    V mojej rodine  už nemáme nikoho, kto by tak dobre rozumel hline, ako môj starý otec. A je to škoda. Snáď  niekto z našej rodiny sa raz  vydá po „tehliarskej“ ceste môjho starého otca. Alebo aspoň vystaví dom s hlinenými stenami a omietkami. Bola by to pekná spomienka na majstra tehliara v našej rodine.

   To, čo by som chcela ale najviac, aby sme v rodine nikdy nezabudli na mierový odkaz môjho starého otca. Aby si naši potomci vážili ľudský život tak, ako môj starý otec – navrátilec z I. svetovej vojny.

   POZNÁMKA: V rodinnom archíve sme uschovali veľa listín, ktoré dokumentujú život starého otca v časoch vojny i z

                         obdobia, keď bol tehliarskym majstrom v Podolínci. Niektoré faktografické údaje z dokumentov som použila

                         aj v mojom príspevku.

                                                                                                                                            Oľga Galgonová

1.decembra 2019

VÝZVA KU SPOLUPRÁCI

     Sila nášho združenia spočíva v schopnosti spolupracovať. Nie vždy sa nám to darí, ale pre nás je dôležité, aby sme po neúspechu hľadali nové riešenie. Ak ponúkame spoluprácu, oslovená strana zvyčajne zváži, či naša ponuka  je pre nich výhodná, resp. v ich záujme. Ak nie je, my to musíme rešpektovať.

 V novembri  sme takúto výzvu ku spolupráci zaslali nášmu Obecnému zastupiteľstvu. Či dostaneme kladnú odpoveď, to nevieme. Text zaslanej výzvy ku spolupráci si môžu čitatelia prečítať   v nasledujúcom príspevku. Samozrejme, neskôr uverejníme i odpoveď Obecného zastupiteľstva v Slovenskej Vsi na našu výzvu.

                                                                                                                                     Jozef Smrek

    Vážené Obecné zastupiteľstvo,

     naše občianske združenie chce prispieť k zvýšeniu bezpečnosti na „križovatke Vygoda“.

Doteraz sme urobili nasledujúce kroky:

1. Navštívili sme Okresný úrad dopravnej polície v Kežmarku a predstavili sme im náš plán. Našu iniciatívu vítajú, lebo

    autobusová zastávka na Vygode nespĺňa predpísané štandardy. Najväčším bezpečnostným rizikom je absencia

    odstavného pruhu pre autobusy, nedostatočné výhľady pri vjazde z vedľajších ciest na hlavnú cestu (II/542), časté

    porušovanie dovolenej rýchlosti zo strany vodičov a pohyb chodcov v okolí rizikovej križovatky.

2. Iniciovali sme vypracovanie geodetického zamerania v riešenom území. (Geodetické údaje o riešenom území budú

    podkladovým materiálom pre vypracovanie dopravného projektu, ktorého cieľom je komplexné riešenie

    bezpečnostných problémov na „križovatke Vygoda“.)

 3. Podávame žiadosť na zistenie prietoku v potoku Barnahógy. (Projekt počíta s mostíkom pre chodcov cez potok

     Barnahógy.)

 4. V súčasnej dobe sme oslovili projektovú kanceláriu DESTA, s ktorou budeme spolupracovať pri riešení problémov

     „križovatky Vygoda“.

Finančné náklady na vypracovanie projektu a ďalšie úkony budeme uhrádzať z prostriedkov sponzorov, ktorí využívajú obecnú cestu č. 4455 a poznajú kritickú situáciu na „križovatke Vygoda“.

   Ďalším krokom bude podanie projektu na stavebný úrad. Aby sme získali stavebné povolenie, potrebujeme súhlas vlastníka pozemkov.

Ako viete, naše združenie iniciovalo pri pozemkových úpravách zmenu vo vlastníckych vzťahoch tak, aby v riešenom území bola vlastníkom pozemkov obec (starostu som o tom informoval už v minulom volebnom období). Predpokladáme preto, že Obecné zastupiteľstvo nám vyjde v ústrety a požadovaný súhlas vlastníka pozemkov budeme môcť priložiť ku dokumentácii, ktorú odovzdáme na stavebný úrad. (Presné trasovanie odstavného pruhu a chodníkov odovzdáme Obecnému úradu po zhotovení projektu.)

   Posledná fáza bude najťažšia. Na realizáciu projektu chceme získať grand, resp. chceme požiadať o pomoc vedenie Prešovského kraja, ktorý nesie spoluzodpovednosť za bezpečnosť na ceste II/542.

Najväčšiu časť zodpovednosti ale nesie samospráva v našej obci. Preto aj keď ste sa doteraz nevyjadrili k našej iniciatíve ( o ktorej sme Vás informovali mailom dňa 16. 07. 2018 – Žiadosť o podporu občianskej iniciatívy zameranej na zvýšenie bezpečnosti križovatky na ceste č. II/542 v časti Vygoda – Vojňany), opäť chceme upriamiť pozornosť starostu a poslancov na bezpečnostný problém na „križovatke Vygoda“. O to skôr, že posledná iniciatíva samosprávy pri návrhu doplnku územného plánu v lokalite Vygoda odkryla nekoncepčný prístup iniciátorov zmien v projekte Agrozóny Vygoda. Alebo povedané ešte zrozumitelnejšie, ak samospráva sa rozhodla vstúpiť do projektu Agrozóny Vygoda, tak zodpovedný hospodár by mal najprv investovať peniaze do zvýšenia bezpečnosti ľudí na „križovatke Vygoda“ a jej okolia a nie do tvorby nových stavebných pozemkov v Agrozóne Vygoda a jej okolí.

Obecné zastupiteľstvo – skôr než príjme uznesenie o podpore či nepodpore našej iniciatívy – malo by minimálne poznať nasledujúce fakty:

1.    Pri tvorbe projektu Agrozóny Vygoda sme boli upozornení (zo strany odborne spôsobilej osoby, ktorá nás

       zastupovala pri podaní projektu na Stavebný úrad v Prešove), že lesná cesta č. 4455 nespĺňa kritéria na napojenie

       na hlavnú cestu II/542, a preto doplnok územného plánu nebude  schválený na Stavebnom úrade v Prešove.

       Navrhovala nám, aby sme v kritickom území získali súhlas vlastníka pozemku na vytvorenie dopravného projektu,

       ktorý by riešil problém napojenia na hlavnú cestu č. II/542. Tejto varianty sme sa vzdali hneď na začiatku, pretože

       pozemok  v riešenom území vlastnilo 28 občanov. Nesúhlas jedeného vlastníka by zmaril naše úsilie riešiť napojenie

       Agrozóny Vygoda na cestu č. II/542.

        Z týchto dôvodov sme museli nájsť iné riešenie, aj keď bolo finančne oveľa náročnejšie.Vytvorila sa úplne nová cesta

v šírke 10 m a dĺžke 800 m. Projekt cesty počíta s napojením na  hlavnú cestu na inom mieste Agrozóny Vygoda.

Nová cesta bola vytvorená z pozemkov Evanjelickej cirkvi, rodiny Varholovej a Smrekovej. (Projekt cesty by mal byť

odložený i na OÚ). Hodnota práce pri tvorbe cesty bola vtedy minimálne 200 000 Sk, nepočítajúc cenu pôdy. Okrem

toho sme odborne spôsobilej osobe zaplatili 108 000 Sk za prácu pri podaní projektu Agrozóny Vygoda na Stavebný

úrad v Prešove (náklady na transformátor a iné položky tvoria osobitnú kapitolu v nákladoch na projekt Agrozóny Vygoda).

        Ešte pripomeniem, že z našej iniciatívy sa v  pozemkových úpravách rozšírili obslužné cesty na úkor pozemkov,

ktoré v minulosti boli odobrané rodine Galgonovej z Výbornej (1,3 ha). Tieto pozemky spravoval Pozemkový fond. Píšem o tom preto, lebo ak poslanci chcú zasahovať do riešeného územia a fundovane sa  vyjadrovať k projektu Agrozóna Vygoda, mali by poznať nielen genézu jeho vzniku, ale i našu doterajšiu prácu, ktorú vykonávame v procese realizácie projektu. V tomto prípade by potom mali oceniť i to, že sme vlastníkom stavebných pozemkov ušetrili nielen pôdu, ale sme ich ušetrili aj od vyčerpávajúcich rozhovorov o rozšírení obslužných ciest v Agrozóne Vygoda. Nehovoriac o peniazoch, ktoré by zaplatili geodetovi, projektantom a na tvorbu zmlúv.

2. Aj keď v budúcnosti je Agrozóna Vygoda projektovo pripravená na zvýšenie dopravnej zaťaženosti (máme spracované

    základné projekty i na vodovod a ČOV), znepokojuje nás nárast dopravy na ceste č. 4455, ale hlavne na  ceste č. II/542.

    Z týchto dôvodov pre nás existujú iba 2 riešenia vzniknutej dopravnej situácie. Buď sa pokúsime získať peniaze na

    realizáciu projektu samostatne alebo v spolupráci so  samosprávou v Slovenskej Vsi.

3. Ak Obecné zastupiteľstvo príjme našu výzvu k spolupráci, naše združenie je pripravené stretnúť sa so zástupcami obce

    a spoločne prerokovať alternatívne formy spolupráce pri získaní finančných prostiedkov na realizáciu projektu

   „Bezpečnosť križovatky Vygoda“(pracovný názov).

    Privítali by sme, aby po získaní stavebneného povolenia nás samospráva finančne podporila, keď sa prihlásime do aktuálnej výzvy na získanie finančných prostiedkov potrebných na realizáciu projektu. (Zvyčajne musí predkladateľ projektu garantovať, že investuje 5 – 10 percent z celkových nákladov na realizáciu projektov.)

   Vzhľadom na to, že občania sú citliví na to, na aké účely sú použité ich dane, navrhujeme, aby

výška finančnej podpory projektu sa vypočítala zo súčtu hodnoty našich projektov a zisku, ktorý plynie z ich realizácie.

Pripomíname v tejto súvislosti aspoň tieto fakty:

a/ Vytvorenie zisku obce z dane od vlastníkov nehnuteľnosti v Agroturistickej zóne Vygoda a aktivít členov nášho OZ

    v cestovnom ruchu ( Logicky rozmýšľajúci občan nemôže poprieť, že bez projektu Agrozóny Vygoda a vybudovania

    Penziónu pod Magurou by tieto peniaze nikdy nepribudli do obecnej  pokladnice. A i to, že rozvíjajúca Agrozóna Vygoda

    sa môže stať jedným zo stálych zdrojov príjmov obce.

b/ Hodnota projektu „Náš chotár – naše svedomie“ (Po jeho realizácii sa jeho hodnota odhadovala na minimálne 13000 –

    14000 Eur.) Tiež by sa nemalo zabudnúť, že sme vtedy obecnú pokladňu zachránili pred pokutou, ktorú v tom čase

    Okresný úrad životného prostredia v Kežmarku pripravoval udeliť obci.

Suma sumárum:  Ak v Slovenskej Vsi naďalej platí zlaté pravidlo našich dedov a pradedov – „Kto prvý dáva, ten dvakrát dáva“ – potom môžeme predpokladať, že prajní občania našej obce podporia rozhodnutie samosprávy vrátiť zisk obce nášmu združeniu v podobe príspevku na realizáciu projektu „Bezpečnosť križovatky  Vygoda“. O to skôr, že pravdepodobne každý občan našej obce vlastniaci motorové vozidlo prechádza rizikovou „križovatkou Vygoda“ a mnohí tiež využívajú cestu č. 4455.

   Naša dedina je plná paradoxov. V nedávnej minulosti mnoho Slovenskovešťanov prechádzalo  okolo najväčšej čiernej skládky v chotári obce, ale nikto z nich nezačal kričať, že našou ľahostajnosťou  zničíme našim potomkom minerálne pramene. My sme nekričali, ale sme sa rovno pustili do roboty – realizovali sme projekt „Náš chotár, naše svedomie“.

Kto v sebe nezabil pocit zodpovednosti za dedičstvo našich predkov, tak sa vtedy k nám pridal alebo aspoň prejavil prajnosť, resp. nám „fandil“.

     Dnes mnoho Slovenskovešťanov prechádza „križovatkou Vygoda“. Niektorí z nich si aj uvedomujú jej riziká, dokonca majú informácie, že tam mali dopravné nehody i občania Slovenskej Vsi a Vojňan, ale nepočuť ich hlas. Naoko všetko vyzerá v  naprostom poriadku, tak ako keď rástla čierna skládka pri židovskom cintoríne. Stačí len odvrátiť zrak a stratiť sa v anonymite.

My nechceme odvrátiť zrak. A to i preto, lebo sme v epicentre diania a vieme o nehodách.

(Ako by sme sa mohli cítiť bez viny – ak by nebodaj došlo k ťažkej dopravnej nehode – keby sme predtým „nepohli ani prstom“? )

Tak či onak  – ak starosta a poslanci budú odvracať zrak od „križovatky Vygoda“ – tak hrozí, že vznikne rovnaký paradox ako pri záchrane kultúrnej pamiatky a minerálnych prameňov v lokalite „Pri židovskom cintoríne“: Hlavnú organizačnú prácu nevykoná starosta a poslanci, ale občianske združenie. Ba i scenár bude rovnaký – po jeho realizácii sa  nedočkáme poďakovania ani za ušetrenie peňazí v rozpočte obce pri riešení obecného problému.

V Slovenskej Vsi dňa 27.11. 2019                                                         Jozef Smrek,

                                                                                                         predseda OZ Vygoda

1.novembra 2019

 MÚDROSŤ SAMOSPRÁVY SPOČÍVA AJ V TOM, ŽE PODPORUJE VEREJNÚ DISKUSIU O ROZVOJI OBCE

                                          (na margo urbanistickej iniciatívy Obecného úradu v Slovenskej Vsi)

   V mesiaci október som napísal príspevok Huncovské drevenice a Slovenská Ves. Dnes sa pozrieme na iniciatívu samosprávy  ešte raz.

   Podľa môjho názoru, ak niekomu v hlave skrsne nápad  vstúpiť do projektu Agrozóny Vygoda, malo by sa považovať za normálne (čestné), že sa najprv predstaví menom.

Druhý krok je čisto odborný: mal by v písomnej forme  predložiť takpovediac „opravený“ projekt Agrozóny Vygoda.

   Kľúčový problém – ktorý by mal zaujímať aj občanov obce – spočíva v tom, či návrh nového územného plánu v lokalite Vygoda je v  súlade s agroturistickými zámermi Prešovského kraja a našej obce, ochranou životného prostredia, ba i protipožiarnou ochranou.

    Ako som už napísal v predošlom príspevku, poslanci na zasadnutí 26. 6. 2019 našťastie neschválili návrh doplnku ÚP v lokalite Vygoda. Nie je to konečný verdikt, lebo sa dohodli, že k návrhu sa majú najprv vyjadriť odborníci (poslanci nekonkretizovali „odborníkov“).

A to je dôvod, prečo by sme mali naďalej venovať pozornosť  územnému plánu v lokalite Vygoda.

   Skôr než sa vyjadria „odborníci“, mali by sme vedieť odpoveď na nasledujúce otázky:

   (tým by sa veľa vysvetlilo i bez odborníkov)

1. Kto inicioval vytvorenie stavebných pozemkov za hranicami  Agrozóny Vygoda  a na zelených  plochách, ktoré majú

    v projekte Agroturistickej zóny Vygoda diametrálne odlišnú funkciu?

2. Prečo samospráva nepožiadala „iniciatívneho“ občana predložiť písomnú žiadosť o vytvorenie stavebných pozemkov

    a dôvodovú správu „opravy“ už  schváleného projektu Agroturistickej zóny Vygoda?

    Keď sme vytvárali webovú stránku, tak sme predpokladali, že príde čas, keď starosta a poslanci využijú náš web na prezentovanie svojich názorov na rozvoj našej obce. Zdá sa, že už dozrel čas, aby v ucelenej podobe predstavili občanom aj svoju agroturistickú stratégiu a svoje postoje k Agrozóne Vygoda.  Je to tak dôležité, že dokonca môžeme povedať, že až keď občania hlbšie preniknú do logiky „agroturistickej stratégie“ a myslenia starostu a poslancov,  až potom budú schopní pochopiť aj to, prečo Agrozóna Vygoda nie je zaradená medzi „rozvojové projekty“ obce, a prečo samospráva nepovažovala za potrebné diskutovať s našim združením o „oprave“ projektu Agrozóny Vygoda.

   Takto rozmýšľať ma osobitne podnietili doterajšie postoje starostu k rozvoju agroturizmu v obci a vystúpenie poslankyne Mgr. Baňkosovej, ktorá využila moju prítomnosť na zasadnutí Obecného zastupiteľstva a odprezentovala svoj názor na projekt Agrozóny Vygoda.

 Zapisovateľka (26. 6. 2019) zachytila  jej „reč“ takto: „ Na zasadnutí p. poslankyňa Mgr. Baňkosová vyjadrila nespokojnosť so stavom ako vyzerá „projekt Vygoda“ po realizácii projektu(po 14 rokoch)  nakoľko nekorešponduje s pôvodným zámerom.“

   Zo zápisnice teda vyplýva, že poslankyňa nenašla v Agrozóne Vygoda žiadny pozitívny prvok. Nám nič nezostáva, len pani Mgr. Baňkosovú požiadať, aby svoje hodnotenie „projektu Vygoda“ nám zaslala písomne. Dôležité je to predovšetkým pre budúcich stavebníkov (aby sa vyhli chybám), ale určite si to so „záujmom o veci verejné“ prečítajú i občania, ktorí očakávajú od poslancov fundované a konštruktívne postoje k rozvoju obce.

A tu pri analýze rezultátu pani Baňkosovej vzniká problém. Uskutočnila naozaj fundovanú kritiku?   Uvažovať týmto smerom je o to potrebnejšie, že jej kritika je verejne prístupná občanom na internete a nevysvetľuje dôvody negatívneho hodnotenia. A čo je ešte horšie, v zápisnici nie sú uvedené moje pripomienky k jej vystúpeniu na schôdzi. Na moje prekvapenie som si prečítal iba všeobecné frázy odpísané z dokumentácie projektu, ktorý je odložený na Obecnom úrade. Keby to nebolo smutné, bolo by to až komické.

   Podľa môjho názoru – keď chceme objektívne hodnotiť doterajšiu realizáciu projektu Agrozóny Vygoda – musí hodnotenie obsahovať prinajmenej tieto atribúty:

       1.  Komplexné vyhodnotenie územného plánu obce z roku 2001 a jeho doplnkov.

   Kritici radi poukazujú, že za 14 r. sa postavili iba 3 drevenice. Pritom keby postupovali analyticky, tak musia tempo výstavby skúmať v kontexte s územným plánom obce, ktorý bol schválený r. 2001. Takto by museli hľadať odpoveď i na otázku, prečo je napr. oproti družstvu postavený iba jeden dom. Veď predsa územný plán bol v tejto lokalite urobený o 4 roky skôr a podmienky na vytvorenie infraštruktúry sú oveľa lepšie. Kto však nie je zaujatý, tak vie, že aj v tejto lokalite existovali komplikované vlastnícke vzťahy a nenašiel sa „altruista“, ktorý by bol ochotný riešiť vlastnícke vzťahy pred pozemkovými úpravami. Nehovoriac o tom, že tento „altruista“, resp. skupina vlastníkov pozemkov by musela zaplatiť tiež projekty na vznik infraštruktúry v dotknutom území.

S rovnakým problémom zápasí i Agrozóna Vygoda, lebo i náš „altruizmus“ má svoje hranice.

        2.  Vyhodnotenie ochrany prírody v Agrozóne Vygoda.

   Osobitne si treba všímať, či výstavbou a výsadbou stromov sa zvýšila alebo znížila biodiverzita územia. Pre zaujímavosť, v riešenom území sa doteraz vysadilo okolo 700 lesných drevín   a ovocných stromov  (spolu s kríkmi) sme vysadili asi 150. Časť drevín padla za obeť ovciam a lesnej zvery. Dnes sú mnohé stromy vysoké 4 – 6 m. Dreviny nás tešia, lebo lúky so stromami majú bohatšiu biodiverzitu a v neposlednom majú i vodozádržný význam. Len pripomeniem – pre porovnanie – že v Petržalke sa teraz vo veľkom chvália projektom, kde  investor  ešte pred začatím výstavby domov začal najprv sadiť stromy. My sme to urobili už skôr, len nikto sa s tým nechválil v televízii ako v Bratislave.

       3. Vyhodnotenie architektonického smerovania stavebných aktivít v riešenom území.

   Ide tu hlavne o odpoveď na otázku, či sa majú stavať kópie starých dreveníc, alebo máme postupovať ako stavebníci v alpských a severských krajinách. Povedané slovami architekta Igora Krpelána (za ktorým sme vycestovali do Vyšného Kubína kvôli architektektonickému štýlu dreveníc): „Keď chceme postaviť skanzen v Agrozóne Vygoda, stavajte kópie starých dreveníc, ale vývoj dreveníc ide iným smerom“.

        4. Budovanie infraštruktúry v Agrozóne Vygoda.

   Tu by sa nemalo zabudnúť, že spojenými silami rodiny Farkašovej a Smrekovej bola vypracovaná kompletná projektová dokumentácia obslužnej komunikácie v dĺžke asi 800 m, z toho asi 250 m cesty má už spevnený povrch. To, že sme vybudovali transformátor, by sa rovnako nemalo zabudnúť. A čuduj sa svete, v čase pozemkových úprav – keď sa každý staral iba o svoje pozemky – Smrek navštívil riaditeľa Pozemkového úradu v Kežmarku, predstavil mu projekt Agrozóny Vygoda a poprosil ho o spoluprácu pri tvorbe obslužných komunikácií v riešenom území. Problém bol v tom, že pôvodná šírka ciest nebola „šitá“ – na stavebné pozemky. V preklade to znamená, že stavebníci by nezískali stavebné povolenie a museli by sa s vlastníkmi parciel dohadovať, „kto koľko spustí“ zo svojho pozemku na rozšírenie cesty.

Komu sa to máli, nech napíše zoznam, aké služby sme ešte vlastníkom pozemkov „povinní“  zabezpečiť. Zdá sa, že v Slovenskej Vsi sme svedkami vzniku novej ľudovej múdrosti: „Kto nechce vidieť, nevidí. Kto chce vidieť, vidí aj smietku v Smrekovom oku“. (V každom prípade to platí pre vlastníkov pozemkov, ktorí nevedia prísť na meno autora projektu Agrozóny Vygoda a myslia si, že stavebné pozemky, transformátor a „široké“ cesty im spadli z neba.)

        5. Unikátnosť projektu.

    Jednou z príčin, prečo sme sa rozhodli riskovať peniaze na rozšírenie územného plánu zo 4 ha až na 18,6 ha bolo to, že tu ide aj o obnovenie historického osídlenia pri potoku Barnahógy (zaniknutá stredoveká dedina a vozáreň) a je v súlade so strategickými plánmi Prešovského kraja v rozvoji cestovného ruchu. V spojení s myšlienkou vytvorenia agroturistickej základne a rozvojom tradičnej spišskej architektúry sme vytvorili projekt, ktorý je minimálne na Spiši jedinečný. O to skôr, že investorom projektu nebola samospráva, ale občianske združenie.

Ak sa teda chcú poslanci (i poslankyňa Mgr. Baňkosová) vyjadrovať k realizácii nášho projektu, najprv musia na Slovensku vyhľadať projekty rovnakej kategórie a porovnať ich výsledky s našim projektom. V takomto prípade by museli tiež hľadať odpoveď na otázku, či samosprávy v iných regiónoch podporovali autorov projektu a či zasahovali do územného plánu agrozóny bez komunikácie s investorom projektu.

​         6. Vyhodnotenie spolupráce samosprávy s našim združením a prínos projektu Agrozóny Vygoda  v rozvoji obce.

    V tejto časti hodnotenia by mala samospráva priznať, že projekt rozširuje stavebné možnosti občanov, ale tiež v podnikaní v agroturizme. Rovnako by si mala samospráva spočítať, koľko peňazí doteraz získala  z daní z nehnuteľností a ubytovania turistov (vrátane Penziónu pod Magurou, ktorý vybudovali členovia nášho združenia, rodina Kučerových).

    Tým, že samospráva nič neinvestovala do podpory agroturizmu v obci – len inkasuje – vyvstáva otázka, či minimálne z morálneho hľadiska by nemala vrátiť časť financií v podobe príspevku na projekty, kde sa prelínajú záujmy obce a nášho združenia. Nič nové nevymýšľam. Veď v alpských krajinách takto postupujú samosprávy, ktoré vedia, že návrat zlomku daní  do projektov na podporu turizmu sa im dvojnásobne vráti. Samozrejme, nikoho nemožno prinútiť ku spolupráci. Keď však ide napr. o bezpečnosť občanov, treba sa o to aspoň pokúsiť.

   Mnohí občania nevedia, že sme v predstihu zabezpečili (v rámci pozemkovývh úprav) vyčlenenie obecného pozemku na vytvorenie odstavného pruhu pre autobusy na zastávke Vygoda. Dôvod je jednoduchý: Boli sme svedkami niekoľkých nehôd.  Budeme so založenými rukami čakať aj v 2. volebnom období na ďalšie nehody? Nehovorí nám sedliacky rozum, že by sme sa už hádam mali pokúsiť získať grand, keď sú už vysporiadané vlastnícke vzťahy v riešenom území? (Predpokladám, že ak by sa nám podarilo napísať dobrý projekt, tak by sme na nový odstavný pruh a novú zastávku mohli získať možno 90 – 95% z celkovej sumy nákladov.)

   Pani poslankyňa Mgr. Baňkosová, i ja mám preto vyjadriť nespokojnosť s nezáujmom samosprávy o riešenie  bezpečnosti na rizikovej križovatke? O to skôr, že som o bezpečnosti križovatky na Vygode hovoril so starostom už v minulom volebnom období. Možno sa zdá, že preháňam, ale keby ste videli škôlkárov a učiteľky z Vojňan stáť na autobusovej zastávke Vygoda, nemali by ste o nich strach? (Ja už neučím, ale strach o deti ma neopustil, automaticky sa snažím identifikovať potencionálne ohrozenie ich života. A to si ešte predstavte šialenca v aute, ktorý na ceste z Magury nedbá na dodržiavanie rýchlosti.) Občania v obci by v tejto súvislosti mali tiež vedieť, že ani euro z ich daní by nebolo použité na zvýšenie bezpečnosti na križovatke „Vygoda“.

  Starý Slovenskovešťania  –  keď niekto kritizoval bez rozmyslu  – zvykli ho krotiť slovami: „Keď si nepomáhal a ani  nechceš pomôcť, radšej nič nehovor a choď si po svojej robote“. Ale môžete byť spokojná – už sme zvykli, že si musíme pomôcť samy a nemôžeme očakávať od samosprávy, že priloží ruku k dielu. Ťažko je zvyknúť len na to, že keď je už za nami najťažšia práca, tak zrazu máme mnoho odborníkov na projekty a treba Smrekovi pripomenúť jeho zodpovednosť za realizáciu projektu Agrozóny Vygoda i na  zasadnutí Obecného zastupiteľstva. Keď sa však idú potichučky vytvoriť nové stavebné pozemky (viem, že ste boli proti, čo Vám slúži ku cti), tak už na Smrekovu zodpovednosť sa akosi pozabudne. Jednoducho nemám rád, keď sa z moci úradu a funkcie nehrá fér. A ako vieme, hrdí ľudia majú svoje hranice. A ja vtedy zvyknem verejne (nie anonymne!) dať signál, kde sú moje hranice.

   Objektívnosť je veľmi „ošemetná“ vec. Dedinské nezhody boli a budú. Ide „len“ o to, či sa riešia logickou argumentáciou alebo „podpásovkami“. Keď pani poslankyňa Mgr. Baňkosová sa rozhodne v písomnej podobe zopakovať „reč“ na spomínanom zasadnutí, požiadam architektov a starostov združených v „Spolku pre obnovu dediny“ o vyjadrenie nezávislého stanoviska. V každom prípade už teraz vieme, že pravdivosť tvrdení pani poslankyne Mgr. Baňkošovej (ale i moje) najobjektívnejšie vyhodnotí až generácia, ktorá príde po nás. Už len preto, lebo o 10 – 20 rokov bude Agroturistiká zóna Vygoda vyzerať inak a smerovanie dediny ovplyvní nová generácia Slovenskovešťanov. Rovnako vieme, že dobrá samospráva nepovažuje rozvoj obce iba za svoju doménu ale s občanmi diskutuje o ich podnetoch a návrhoch.

   Otázka iba stojí, či to dokážeme teraz alebo si počkáme na ďalšiu generáciu Slovenskovešťanov.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                   Jozef Smrek

1. novembra 2019

                                       PRIPOMIENKY K NÁVRHU DOPLNKU ÚP V LOKALITE VYGODA

                                                                           (ktoré som adresoval jeho autorovi a samospráve)

Vážený pán Marek,

     najprv sa predstavím. Volám sa Jozef Smrek a som predseda OZ Vygoda. Naše združenie je investorom a autorom projektu „Agroturistická zóna obce Slovenská Ves“. Dňa 26. 6. 2019 som sa náhodne dozvedel, že pripravujete nový návrh doplnku územného plánu v lokalite Vygoda. (Bol som na zasadnutí Obecného zastupiteľstva z iných dôvodov.)

   Celý projekt Agrozóny Vygoda je založený na obnovení historického osídlenia pri potoku Barnahógy a vytvorení základne pre rozvoj agroturizmu v našej obci.

Osobitné špecifikum lokality Vygoda – ktorú riešite – spočíva v tom, že okrem iného tu bolo v minulosti gazdovstvo a vozáreň židovskej rodiny Singerovcov a Weisovcov. Aj keď boli povraždení (len Tibor Singer sa vrátil z koncentračného tábora) zostal tu ich odkaz, ako pristupovať k pôde v riešenom území a využitiu potenciálu strategickej polohy pri ceste vedúcou k Magurskému sedlu. Podľa rozprávania starých Slovenskovešťanov, židovské rodiny okolo svojich objektov mali vysadené dreviny, najmä ovocné stromy. Dokonca ovocné stromy mali ešte aj za hlavnou cestou. A čo je nemenej poučné, už vtedy poskytovali ubytovanie furmanom, ktorí potrebovali oddych pri prechode Spišskou Magurou. Inak povedané, nič nové sme v projekte Agrozóny Vygoda nevymysleli, pretože  k využitiu potencionálu riešeného územia rovnako pristupovali už ľudia, ktorí tu žili pred nami. Žiaľ, k pochopeniu týchto súvislostí vyžaduje mať cit ku kultúrnemu dedičstvu našich predkov a širší rozhľad.

Otázka preto stojí, či  sme schopní tvorivo rozvinúť skúsenosti  ľudí, ktorí nie vlastnou vinou už nedostali šancu pokračovať v rozvoji lokality Vygoda.

                                                                                      I.

     V doplnku územného plánu obce – ktoré iniciovalo naše OZ – sme preto pamätali i na historické pozadie lokality Vygoda. Veď bola jadrom gazdovstva Singerovcov a Weisovcov. Vyjadrením týchto snáh bolo vytvorenie priestoru pre vybudovanie majera v riešenom území.

   Po pozemkových úpravách v našej dedine je možné na využitie potenciálu lokality pozerať aj z iného zorného uhla. Ak by sme dokázali nájsť zhodu, nebolo by vhodné zakomponovať navrhované objekty do „minilesoparku“, v ktorom by nechýbali ani ovocné stromy? K funkcii lokality by  pribudla záhradkárska funkcia. Takto by sa aspoň čiastočne zachovala kontinuita s pôvodným využitím lokality Vygoda.

Podľa môjho názoru,  novým návrhom doplnku územného plánu ste veľmi obmedzili manévrovací priestor pre takto vnímanú víziu rozvoja lokality Vygoda. Dokonca vo Vašom návrhu nemožno identifikovať líniu stromov, ktorá bola schválená pri lesnej asfaltovej ceste v doteraz platnom územnom pláne (cesta – p.č. 4455). Pritom stromové línie vedľa ciest treba zaradiť medzi atribúty projektu Agrozóny Vygoda. Podľa môjho názoru, budúce záhradkárske chaty, resp. domy, by mali byť oveľa viac roztrúsené v „priestore“. A možno najlepšie riešenie našla rodina Dudových, ktorá ma chatku v blízkosti potoka (potok má hlboké koryto a nehrozí zatopenie objektov). Okolo  chatky zasadili stromy, a tak je predpoklad, že zásah človeka do prostredia bude minimalizovaný. Vo Vašom návrhu som si tiež všimol, že územie pri potoku ste prakticky vylúčili z nového územného plánu.

(Mimochodom, medzi ciele projektu Agrozóny Vygoda patrí i vrátenie stromov do lokality Kamence a Vygoda. Historicky tieto lokality sú bez stromov iba od 70. rokov, keď došlo k meliorizácii územia.

Spomínam to preto, lebo v časoch klimatických zmien sa ukazuje, že lúky bez stromov, resp. remízok, rýchlejšie odvádzajú vodu z územia a okrem toho obmedzujú biodiverzitu územia.)

                                                                                       II.

Tým, že projekt Agrozóny Vygoda rieši územie s rozlohou 18,6 ha, veľmi sme dbali, aby územie nebolo veľmi prehustené výstavbou objektov. O to skôr, že cieľom bolo nadviazať na tradíciu výstavby drevených domov a objektov.

Preto i na rozhraní lesa sme sa snažili naplánovať výstavbu objektov len v minimálnej miere.

Vo Vašom návrhu sa tieto riziká nepremietli do dokumentu – rozšírili ste stavebné pozemky po celej línii lesa. Tie pasienky v našom projekte sú naplánované cielene, aby sa v prípade požiaru zachovali nezastavané plochy. Naviac ste naplánovali stavebný pozemok i na mieste, ktoré plní funkciu skládky dreva.

Taktiež by ste mali vedieť, že v schválených regulatívoch sa nepočíta s rozširovaním stavebných pozemkov za hranicami Agrozóny Vygoda a skládka dreva je mimo platného doplnku územného plánu.  Tak ako je neprípustné prehusťovať výstavbu objektov v Agroturistickej zóne Vygoda, rovnako nie je prípustné prehusťovať výstavbu v jej okolí. Ak bude prehustenie objekov jednou z príčin  rozšírenia  požiaru, bude musieť iniciátor zmeny územnného plánu niesť prinajmenej morálnu zodpovednosť za spôsobené škody. (Viď napr. poučenie z veľkého požiaru v Lendaku r. 1946, kde prehustená výstavba dreveníc a objektov si vybrala svoju daň.)

   Aby sme predišli potenciálnemu nebezpečenstvu, navrhujem, aby sa pozemky pri lese – ktoré majú v našom doplnku územného plánu funkciu pasienku – boli vylúčené z nového územného plánu. Vzdialenosť hranice riešeného územia od hranice lesa by mala byť minimálne 60 m. (Vlastníci pozemkov nebudú škodní, lebo každý z nich má v inej časti  Agrozóny stavebný pozemok. Bez projektu Agrozóny Vygoda by ich pozemky mali hodnotu lúky.) V optimálnej podobe by hranicu riešeného územia mala tvoriť cesta, ktorá umožňuje prístup k chatke (p.č. ……).  Ide o cestu s p. č. …….

                                                                                              III.

      Do riešeného územia ste zahrnuli i pozemok Varholovcov, Purdešovcov a mojej rodiny. Tieto pozemky sú riešené v rámci platného územného plánu. K týmto pozemkom už máme súhlas VSE na pripojenie k transformátoru, ktorý pre celú Agrozónu Vygoda zabezpečilo naše OZ. Teda nemá zmysel naše pozemky zahrnúť do Vášho navrhovaného územného plánu, ktorý bol predložený na schválenie Obecnému zastupiteľstvu. Uvedené pozemky už sú riešené a dochádza ku zbytočnej duplicite.

                                                                                               IV.

     Ak som dobre počúval rozpravu poslancov k téme, najviac bolo počuť názor – obrazne povedané – „aby lúka naďalej zostala lúkou“. Podľa môjho názoru, táto odpoveď nie je odpoveď na základné koncepčné otázky. Najprv treba odpovedať na otázku, aký má potencial lokalita Vygoda z pohľadu rozvoja  obce a v akej miere budú aktivity občanov v súlade s ochranou životného prostredia.

Ja nie som odborník, ale pri tvorbe projektu Agrózony Vygoda som dbal na názor odborníkov a pri pobyte v zahraničí som vždy mal otvorené oči. Osobitne v Nórsku a Izraeli som si všimol, ako veľmi si vážia pôdu. Keď si pozrieme aktuálny územný plán obce – ktorý vznikol pre 21. storočie – tak človeku s roľníckym cítením udrie do očí, aká pôda bola vyčlenená pre stavebné účely. Pozemky oproti bývalému JRD sa rozhodne v bonite zaraďujú do prvej polovice kvalitnejších pôd v našom chotári. V tom istom územnom pláne sa lokalita „Kapušnice“ tiež vyčlenila na stavbu rodinných domov. Pritom starší občania vedia, že pôdu tvorili naplaveniny z potoka a jednoznačne patrila medzi najkvalitnejšie v obci. A čo je najhoršie – starší občania to tiež potvrdia – že tieto pozemky boli často zaplavované. Bolo zodpovedné v tak rizikovej lokalite naplánovať výstavbu rodinných domov?

   Podľa môjho názoru,  v územnom pláne by sa mala odrážať vízia rozvoja obce. Keď som sa v Nórsku pýtal (žil som tam 20 mesiacov), prečo stavajú domy na kopcoch, tak som dostal odpoveď, že škoda by bola zastavať najúrodnejšiu pôdu, ktorú vlastnia.

Kto nestratil roľnícke cítenie, tak si oveľa viac uvedomuje cenu pôdy. Ja som šťastný, že projekt Agrozóny zabral pôdu, ktorá z hľadiska kvality patrí medzi najhoršie v obci a je situovaná pri hlavnej ceste a nie v lese. A ak si priznáme, že budúce generácie si budú vážiť dobrú pôdu tak ako dnes v Nórsku či Izraeli, potom projekt ako je Agroturistická zóna Vygoda odráža najprogresívnejšie trendy  na našom vidieku. O to skôr, že tu ide o znovuosídlenie lokality s bohatým historickým odkazom a doplnok k územnému plánu neplatila obec, ale naše združenie.

                                                                                    ZÁVER

   Naše združenie chce spájať a nechce apriori odmietať každú iniciatívu vlastníkov pozemkov a samosprávy. Projekt Agrozóny Vygoda je o spolupráci. Isté je i to, že ignorovanie našej doterajšej práce za posledných 15 rokov a obchádzanie nášho združenia pri tvorbe novej urbanistickej varianty doplnku územného plánu nie je podaním ruky. V každom prípade by sa malo pristupovať k lokalite Vygoda komplexne a v kontexte so strategickými dokumentami obce, osobitne vo vzťahu k rozvoju agroturizmu.

                                                   S prianím všetkého dobrého                   Jozef Smrek

1. novembra 2019

OSPRAVEDLNENIE A POĎAKOVANIE  ING. JÁNOVI SLIVINSKÉMU

   V príspevku Huncovské drevenice a Slovenská Ves som napísal, že žiadny starosta, ani  poslanec ma neoslovil s otázkou, ako môžu pomôcť nášmu združeniu. S odstupom času som si uvedomil, že moje vyjadrenie sa mohlo veľmi dotknúť pána Slivinského, lebo keď bol poslancom, tak nám mimoriadne pomohol v projekte „Náš chotár – naše svedomie“. (Viac informácií o projekte môžete nájsť v rubrike PROJEKTY.)

    Bola to moja chyba, lebo som mal presne uviesť, že mi  ide o koncepčnú prácu samosprávy s občanmi. Veď kto sa zaujíma o fungovanie samospráv na Slovensku tak vie, že medzi najväčšie slabiny samospráv na vidieku sa zaraďuje  nekoncepčná práca pri zapájaní občanov do rozvoja obce. A o to mi išlo i v mojom príspevku. Keby mi starosta a poslanci položili otázku, ako môžu pomôcť  nášmu združeniu, tak by som im povedal, aby vytvorili jasné pravidlá medzi vedením obce a občanmi, ktorí majú chuť zveľaďovať našu dedinu. A to aj preto, aby sme sa opäť nedožili toho, že samospráva nám ani nepoďakuje za prácu zameranú na zveľaďovanie obce.

    Keď som sa v spomienkach vrátil k projektu „Náš chotár – naše svedomie“ (2008 – 2010), tak ma napadlo, že by sa patrilo v tomto príspevku opäť poďakovať všetkým občanom, ktorý sa podieľali na realizácii spomínaného projektu. Veď s odstupom času sa ukazuje, že to bol unikátny projekt, lebo od r. 1989 sa nestalo, aby toľko dobrovoľníkov a sponzorov spolupracovalo v našej obci na záchrane prírodného a kultúrneho dedičstva v našej dedine ako v lokalite Pri židovskom cintoríne.

Keď sme to vtedy prepočítali, tak i hodnota vytvoreného diela bola úctihodná: minimálne 13 000 – 14 000 Eur.

    Bol by to dlhý zoznam dobrovoľníkov, ale spomeniem aspoň sponzorov:

1. ÚZ židovských náboženských obcí v SR                                   9. Alžbeta Žofajová

2. Trepal                                                                                        10. rodina Holásková

3. Urbár Výborná                                                                          11. rodina Farkašová

4. RD Spišská Belá                                                                       12. rodina Kučerová

5. Autoservis, Jozef Štefaňák                                                        13. rodina Smreková

6. Obecný úrad Slovenská Ves

7. Povodie rieky Poprad a Dunajec

8. ZŠ a MŠ Slovenská Ves

    Okrem sponzorských príspevkov (niektoré vo forme odvedených prác, napr. bagrovacie práce, materiál a pod.) sme získali 1 000 eur od Nadácie Orange.

   Osobitne nás teší, že Židovská obec na Slovensku oceňuje našu prácu pri záchrane židovského cintorína, ktorý v tom čase zarastal drevinami a čierna skládka pri minerálnych prameňoch už prekročila jeho múry. Takto vnímame aj ich pozvanie na konferenciu venovanej židovskému kultúrnemu dedičstvu na Slovensku, ktorá sa uskutoční 4.11. 2019 v Nových Zámkoch.

   Iná vec je, že po mojom odchode do dôchodku sa už nenašiel učiteľ, ktorý by s podporou vedenia školy a samosprávy držal ochrannú ruku nad „školou v prírode“ v lokalite Pri židovskom cintoríne. Úprimne povedané, je mi z toho smutno, že sa nepokračuje v zveľaďovaní našej najvzácnejšej lokality – osobitne vo vzťahu k minerálnym prameňom. O to viac si dnes vážim občanov, s ktorými sme realizovali projekt „Náš chotár – naše svedomie“. Veľká vďaka.

                                                                                                                                                       Jozef Smrek,

                                                                                                                                                 predseda OZ Vygoda

1.októbra 2019

KRONIKA SLOVENSKEJ VSI  PÍSANÁ UČITEĽOM VLADIMÍROM ANTOLOM

     O učiteľovi Vladimírovi Antolovi (1909 – 1977) sme už písali na našom webe. Veď len to, že mal odvahu skrývať židovskú rodinu svedčí o jeho mimoriadnom charaktere. Dokonca ukrýval v budove evanjelickej školy svojho švagra M. Vodilu, ktorý dezertoval z nemeckej armády. A ako vieme, Nemci v takých prípadoch nemali zľutovania – často vystrieľali celú rodinu, ak niekto pomáhal prenasledovaným.

Preto nečudo, že keď sa mi v telefóne ozval jeho najstarší syn Vladimír (77 r.), veľmi som sa potešil. A hneď išiel rovno k veci. Pri oslavách 75. výročia SNP  znovu u neho ožila spomienka na svojho otca a jeho kroniku, ktorú si prial odovzdať občanom našej obce. Ide o to, že v kronike sa píše o veľkej odvahe starých Slovenskovešťanov v časoch vojny a prípravy SNP.

Slovo dalo slovo a o krátky čas mi bol doručená veľká obálka s historickým dokumentom našej dediny.

Čítanie kroniky bol pre mňa veľký zážitok. Nielen z pohľadu historika, ale aj občana, ktorý sa v mladosti  stretával so „Sloviancanami“, ktorých mená sa spomínajú v kronike.

     Vraví sa, že vojna je vždy previerkou charakterov. A nebolo to inak ani v našej dedine. Ak chceme byť hrdí na starých „Sloviancanov“, určite nás poteší, že naši rodičia a starí rodičia sa neradi zapredávali. V. Antol bol na to patrične hrdý. Samozrejme,  v našej dedine nemôžeme byť pyšní na každého „Sloviancana“. A pán Antol písal priamo, nekládol si servítku pred ústa – napísal v kronike to, čo bolo podlé v konaní niektorých občanov. Isté je, že to bol priamy muž a odvahy mal toľko, že pravdepodobne neexistoval človek, ktorému by sa bál povedať svoj názor. K tomu dospejú možno tiež čitatelia, ktorí kroniku dočítajú do konca. Guráž biť sa za pravdu nestratil ani po vojne. Keď na tribúne v Kežmarku v osobe okresného funkcionára KSS spozná človeka, ktorý stál v čase vojny na strane fašistov  (v Tatranskej Kotline bol podľa očitého svedka v popravčej čate, ktorá zavraždila partizána), nenechal si to iba pre seba.

Stará pravda hovorí, že po každej zmene režimu sa nájdu ľudia, ktorí nemajú problém dostať sa do vedúcich funkcií aj v nových pomeroch. A tento funkcionár bol ukážkovým príkladom politickej úlisnosti a trúfalosti. V. Antol neznášal dvojtvárnosť a to sa mu stalo osudným. Pri jednej príležitosti sa vyjadril, že neuznáva stranu, kde sú vrahovia. Narážal pritom na poturčenca, ktorý sedel na funkcionárskej stoličke. Tento výrok (a ďalšie jeho aktivity) prispeli k tomu, že bol v politickom procese odsúdený na 6 mesiacov väzenia. Iba amnestia po zvolení A. Zápotockého za prezidenta zabránila jeho odchodu do väzenia.

V tomto období sa život jeho rodiny prevrátil naruby. Už nemohol učiť a určitý čas bol bez práce. Rodina takto musela žiť bez príjmu. A nielen to. Manželka Anna (rodená Vodilová) mu pred súdnym procesom zomrela a na výchovu 3 detí zostal sám. Neskôr si našiel prácu v Kožiarenských závodoch v Liptovskom Mikuláši.

Žiaľ, nikdy nebol rehabilitovaný.  R. 1968 Vladimír Antol síce požiadal  o rehabilitáciu, ale neuspel. Po roku 1989 už jeho deti nemali dosť síl, aby bojovali o očistenie mena svojho otca súdnou cestou.

    Sledujúc životný príbeh učiteľa Vladimíra Antola, človek cíti obdiv a zároveň smútok z toho, že dostal toľko rán od života a ani mu nebolo dopriate dožiť sa aspoň poďakovania v našej obci za svoju statočnosť a odvahu v časoch vojny. Veľkým zadosťučinením pre jeho potomkov je však udelenie izraelského vyznamenania „Spravodlivý medzi národmi“ a udelenie izraelského občianstva Vladimírovi Antolovi a jeho manželke in memoriam. Vyznamenanie za záchranu židovskej rodiny prevzal syn učiteľa Antola, Vladimír.

     Kronika je zároveň svedectvom toho, aký mal hlboký vzťah k Slovenskej Vsi. Veď v nej prežil najkrajšie učiteľské roky, aktívne pomáhal roľníkom a patril k jadru protifašistického odboja v našej dedine. Kroniku nepísal cez vojnu, možno si písal poznámky (?), ale k prežitým udalostiam sa vrátil najmä v čase, keď hodnotil svoj život. Pravdepodobne sa ešte ku kronike chcel vrátiť, ale už k tomu nedošlo. Svedčia o tom riadky, ktoré zostali prázdne.

     Vladimír Antol už pred 4 rokmi osobne odovzdal kroniku svojho otca na Obecný úrad v Slovenskej Vsi.  Ani on , ani ja, nevieme ako samospráva naložila s dokumentom, ktorý je pre svoju autentičnosť veľmi vzácnym dokumentom. Isté je, že učiteľ Antol chcel vydať svedectvo o dobe v ktorej žil a nepísal kroniku s vedomím, že bude uložená v zásuvke .

     Aby dokument nebol zneužitý na osobné útoky, dve mená sme vymazali. Nechceme, aby boli zneužité na ohováranie a osobné útoky. Nikto nemôže niesť zodpovednosť za konanie svojich predkov! Uviedli sme iba mená, ktoré sú spomínané v knihe o Slovenskej Vsi, resp. ich potomci nežijú v našej obci.

     Pochopenie textu kroniky vyžaduje určitú kultúrnu úroveň, empatiu a poznanie historických súvislostí. Čitatelia by mali vedieť, že v období Slovenskej republiky si občan nemohol dovoliť odmietnuť funkciu v HSĽS a HG, ak napr. bol učiteľ v katolíckej škole. Prinajmenej nemohol si byť istý, že nebude preložený na horšie miesto. Rovnako by mal vedieť, že nie každý člen HSĽS, bol aktívny podporovateľ fašistického režimu. Ba stalo sa, že na pokyn antifašistickej bunky v obci  prijali funkciu v HG – i o tom píše kronikár .

     Tým, že som mal možnosť nahliadnuť do archívov, objavil som hlásenia zo Slovenskej Vsi, ktoré dokumentujú sklamanie radových členov HSĽS z vývoja na Slovensku. Už roku 1938  Eduard Alexy s hnevom vystúpil z HSĽS (Štátny archív Spišská Sobota). Ani hlásenia z našej obce nie vždy obsahovali to, žo očakávali ich nadriadení. Takto som sa – okrem iného – dozvedel, že predseda MO HSĽS v úradnom dotazníku napísal, že v obci nemáme žiadneho Róma, ktorého by trebalo poslať do pracovného tábora (Štátny archív Spišská Sobota). Možno tým zachránil život niektorým Rómom v našej dedine.

Inými slovami povedané, to čo píše V. Antol vo svojej kronike, môžeme ďalšími historickými prameňmi potvrdiť  pravdivosť textu jeho kroniky. MO HSĽS  v Slovenskej Vsi v žiadnom prípade nenapĺňala očakávania vedenia strany v Bratislave, tobôž Nemecka.

     To, čo mňa osobitne teší, že po prečítaní kroniky prechovávam ešte väčšiu úctu ku generácii  našich rodičov a starých rodičov. V zlomových okamihoch, vo vojnových časoch sa mnohí prejavili ako hrdinovia a vôbec si neuvedomovali, že sú hrdinovia. Rozhodovalo srdce, empatia, cit pre spravodlivosť. Koniec koncov, tak ako i dnes.

     Všetkých Slovenčanov –  ktorých v dobrom spomína kronikár obce – v duchu silno objímam a spolu so synom učiteľa Antola, Vladimírom, ďakujeme. Uverejnenie kroniky je našim spoločným poďakovaním za ich ľudskosť v surových vojnových časoch. Zároveň si chceme pri príležitosti 75. výročia SNP uctiť pamiatku tých Slovenskovešťanov, ktorí sa nedožili víťazstva nad fašizmom.

UPOZORNENIE: Kto si chce prečítať kroniku, môže si ju prečítať  v našej rubrike HISTÓRIA (príspevky). Aby sa

                             zachovala autentičnosť dokumentu, neprepisovali sme text, ale sme ho iba prekopírovali (viď PDF).

                                                                                                                                            Jozef Smrek

DODATOK:      Keď som sa dozvedel, že bolo rodičom Vladimíra Antola udelené izraelské občianstvo „in memoriam“,

                        napadlo ma, či by Slovenská Ves nemala taktiež udeliť učiteľovi Vladimírovi Antolovi a jeho manželke

                        čestné občianstvo „in memoriam“.

                         Niekedy sa hovorí, že iba ľudia s vyprázdnenou dušou sú schopní zabúdať na dobré skutky svojich

                         predkov. A my by sme nemali zabudnúť, že učiteľ Vladimír Antol svojimi humánnymi skutkami prerástol

                         hranice našej dediny.

                                                                                                                                                Jozef  Smrek

​

​

              POĎAKOVANIE VLADIMÍROVI ANTOLOVI ZA VENOVANIE KRONIKY SVOJHO OTCA

                                                         NÁŠMU OBČIANSKEMU  ZDRUŽENIU.

    Veľmi si vážime, že pán Vladimír Antol vytrval vo svojom úsilí zachovať pamiatku na humánny odkaz svojho otca. Zároveň nás to napĺňa dobrým pocitom, že uverejnením kroniky v rubrike HISTÓRIA  sme prispeli k zachovaniu historickej pamäte na vojnové časy v našej dedine.

   Veríme, že náš rodák Vladimír Antol, bude do svojej milovanej Slovenskej Vsi chodiť s ešte  väčšou  radosťou  a láskou. Ešte raz, veľká vďaka.

                                                                                                                                                  Jozef Smrek,

                                                                                                                                            predseda OZ Vygoda

1.októbra 2019

HUNCOVSKÉ DREVENICE A SLOVENSKÁ VES

      Nedávno som si v televízii vypočul informáciu o rozvojovom projekte v obci Huncovce. Projekt sa bude realizovať na ploche 13,6 ha a súkromný investor chce investovať asi 24,5 mil. eur.

Po vzhliadnutí relácie venovanej rozvoju regiónu som si pozrel informácie o projekte na internete. Takto som sa dozvedel, že projektu Huncovské drevenice bol venovaný priestor aj v tlači.

    Toľká reklama ma prekvapila. Ja si napr. neviem predstaviť, aby sa náš starosta pochválil aspoň v Podtatranských novinách, že je pekné, keď sa v Huncovciach chvália, že súkromník ide stavať drevenice a pribudnú im pracovné miesta, ale v Slovenskej Vsi máme občianske združenie, ktoré už roku 2005 vypracovalo pre občanov projekt Agroturistickej zóny Vygoda na ploche 18,6 ha zdarma. Dokonca už sú postavené 3 drevenice a funguje tiež Penzión pod Magurou, ktorý vybudovali členovia nášho združenia – manželia Kučerovci. Rovnako by povedal pravdu, keby na adresu vlastníkov stavebných pozemkov povedal, že je len škoda, keď nevedia spolupracovať a nie sú ochotní združiť finančné prostriedky na dokončenie projektov na infraštruktúru v II. etape výstavby Agrozóny Vygoda. Veď sedliacky rozum nám hovorí, že ak v Huncovciach bude zo zhodnotenia  pozemkov profitovať súkromný investor, tak v Agroturistickej zóne „profit“ pripadne vlastníkom pozemkov – len treba medzi sebou spravodlivo rozložiť prácu a finančné náklady na zhodnotenie svojej lúky.

     Iný kraj, iný mrav. Problém je v tom, že naše združenie ani nevie, či samospráva vo svojich strategických agroturistických plánoch zaradila projekt Agroturistickej zóny Vygoda medzi rozvojové projekty obce alebo ju považuje za „nechcené dieťa“.

Takto rozmýšľať nás nútia i posledné kroky samosprávy. Ako inak  pozerať na iniciatívu samosprávy, keď v rámci urbanistických zmien v obci nepovažovala za potrebné pozvať nás k príprave územných zmien v Agrozóne Vygoda? Našťastie, poslanci odložili hlasovanie o novom doplnku územného plánovania v lokalite Vygoda.

V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či dedina má toľko peňazí, keď chcela zaplatiť  nový doplnok územného plánu v lokalite Vygoda. Veď Agrozóna Vygoda už prešla všetkými schvaľovacími procesmi a naše združenie zaplatilo všetky výlohy bez pomoci samosprávy. Ak samospráva chce ísť v ústrety občanom, prečo nevyberú vhodnú lokalitu a z gruntu nevybudujú  agrozónu podľa vlastnej vízie rozvoja obce? Priživovať sa na výsledkoch práce iných nie je pekné. To už vedeli naši starí rodičia a ich rodičia. Tak či onak, je to čudné – akoby ste chceli už zaplatený tovar v obchode zaplatiť ešte raz, len ste v nestráženej chvíli upravili tovar podľa svojich predstáv. Fígeľ (pointa) spočíva v tom, že v skutočnosti nezaplatite ani raz. Prvýkrát tovar (projekt Agrozóny Vygoda) zaplatila najmä moja rodina cez OZ. Opakovaný nákup tovaru by platila obec. Ešte treba zodpovedať na otázku, kvôli komu chcela samospráva urobiť skrytý manéver v rámci doplnku územného plánu.

   To, že sa niektorí vlastníci stavebných pozemkov priživia na našej práci a ani nebudú mať výčitky svedomia z napojenia na transformátor bez finančného vyrovnania – s tým sme počítali. Ale poctivejší postoj sme očakávali od samosprávy. Len tak mimochodom, keď som hovoril o skúsenostiach pri realizácii projektu Agrozóny Vygoda  s pánom Svobodom – ktorý bol odborným garantom projektu – tak sarkasticky poznamenal : „Každý dobrý skutok musí byť spravodlivo potrestaný“.

     Dnes je situácia  taká, že už druhé volebné obdobie nespolupracujeme so samosprávou ani na jednom projekte zameranom na rozvoj obce. Posledné skúsenosti ešte viac prehĺbili našu nedôveru k samospráve. Z týchto dôvodov sme sa preto rozhodli požiadať samosprávu o písomné odpovede na otázky, ktoré nás  znepokojujú.

     Možno si čitateľ položí otázku, prečo tak chceme trvať na písomnej odpovedi. Veď by sa stačilo porozprávať a vyjasniť si stanoviská.

Žiaľ, ja som – okrem iného – nedostal pozvanie k diskusii ani vtedy, keď som samospráve vypracoval návrh koncepcie rozvoja agroturizmu v našej obci (viď rubriku AGROTURIZMUS). Pritom som zároveň urobil anketu  k navrhovanej koncepcii a získal odborné stanovisko prof. Ing. arch. Michala Šarafína, DrSc. (ktorý je tiež spoluzakladateľom Spolku pre obnovu dediny). Náš návrh je pravdepodobne odložený niekde v zásuvke na obecnom úrade.

Otázka preto znie: Ak v minulom volebnom období poslanci nepovažovali pozitívne referencie známeho predstaviteľa architektonickej školy vidieka za dostatočne fundované, potom koho ešte chcú počuť, aby sa začali seriózne zaoberať našim návrhom koncepcie rozvoja agroturizmu v našej obci? (Ja ho oslovím, len treba povedať meno odborníka.)

Pre menej informovaných chcem dodať, že ak by hocijaká dedina chcela vypracovať takýto strategický dokument, tak zhotoviteľ by sa ich najprv opýtal na sumu, koľko sú mu ochotní zaplatiť. Kto tomu rozumie, tak vie, že kvalitný návrh koncepcie rozvoja agroturizmu neurobí hocikto a ani nevznikne za jeden deň.

     Tak ako v rodine si treba rozdiskutovať problémy, aby sa v nej dobre žilo, tak i v našej dedine by sme  mali diskusiu považovať za spôsob ako nájsť nové riešenia. Platí to aj v našom prípade.

   Podľa môjho názoru, diskusia by mala byť predovšetkým odborná. Či samospráva je schopná akceptovať náš postoj, to nevieme. Viac by sme vedeli, keby nám starosta a poslanci písomne odpovedali na dve základné otázky:

1. Je Agroturistická zóna Vygoda – v rámci agroturistickej stratégie samosprávy – zaradená mezi rozvojové projekty obce? Ak áno, ako chce samospráva v tomto volebnom období pomôcť v jej rozvoji. Ak nie, prečo?

2. Ktoré opatrenia (uznesenia)  prijala samospráva na podporu rozvoja agroturizmu v našej dedine v predošlom volebnom období a aké opatrenia v tomto smere pripravuje v súčasnej dobe?

     My sme už dávno pripravení viesť verejnú diskusiu o rozvoji agroturizmu v obci a rozvoji Agroturistickej zóny Vygoda. Možno to bolo tušenie, možno predvídavosť, ale v Slovenskej Vsi  sa začalo každoročne rodiť na 1 meter štvorcový toľko poloprávd a ohováračiek na adresu Agrozóny Vygoda, že ľudia by mali poznať i názory ľudí, ktorí museli tvrdo pracovať a aj zaplatiť za jej vznik. A naša internetová stránka nám aspoň čiastočne vytvára priestor verejne sa brániť proti nefér hre.

     Postoj starostu a poslancov je kľúčový. Veď samospráva disponuje s právomocami, ktoré môžu podporiť alebo pribrzdiť nové myšlienky a pozitívne trendy v živote našej dediny. A agroturizmus spolu s Agroturistickou zónou Vygoda je nový fenomén v našej dedine (len rodina Kučerových a moja rodina platí daň z ubytovania turistov).

Od budúceho mesiaca budeme preto na našom webe uverejňovať naše názory a návrhy, ktoré sme už adresovali, resp. budeme adresovať starostovi a obecnému zastupiteľstvu. Ak dostaneme odpoveď zo samosprávy, my ju uverejníme v plnom znení.

Samozrejme, aj ignorovanie verejnej diskusie na našom webe bude prejavom postoja volených zástupcov obce k iniciatívam občanov. (Ľudia zvyčajne takýto druh odpovede volajú „pštrosia politika“.)

     Naozaj, nemám radosť, že vznikla takáto situácia. Ale ak by sa ma niekto opýtal, či v 15 ročnej histórii občianskeho združenia sa nás niektorí  starosta alebo poslanec  niekedy opýtal, ako môže pomôcť nášmu združeniu, tak odpoveď by bola veľmi stručná: žiadny.

Možno je to preto, lebo asi v každej dedine na Spiši existuje  občianske združenie, ktoré realizuje projekty na ochranu životného prostredia a chce prispieť ku koncepčnému budovaniu základov agroturizmu. Nehovoriac o aktivitách pri zachovaní  kultúrneho dedičstva a historickej pamäte na našich predkov. A možno i preto, lebo každý dobrý skutok musí byť spravodlivo potrestaný.

                                                                                                                             Jozef Smrek

​

​

Pozdrav z Bratislavy od p. Petra Wernera

1. september 2019

TOHTO LETA PRILETEL BOCIAN DO NAŠEJ DEDINY – V TICHOSTI A NAPOSLEDY

                                               (spomienka na nášho rodáka Janka Laufa)

     Žijeme v uponáhľanom svete, a preto je dobre sa niekedy zastaviť a zamyslieť nad vlastným životným príbehom, ale aj ľudí, ktorí žijú okolo nás. Žiaľ, v živote je to tak, že až keď  človek zomrie, začíname si hlbšie uvedomovať aký je krehký život, aké sú skutočné hodnoty života a akí vzácni ľudia boli súčasťou nášho životného príbehu.

  Budeš nám chýbať, Janko.  Život Ťa zavial do Prievidze, kde si šiel za hlasom svojho srdca a založil si rodinu. Bojoval si statočne, ale ako si mi povedal – keď si sa dozvedel o svojej chorobe – „možno je to 5 minút pred dvanástou a možno 5 minút po dvanástej“.

   To, aký si mal hlboký vzťah k rodnej dedine vedeli všetci, ktorí Ťa bližšie poznali, nevynímajúc nás – Sameľovcov. Veď Ty, Ľubo Tremba, Andrej Pisarčík a ja sme boli nielen susedia, ale aj najlepší priatelia už od čias nášho detstva.  Naše priateľstvo bolo tak osobité, že sme sa začali nazývať Sameľovci. „Ta co Sameľ, jak še mos, co mos nove?“ – bolo naše najkrajšie oslovenie a pohladenie duše, keď sme si telefonovali, či stretli. (Dokonca niektorí naši známi nás nazývali „Sameľovci“.)

   Spomínať na rodnú dedinu – ak sme mali šťastie na láskavých ľudí (ako bola tiež Tvoja mama) a priateľov – znamená vyvolať v sebe túžbu spočinúť v rodnej zemi. Napriek tomu ma zamrazilo, keď mi Tvoja dcéra Lucka povedala posledné Tvoje želanie, keď bude „5 minút po“.

  Po nadýchnutí som sa v myšlienkach vrátil k našim  rozhovorom o živote a čase, keď budeme musieť nasledovať našich predkov, aby sme uvoľnili  miesto mladým (tak ako mi kedysi vraviela i moja mama, keď sa pripravovala na „5 minút po“). Vtedy som Ti zvykol povedať (niekedy s úsmevom), že ja som už zasadil strom  pod ktorým chcem spočinúť a moji blízki vedia, že môj hrob sa musí podobať zarastenému hrobu mojej prababky na starom cintoríne. Rozdiel medzi nami bude iba v tom, že ja budem spopolnený. Koniec koncov, som Smrek. V každom prípade Ťa naše rozhovory napokon doviedli k myšlienke, aby si ma prostredníctvom svojej dcéry poprosil, či  by som sa s Tebou nepodelil o moju „lúčku“, keď bude „5 minút po“.

  Takmer každý človek má svoj príbeh priateľstva. Hovorí sa, že rodinu si nevyberieš, ale priateľov áno. S odstupom času, najmä teraz – keď všetci „Sameľovci“ sú na dôchodku a žijeme mimo rodnej dediny –  si s úžasom uvedomujeme, aký sme s Tebou zažili nádherný príbeh priateľstva. Ani strata hlasu, ani smrť Ťa nezastavila, aby si nám zrozumiteľne a naposledy povedal, čo pre Teba znamenali Tvoji predkovia a aj my – Sameľovci. Opäť budeme susedia, tak ako v časoch detstva – prebehlo mi vtedy hlavou – a usmial som sa cez slzy.

   Nie je v našich končinách zvykom spočinúť mimo cintorína a bez pomníka. Prosím, nezazlievajte svojmu rodákovi jeho rozhodnutie. Žiť v meste so srdcom roľníka nie je pre nikoho jednoduché – človek vždy myslí na svoju rodnú dedinu. Rád sa preto rozprával o živote roľníkov v našej dedine. V pamäti mám uložené mnohé dramatické príhody jeho gazdovského rodu, o ktorých s nehou a úctou hovoril v našich rozhovoroch. So svojimi predkami bol až dojímavo prepojený, možno i preto, lebo v ich životných príbehoch hľadal odpovede na situácie, na ktoré ho život nepripravil. Tak to bolo i v čase, keď v krátkom časovom horizonte mu zomreli rodičia a súrodenci. Mnohé starosti nevedel prehodiť cez plece, ale keď sa cítil dobre, rozdával radosť plným priehrštím – či už humornou poznámkou, vtipom, príhodou alebo spevom.

   V pamäti mám taktiež zachované spomienky na jeho mimiku, oči  – aj na obsah jeho viet – keď vo všetkých odtieňoch farieb našej dediny chcel  verne vyjadriť svoje spomienky a vzťah k životu starých  Slovenskovešťanov a našich rovesníkov, s ktorými sme takpovediac žili pod jednou dedinskou strechou. Aj sme sa niekedy zasmiali na ich účet, ale vždy to bolo povedané s láskou, bez zlosti, s cieľom zachytiť ich múdrosť, radosť i smútok, ba tiež malosť a prízemnosť, ktoré nám bránia viac si vychutnať radosť zo spoločného žitia.

Ach, a tie spomienky na naše dobrodružstvá, keď chotár našej dediny bol pre Sameľovcov detským ihriskom a školou zároveň. (Riečka Vildbach by o tom vedela veľa rozprávať.) Vždy nás to v rozhovoroch nabilo pozitívnou energiou.

    Kto prežije v mladosti takýto život, veľmi ťažko spája ľúbozvučné slovko rodný kraj  s cintorínom. Pri spomienke na rodnú dedinu sa skôr vynárajú obrazy rodiny, rodičovského  domu, priateľov a v neposlednom rade obrazy dediny a chotára. A Janko si v ťažkom životnom rozpoložení – na hrane života a smrti – prial vrátiť sa do rodného kraja.

  V deň, keď sa Janko naposledy vrátil do svojej rodnej dediny – v blízkosti miesta jeho posledného odpočinku – sa prekvapivo objavilo možno viac ako 100 bocianov. Lúka posiata bocianmi. Nádherné privítanie, vystrihnuté akoby s Felliniho filmu Amarcord, ktorého sme s Jankom v študentských časoch v Prešove veľmi obdivovali: úsmev cez slzy v spomienkach na mladosť.

Človek  – či chcel alebo nechcel – musel si spomenúť na Jankov rodný dom.  Každý zo starších Slovenskovešťanov totiž vie, že roky rokúce na jeho komíne trónilo veľké bocianie hniezdo.

Mysliac na Tvoj prežitý život v rodičovskom dome, napadlo ma priniesť Ti na  Tvoje miesto odpočinku trochu zeme zo záhrady Tvojich rodičov a starých rodičov. Kruh sa uzatvoril, zostali iba spomienky.

   Bolo mi cťou, že som sa mohol  podieľať na splnení Tvojho posledného želania. Osobitne si vážim, že Tvoje slová o hodnotách života a budúcnosti našej planéty neboli lacným gestom. Hovorili sme si, že ako potomci roľníkov by sme nemali trpieť samoľúbosťou k prírode ani na konci nášho života.

Veď budúce generácie nám budú vďačné za každú piaď zeme, ktorú pre nich ušetríme.

  Márnosť nad márnosť. Stačí sa prejsť po našom starom cintoríne a dlhšie sa zahľadieť na zarastnené hroby bez pomníkov. Tam ležia  naše prababky a pradedovia. Nehovoriac o tom, že mnoho rodákov leží v hroboch za hranicami dediny, ktoré už nikto nenavštívi. Kto z nás vie, kde sú hroby Slovenskovešťanov, ktorí zomreli v 1. a 2. svetovej vojne? A koľkí z nás myslia na ich utrpenie a životné príbehy?

Hľadiac  za horizonty 21. storočia, vtedy už nikoho nebude trápiť, či dnes máme  alebo nemáme pomník.

Márnosť nad márnosť i našu rozmarnosť (zanechať mramorovú stopu na planéte).

   Možno nebudú ďaleko od pravdy ani ľudia, ktorí hovoria, že žijeme na tejto zemi dovtedy, kým na nás niekto v dobrom spomína. V časoch – keď som učil v ZŠ Slovenská Ves – snažil som sa deťom vštepovať  lásku k rodnej dedine cez životné príbehy „Sloviancanov“ a práce v prospech Slovenskej Vsi. Dnes by som im ešte rozpovedal príbeh „Sameľa“ s roľníckym srdcom, ktorý žil v meste.

    Do našej dediny dorazia ešte ďalšie bociany – v tichosti a naposledy.

                                                                                                                                                   Jozef Smrek

1. september 2019

ODOZVY  ČITATEĽOV

Dobrý deň,

   zaujali ma Vaše články na stránke OZ SLOVENSKÁ VES – VYGODA. Najmä snahou zdokumentovať históriu Vašej obce, jej súčasnosť, ale zároveň aj snahou vytvoriť niečo nové ako je Agroturistická zóna VYGODA. Dnes už nie je veľa takých ľudí ako Vy, ktorí by boli ochotní venovať svoj voľný čas a aj peniaze pre záujmy iných.

(Uverejnené so súhlasom čitateľa.)

  Vranov nad Topľou dňa 6. 7. 2019                                                               Ján Ševčík

1. september 2019

SVITÁ AGROTURIZMU V NAŠEJ DEDINE NA LEPŠIE ČASY?

   Minule sme ubytovali v drevenici hostí zo Švajčiarska. Tohto leta sme mali manželskú dvojicu i z Nového Zélandu. Spomínam ich preto, lebo sa rád rozprávam s rozhľadenými ľuďmi nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Okrem iného aj preto, lebo ich názory a postrehy z ciest po Slovensku (i v našej Agrozóne Vygoda) nám dávajú spätnú väzbu na aktivity nášho OZ Vygoda v Slovenskej Vsi.

   Hostia z Zürichu nám povedali, že priatelia sa čudovali, že si vybrali Slovensko. Rozhodovali sa medzi Nórskom a Slovenskom. Po vzhliadnutí filmu o Tatrách nakoniec dali prednosť Spišu. V našej drevenici strávili 7 dní.

Tým, že som 20 mesiacov žil v Nórsku, tak som si aspoň v hrubých obrysoch vedel predstaviť o aké zážitky prišli, keď dali prednosť Slovensku pred Nórskom. Veď som žil na juhu Nórska, ale aj za polárnym kruhom.

A tu sa dostávame ku koreňu vecí. Musíme totiž odpovedať na otázku, či má zmysel začať budovať základy cestovného ruchu v našej dedine, keď v iných krajinách už roky pracujú na skvalitňovaní služieb pre turistov a majú atrakcie od výmyslu sveta. Veď stačí sa len pozrieť do poľskej časti Spiša  a hneď vieme o čom je reč.

   Hovorí sa, že najväčším umením je premeniť svoju nevýhodu na výhodu. Naša výhoda je v tom, že krajiny, ktoré žijú z turizmu sa nevyhli chybám a my sa z nich môžeme poučiť. Samozrejme, treba si uvedomiť, že keď hovoríme o cestovnom ruchu, tak musíme presne vedieť, akú klientelu chceme osloviť. A ako vieme, existuje skupina ľudí, ktorá sa veľkým oblúkom vyhýba rušným turistickým destináciám a objektom ich záujmu je vidiecka krajina.

   Už pri tvorbe projektu Agroturistickej zóny Vygoda (r.2004) mi vtedajší riaditeľ PIENAPu – pán Danko – povedal, že jeho poľskí kolegovia nám závidia, že u nás platia prísnejšie pravidlá pri stavbe domov ako v Poľsku. Dnes môžeme vidieť, že Poliaci v blízkosti Tatier stavajú všade, akoby stratili cit pre krajinu. Vidieť súvislú krajinu bez stavebného zásahu človeka je u našich severných susedov stále väčší problém. Na rovnaký problém vo svojej krajine nás upozornili naši hostia zo Švajčiarska. Z ich rozprávania bolo zrejmé, že sa im doma nepáči, že v nádhernej prírode sú všade roztrúsené domy, hotely a rôzne atrakcie na prilákanie turistov.

Ak je tomu tak, potom projekt Agroturistickej zóny odráža najprogresívnejšie trendy v stavebných zásahoch človeka vo svojom životnom prostredí – koncentruje  výstavbu na jedno miesto a zaberá pre stavebné aktivity najhoršiu poľnohospodársku pôdu. A čo nemenej dôležité, obnovuje pôvodné osídlenie pri potoku Barnahógy. Je to historická udalosť, lebo vieme, že v našej obci sa doteraz  neprihliadalo v územných plánoch na kvalitu pôdy. Inak povedané, nastal čas vytvoriť pre 21. storočie novú víziu rozvoja našej dediny.

   Prvé ponaučenie – vzhľadom k ochrane prírodného bohatstva – je, aby sme v územných plánoch obce nešli ani poľskou, ani švajčiarskou cestou. (Samozrejme, sme si vedomí, že tieto krajiny nám v mnohom idú príkladom). Projekt Agrozóna Vygoda je vzorom progresívnej alternatívnej bytovej výstavby na dedine – dovoľuje podnikať v ubytovaní v súkromí alebo umožňuje vlastníkovi pozemku si vybudovať rodinný dom či chatu. Je takpovediac strategickou základňou, ktorá koncepčne vytvára podmienky pre spoluprácu občanov, ktorí chcú podnikať v agroturizmu. (Pripomínam : je to iba možnosť, nie povinnosť)

V širšom kontexte problém spočíva v tom, že obec má povinnosť vytvárať priestor pre stavebné aktivity občanov, ale občania nevedia, akú koncepciu výstavby v dedine preferuje samospráva vo vzťahu k rozvoju agroturizmu (ktorý  je zakotvený v strategických plánoch obce).

    Druhé,veľmi príjemné zistenie je, že sa potvrdzuje, že naozaj naša dedina má veľmi dobrú strategickú polohu vo vzťahu k rozvoju agroturizmu. Je tak výnimočná, že my nepotrebujeme veľké investície, aby sme prilákali návštevníkov. Spiš je dostatočným lákadlom pre turistov. V Slovenskej Vsi stačí, aby sme sa zodpovedne starali o životné prostredie a tvorivo rozvinuli kultúrne a roľnícke tradície našich predkov. To, že naša dedina má výnimočnú polohu neušlo ani našim hosťom. Osobitne oceňujú blízkosť Tatier a Pienin.

    Tretie ponaučenie je, že cesta k rozvoju agroturizmu v 21. storočí vedie iba cez ochranu životného prostredia a zachovaní vidieckého rázu našej dediny a chotára. Naši hostia sú milo prekvapení, keď im vysvetľujem zámery projektu Agrozóny Vygoda i v oblasti ochrany životného prostredia. Niektorí neveriacki krútia hlavou, keď im napr. poviem, že takmer všetky stromy v riešenom území som sadil ja. Málo ľudí pritom vie, že ešte nestala žiadna drevenica, ani transformátor a ja som už sadil stromy na Vygode a Kamencoch. Mimochodom, dnes sa už hlasnejšie hovorí, že keď niečo z prírody zoberieme, tak by sme to prírode mali vrátiť inou formou. A v ochrane pred povodňami a suchom sa počíta každý strom.

   Ochrana životného prostredia nie je len o stromoch. Vyspelý návštevník si všíma i to, či separujeme odpad. Triedenie papiera, plastu, skla, kompostovanie by dnes malo byť už samozrejmosťou. Ak by sme v tom boli lajdáci, tak  vieme, že v očiach niektorých návštevníkov by sme stratili kredit. (Len pre zaujímavosť, jedna mladá dvojica z Košíc ešte nevošla do drevenice a už mi položili otázku, či triedime odpad (až mi srdce zaplesalo, že som stretol takých nádherných mladých ľudí).

My však ideme ešte ďalej. Zadarmo im ponúkame bioprodukty z našej záhrady. Žiadna chémia. Aj preto preferujeme stromy a kríky, ktoré sú odolnejšie proti škodcom. Možno v dedine sme  najväčší pestovatelia rakytníka a arónie, ale pestujeme i ďalšie ovocné stromy a kríky. V zeleninovej záhradke – podľa sezóny – majú hostia možnosť  natrhať si čerstvú zeleninu. Osobitnú kapitolu tvorí pestovanie liečivých bylín. V našej záhrade môžu návštevníci – podľa ročného obdobia – objaviť viac než 40 liečivých bylín a plodov (niektoré pestujeme).

  Nápad ponúkať hosťom produkty z vlastnej záhrady nosím v sebe už od detstva. Ako deti sme radi chodili do záhrady rodiny Trembovej.  Tam sme sa mohli najesť ovocia do sýtosti. Celá filozofia nášho malého podnikania „v ubytovaní v súkromí“ je postavená na pozitívnych spomienkach na dedinský dom, dvor a ovocnú záhradu. Tam kde bolo vidieť starostlivú ruku ich majiteľov, vytvárala sa nezabudnuteľná atmosféra. Zvlášť vtedy, keď vo vzduchu bolo cítiť dobrosrdečnosť a prajnosť členov rodiny.

(Ukazuje sa, že hostia vedia oceniť náš osobitý prístup k rozvoju agroturizmu v našej obci. Vidieť to  tiež na hodnotení  pobytu v našej drevenici.)

  Ak by sme zhrnuli naše doterajšie skúsenosti, tak spätná väzba od našich hostí ukazuje, že naša koncepcia rozvoja agroturizmu stojí na dobrých základoch. Sme iba v začiatkoch a keď zoberieme do úvahy, že samospráva doteraz neprijala ani jedno uznesenie, ktorým by podporila rozvoj agrotuturizmu a občanov ( ktorí stoja pri zrode agroturizmu v našej dedine), tak treba považovať za zázrak už to, že dnes rodina Kučerových prevádzkuje Penzión pod Magurou a moja rodina ponúka návštevníkom obce ubytovanie v súkromí.

Tak či onak, nedá sa poprieť, že rodina Kučerových a moja rodina sa zapíšu do histórie cestovného ruchu v našej dedine ako prví platcovia miestnej dane za podnikanie v agroturizme. Tento fakt je tak závažný, že ak starosta a poslanci si neuvedomia tento historický priedel – a neurobia analýzu svojho doterajšieho prístupu k naším aktivitám – tak hrozí, že do dejín našej obce sa zapíšu ako brzda v rozvoji agroturizmu v Slovenskej Vsi. Žiaľ, je to tak – hrozí im, že zaspia dobu. Sú však ešte na začiatku volebného obdobia a majú čas , aby zvrátili doterajší prístup samosprávy k rozvoju agroturizmu v našej dedine. Možno na začiatok by stačilo, keby sa nás opýtali, v čom nám môžu pomôcť (čítaj: čím môžu pomôcť rozvoju agroturizmu v obci). Ide o to, že niektoré formy živnosti v našej obci takmer nevyžadujú spoluprácu so samosprávou. V cestovnom ruchu je to naopak. Čím lepšia spolupráca, tým vzniká prajnejšie prostredie pre zapojenie ďalších občanov do rozvoja agroturizmu v našej dedine.

                                                                                                    Jozef Smrek,

                                                                                                    predseda 0Z Vygoda

1. júla 2019

HURÁ, MÁME PRÁZDNINY!

   Tak sme si povedali, že aj my si zaslúžime prázdniny. Veď ubehlo už dva roky od registrácie našej webovej stránky.

   Vytvorenie webu sme prijali ako výzvu.  S manželkou sme dôchodcovia, a kedže sa doplňujeme, lákalo nás nadviazať  na prácu nášho syna Petra, ktorý vytvoril a spravoval 2 roky prvú oficiálnu webovú stránku našej obce. Pravdu povediac, pri naštartovaní nášho webu sme sa spoliehali i na jeho pomoc.  Dnes už môžeme povedať, že  webovú stránku vedieme samostatne. Manželka je správkyňa webu a ja zodpovedám za písanie príspevkov a uverejňovanie príspevkov našich čitateľov. A ako ste si asi všimli, najviac sme uverejňovali príspevky Michala Galgona. Touto cestou mu osobitne chceme poďakovať za spoluprácu. Bez nadsádzky môžme povedať, že bez jeho zberateľskej vášne by nenávratne zapadli do zabudnutia mnohé spomienky na život a životné príbehy Slovenskovešťanov. Možno si ani neuvedomujeme, ale dnešní starší dôchodcovia sú poslední z generácie „Sloviancanov“, ktorí môžu v písomnej podobe zanechať spomienky na rozhovory s občanmi, ktorí žili na rozhraní 19. a 20. storočia.

   Stále sa ešte musíme učiť. Preto prosíme čitateľov o trochu pochopenia pre naše nedostatky, ktoré objavíte na našom webe. Za uplynulé obdobie sme zaregistrovali rôzne postoje a pripomienky k webovej stránke. Prirodzene, bolo by naivné sa nádejať, že budeme mať iba pozitívne odozvy.

  Tým, že som historik, snažím sa ale pozerať na rôznorodosť názorov k webovej stránke z „historického“ nadhľadu. To znamená, že to, čo teraz považujeme za veľmi dôležité a najpravdivejšie, s pribúdajúcim časom naše nezhody a odlišné názory zapadnú prachom a zostane po nás iba kultúrna stopa. Teda či dnes máme odvahu vymieňať si  názory na  zmysluplné témy alebo sa verejnému vyjadrovaniu svojich názorov na život vlastnej komunity vyhýbame ako čert svätenej vode.

   Otázka stojí, aké témy považujeme za zmysluplné. Nehovoriac o tom, že o 100 rokov nás budú Slovenskovešťania posudzovať hlavne podľa toho, v akom stave zanechame za sebou našu dedinu a prírodu v našom chotári.

   Ak sme schopní zaradiť hľadanie odpovedí na výzvy v rozvoji našej obce, ochrane životného prostredia, ba i ochrane a rozvoji kultúrneho dedičstva našich predkov medzi zmysluplné témy, potom i naša webová stránka je zmysluplná.

   Prajeme všetkým čitateľom pekne prežitý letný čas a šťastie na stretnutia s príjemnými  ľuďmi.

                                                                                                                          Jozef Smrek

1. jún 2019

ODOZVY ČITATEĽOV

Veľká vďaka za všetku Vašu prácu. Mrzí ma, že som nevedel prispieť k Vášmu výskumu.
Podľa najnovších informácií sa webové stránky Jad Vašem prerábajú. Tie však nevedú
práve k informáciám, ktoré by k objasneniu osudu Ely prispeli. Dúfam, že sa v blízkej
budúcnosti predsa niečo objaví.
Pozdravujem

                                                  Peter Werner, Bratislava

1. jún 2019

MALÉ JUBILEUM NÁŠHO OBČIANSKEHO ZDRUŽENIA VYGODA

    Ani sme sa nenazdali a už ubehlo 15 rokov od chvíle, keď sme oficiálne získali štatút združenia (apríl 2004). Vtedy sme boli plní energie a dali sme si na tie časy veľmi odvážne ciele. Predovšetkým išlo o naše úsilie naštartovať koncepčný rozvoj agroturizmu v obci, čím sme si na svoju hlavu naložili viac ako dosť.

Sledujúc  tento cieľ, hneď na začiatku sme vedeli, že bez ochrany životného prostredia nikdy nedosiahneme vyššiu úroveň agroturizmu v našej dedine. Veď nikto z nás si neprial ohúrovať návštevníkov obce čiernymi skládkami napr. pri židovskom cintoríne. Preto neprekvapuje, že medzi naše priority sme zaradili tiež ochranu životného prostredia. (O cieľoch združenia sa dozviete v našej  rubrike OBČIANSKE ZDRUŽENIE – stanovy). Aké projekty sme realizovali, resp. sme vypracovali na zveľadenie nášho chotára (i susednej obce Vojňany), môžeme sa dozvedieť aj v rubrike PROJEKTY.

   S odstupom času sa ukazuje, že naše rozhodnutie vytvoriť Agroturistickú zónu Vygoda prinieslo do rozvoja agroturizmu našej obce nové impulzy. Osobitne potom, keď jeden zo zakladateľov nášho združenia  – Ľubo Kučera – začal so svojou rodinou budovať Penzión pod Magurou. Nehovoriac o tom, že sa nám podarilo v komasácii uskutočniť nové zameranie pozemkov a ciest – ich rozšírenie – podľa predlohy (mapy) vypracovanej v projekte Agroturistickej zóny Vygoda. To, že sme ušetrili čas a peniaze majteľom pozemkov, vari netreba ani spomínať.

   Dnes jednoducho už nestojí otázka, či bude vybudovaná Agroturistická zóna Vygoda, ale akú podobu agrozóny zanecháme budúcim generáciám Slovenskovešťanov.

  Suma sumárum, 15 rokov práce prinieslo úžitok nielen nám, ale úžitok prinieslo vlastníkom pôdy v riešenom území a v konečnom dôsledku  i našej obci. Či dokážu zodpovedne uchopiť vytvorené dielo, budeme svedkami v nasledujúcich rokoch.

   Keď je už za nami najťažšia práca, v určitom zmysle sme pre samosprávu a vlastníkov pozemkov nepotrební.  A ako je zvykom v podobných prípadoch, teraz na scénu vystúpia nové tváre, noví herci. Už dnes však vieme, že v rozhodujúcej miere ovplyvnia konečnú podobu Agrozóny Vygoda.

    Kto má skúsenosti s projektami tak vie, že po realizácii musí dôjsť k ich vyhodnoteniu a poďakovaniu všetkým, ktorí sa podieľali na realizácii. Preto v nasledujúcom období chceme projekt Agrozóny Vygoda naďalej dokumentovať, prinajmenej do roku 2024. Vtedy ubehne 20 rokov od vzniku nášho združenia. Príbeh (vyhodnotenie projektu) Agrozóny Vygoda bude uverejnený na našej webovej stránke. Či dôjde r. 2024 k poďakovaniu zo strany samosprávy, to dnes je ťažko predpovedať.

(S poďakovaním za aktivity nášho združenia zo strany Obecného zastupiteľstva v Slovenskej Vsi zatiaľ nemáme ani jednu skúsenosť – pozn. J. S.)

   Vedomí si existencie rôznorodých postojov vo vzťahu k rozvoju agroturizmu v obci, naďalej chceme na našom webe trpezlivo prezentovať názory a skúsenosti s rozvojom agroturizmu nielen v našej obci. O to skôr, že navonok sa zdá, že Agrozóna Vygoda v riešenom území spadla akoby  z neba. Nie veľa ľudí v dedine vie, ako ťažko sa rodila Agrozóna Vygoda, ako ťažko sa búrali neviditeľné bariéry pri presadzovaní „novoty“ v našej dedine.

Preto nečudo, že už pred rokmi vo  mne skrsla myšlienka napísať príbeh nielen Agrozóny Vygoda, ale aj vyrozprávať epizódy zo stretnutí so Slovenskovešťanmi, ktorých som stretol v rámci aktivít nášho združenia. O to viac, že mnohé boli veľmi zábavné. Boli to žiaci, zástupcovia strednej a staršej generácie, ale aj ľudia žijúci mimo obce. Veľa skúsenosti som nazbieral i zo stretnutí s volenými zástupcami obce, keď som ich oslovil s projektami či návrhmi.

Veď tak ako mnohí z nás  chceme poznať životné príbehy našich predkov na rozhraní 19. a 20. storočia, tak o 100 rokov i nová  generácia „Sloviancanov“ bude chcieť bližšie poznať svojich predkov. Čím sa odlišujeme od našich rodičov a starých rodičov?

Keď mi bude slúžiť zdravie, verím, že sa mi podarí napísať takéto spomienky. Veľkou inšpiráciou je pre mňa Michal Tremba, ktorý predvídavo nahral rozprávanie starých Slovenskovešťanov, ktorí pamätali život v našej dedine na rozhraní 19. a 20. storočia. Tieto spomienky mi veľmi pomohli pri písaní kapitoly o vysťahovalectve do Ameriky. (Slovenská Ves v premenách času, str. 150 – 167). V každom prípade to bude pokus o preniknutie do myšlienkového sveta Slovenskovešťanov, jeho hodnôt a postojov k Agrozóne Vygoda i k svojej obci na začiatku 21. storočia. Prirodzene, tak ako všetci dnešní Slovenskovešťania – ktorí sa vyjadrujú k najnovším dejinám našej dediny (prinajmenej od r. 1945) – nemôžu sa úplne zbaviť svojho subjektivizmu, o to viac si ja nemôžem nárokovať  na „najobjektívnejšie“ posúdenie doby, v ktorej žijeme. To vari dokážu len historici, ktorí prídu po nás a nebudú citovo zaťažení dobou, v ktorej žijeme.

   Viem, že v uponáhľanom svete si nekladie veľa Slovenskovešťanov otázky, ktoré zaznievajú na našom webe, tobôž aby už dnes dokázali oceniť vznik Agrozóny Vygoda v rozvoji našej dediny. Kto si však zalistuje v knihe „Slovenská Ves v premenách času“, tak na str. 29 – 30 zistí, že zakladanie osád  v našej dedine je takpovediac našou tradíciou. Švábyiovci zo Slovenskej Vsi napr. na svojich pozemkoch založili tri šoltýske osady (dediny).  Kto v stredoveku založil dedinu pri potoku Barnahógy, nevieme. Vieme však, že po niekoľkých storočiach založilo naše združenie pri spomínanom potoku tiež „novú dedinu“ – Agrozónu Vygodu. Jej príbeh je o to zaujímavejší, že ju nezaložila „vrchnosť“, ale iniciatíva prišla zdola.

​

   Ak si niečo prajeme pri našom malom jubileu, tak je to, aby sa Agrozóna Vygoda stala ozdobou našej dediny a prinášala radosť všetkým občanom, ktorí v nej budú žiť alebo ju navštívia. Veď to bol náš hlavný cieľ pri založení združenia pred 15. rokmi.

Samozrejme, nikdy nechceme zabudnúť na občanov, ktorí aktívne pomáhali nášmu združeniu nielen pri realizácii projektu Agrozóny Vygoda. Veľká vďaka.

                                                                                                                            Jozef Smrek,

                                                                                                                    predseda OZ Vygoda

1. jún 2019

Teta Viľmanka

 Kto by nepoznal tetu bylinkárku. Skoro každý ju poznal, lebo poznala aj našich rodičov aj starých rodičov. Raz sa mi takto prihovorila. Ty ješ  „Pardus,“ a  dedo Pardus bol chorý na srdce. Keby si potreboval liek z prírody, viem o takom. „Pomog by či kogučor“ (hloh).  Ja sa pýtam a to je čo za bylinku? No to je strom. Poradila mi, že rastie v lokalite„Na pastrerníkoch“ (pri Zadnej hore).

 Bol to polostrom, poloker, ktorého kvety obsahujú účinné látky na podporu srdcovej činnosti. Miestny názov je podľa listov, ktoré pripomínajú hrebeň kohúta.

​

                                                                                 Hloh – „kogučor“

     Teta ma svojim rozprávaním o účinkoch liečivých rastlín vtiahla do problematiky zberu bylín. O to skôr, že som rád chodil do prírody,vychutnával čistý vzduch a spev vtáctva.

Do zberu byliniek sa mi postupne podarilo zapojiť i moju rodinu.

Aby som získal väčší prehľad o liečivých rastlinách, začal som kupovať časopisy a knihy, ktoré sa venovali tejto problematike.

  Odborná literatúra je dobrá vec, ale priamy kontakt so skúsenou bylinkárkou je na nezaplatenie. Teta Vilmanová nebola bylinkárkou len pre svoje potreby, ale zbierala bylinky pre nás všetkých – zbierala bylinky pre Slovakofarmu. To už bola vysoká úroveň zberu, ale aj sušenia, balenia a odosielania prírodného materiálu do Slovakofarmy. Venovala sa bylinkám takpovediac na profesionálnej úrovni. Aj preto ma zaujala. Mala presné postupy zberu, ako je zberový kalendár, vedela kde má  bylinky hľadať. Mala prelezené aj susedné chotáre.Vedela o rastlinkách doslova všetko.

Mal som šťastie, lebo niekedy prišla i k nám a v diskusii som sa dozvedel všeličo o tajomstve zberu bylín. Raz vznikol asi takýto rozhovor:

 “ Kupne bylinky som nazbjirane inaksij“. (Kúpené bylinky sú inak zbierané.) Jak inaksij ? No tak, že zbierajú sa i vtedy, keď slnko svieti aj celý mesiac. Účinok majú, ale o niečo slabší. „Jo zbierom podľa kalendora, ked  bylinky majom nojvienksom moc.“

 Tu som si prvý krát uvedomil, ako je dôležité zbierať bylinky podľa lunárneho kalendára.

Nadzemné časti byliny zbierala pri pribúdajúcom mesiaci. Plody pri ubúdajúcom mesiaci  a korene v deň splnu.

 Teta ma upozorňovala na rozdiely medzi čajom, ktorý je urobený z čerstvých bylín a čajom, ktorý je urobený z vysušených bylín, najmä keď je kúpený v obchode.

Povedané slovami tety Viľmanky:  „Vies ľudže aj zlenivieli, kupiom se v šklepie – ale to kúpia iba seno na zimu“.

Pravdou je, že tak ako dobré vysušené seno za slnečného počasia je pre zvieratá dobré krmivo, tak aj liečivé bylinky nazbierané v tom správnom čase majú väčšiu silu. No najviac liečivých účinkov je v čerstvých bylinkách. „Komu sa nelení tomu sa zelení“ – prízvukovala. Z čerstvých, najmä na jar nazbieraných  byliniek – povedané jej slovami – aj tvár opeknie, aj s dušou  sa to napraví. Z čerstvých byliniek pripravovala nielen čaje, ale aj výluhy, masti, oleje a sirupy.

   Jej kalendár zberu korešpondoval s kalendárom zberu včielky medonosnej. So smiechom hovorila, že si musela dávať pozor, aby si nekonkurovali. Jednej byline pripisovala osobitný význam – bol to podbeľ liečivý. Teta si nim pretrela oči, čím akoby symbolicky otvorila „sezónu zberu“ liečivých rastlín. Taktiež mi povedala, že na prvej  zbierke sa pomodli k milostivému Pánu Bohu, aby jej robota padla na úžitok a prospela mnohým ľuďom pod nebom.

Teta veľmi dobre poznala Maguru. A to aj preto, lebo do r. 1960 pracovala ako lesná robotníčka. Od r. 1960 pracovala v JRD, čím opäť mala blízko k prírode.

​

                                        Družstevníčky pri čistení lúky. Teta Vilmanová stojí štvrtá sprava /v bielej blúzke/.

Raz som sa jej opýtal, kde zbiera toľké množstvo kvetov. „No sak v ľeše, robjym aj zbierom kviotki . Na jar tradične zbierala cesnak medvedí (cosnyk medvedži) Keď ho nazbierala viac, ponúkala ho svojim známym. To na prečistenie ľudského organizmu po zime. Veď aj medveď si ide dať do poriadku trávenie, či pečeň – dodala.

   Mojim cieľom nebolo napísať odborný príspevok o liečivých bylinách, ale vám predstaviť „Sloviancanku“, ktorá by svojimi znalosťami o rastlinách vynikla i v dnešnej dobe. Bola svojská a kto mal rád prírodu, osobitne sa tešil z jej prítomnosti. O to skôr, že niekedy dokázala poslucháčovi privodiť úsmev na tvári . Aj to, čo povedala, často bolo poznačené ľudovou múdrosťou a osobnou skúsenosťou. Myslím si, že niekedy dokázala vyliečiť tiež dušu človeka.

  Keď mala 90 rokov, tak si zlomila nohu. Po vyliečení opäť zbierala byliny na svahoch Magury. Teta vy sa dožijete aj 100 rokov. „Hej, jak Pon Bog do“ – raz mi povedala.  Čo ju zlomilo, bolo úmrtie syna a opätovná zlomenina nohy, ktorá ju pripútala na lôžko.

Môjmu srdcu blízka osoba odišla vo veku 94 rokov.

                                                                                                  Michal Galgon

DOSLOV:

    Teta  si nechcela nechať vedomosti pre seba, ale zanechala ich každému občanovi, ktorý ju so záujmom bol ochotný počúvať. Preto je na mieste zachovať pamiatku na jej Bohu milú prácu pri využívaní liečivých bylín. A bolo by ešte krajšie , keby sa v našej dedine našli následovníci tety Vilmanovej.

                                                                                                  Michal Galgon

1. máj 2019

PO STOPÁCH ELY MANGELOVEJ

   V príspevku „Židia v našej dedine, moja mama a ja“  som v mesiaci marec napísal, že v publikácii „Slovenská Ves v premenách času“ (str. 137) nie je pravdivá informácia o tom, že Ela Mangelová bola zavraždená v Osvienčime. Autorovi nemôžeme nič vyčítať – opieral sa o dokumenty, ktoré sú uložené v ústave Yad Vashen v Jeruzaleme. A tam je skutočne napísané, že zahynula 13. 9. 1942 (ako 22 ročná). Lenže ja mám v mojich zápiskoch z rozhovorov s mojou mamou napísané, že Ela Mangelová sa z koncentračného tábora vrátila do Slovenskej Vsi. Neskôr odišla z dediny do Bratislavy.

   Aby som moje tvrdenie podoprel ďalšími argumentami, poprosil som o pomoc pána Petra Wernera, s ktorým som sa zoznámil asi pred dvoma rokmi. (Naše stretnutie sprostredkoval pán Mikuláš Lipták z Kežmarku, ktorý sa venuje mapovaniu osudov židovských cintorínov na Spiši.) Na moje prekvapenie, jeho odpoveď spochybnila moju argumentáciu.

So súhlasom pána Wernera  uverejňujem celú jeho odpoveď:

Dobrý deň pán Smrek,
vraciam sa k Vašej prosbe ohľadom Ely Mangelovej. Rozposlal som prosbu na priateľov – tu na Slovensku, ale aj v Izraeli a ďalších krajinách v rámci židovskej komunity,
ale nedostal som žiadnu odpoveď. Mrzí ma to, lebo som dúfal, že predsa len niekto sa ozve. Dnes je to už mesiac a nikto sa na výzvu neozval a obyčajne je to tak, že
ak sa niekto neozve hneď, tak potom už nádej s časom klesá.
Ja som sa pozeral do archívu v Jad Vašem a tam je uvedené tiež, že bola zavraždená. Chcem sa ešte pozrieť do ďalších zdrojov v Jad Vašem a ak sa mi podarí niečo zistiť,
ozvem sa.
Pozdravujem,
Peter Werner

   Kedže dejiny našej dediny sú mojou srdcovkou, rozhodol som sa v dedine hľadať ďalších svedkov. Najprv som zašiel za pani Varholovou a pani Siskovou, ktoré majú 88 rokov. Na konci vojny mali iba 12 rokov. Žiaľ, v pamäti nemali uložené žiadne informácie o návrate Eleny Mangelovej.

   Zvyčajne, keď si neviem rady, tak sa obrátim na Emila Dindu, Michala Galgona a v poslednom čase i na Alojza Sebeša. A ten ma v tomto prípade nesklamal. Asi nikto v dedine o Ele Mangelovej nevie viac, ako Alojz Sebeš. A to preto, lebo Ela Mangelová bola veľmi dobrá priateľka jeho mamy (rodená Cicoňáková). Ela k nim často chodila na návštevu. Vyrozprával mi i príhodu z jej života, ktorú mu vyrozprávala jeho mama. Opísal ju ako veľkú nezbednicu, čo trochu napovedá, že mala  vlastnosti, ktoré jej pravdepodobne pomohli prežiť v koncentráku. Ela k nim veľmi často chodila na návštevu. Podľa jeho rozprávania, Ela Mangelová po vojne emigrovala do Izraela. A tu sa jej stopa stráca.

    Zistenie omylu v oficiálnych dokumentoh o smrti Ely Mangelovej, oživili môj záujem o poznanie jej životného príbehu. V Slovenskej Vsi – vďaka ujovi Bombarovi – mám čiastočne zmapovaný životný príbeh Tibora Singera, ktorý sa tiež vrátil z koncentračného tábora. O Ele Mangelovej neviem nič. To, že existuje dokument o jej zavraždení, veští mimoriadne silný životný príbeh. Po vojne sa však v dedine nenašiel nikto, kto by mal záujem zapísať do histórie obce osudy Ely Mangelovej v časoch vojny.  Dnes sa môžeme iba nádejať, že svoj príbeh rozpovedala svojim priateľom po príchode do Izraela. A možno si ani nepriala, aby ľudia poznali jej príbeh. Vieme len – ako mi povedal Alojz Sebeš –  že Ela Mangelová  bola veselé a nezbedné dievča. Smútok jej nepristal, tak ako rozprávanie smutných príbehov. Vojna všetko zmenila.

   V každom prípade by sme nemali zabudnúť, že v našej dedine žila židovská komunita, ktorá v časoch 2. svetovej vojny neprišla len o svoj majetok, ale boli najprv zaradení do kategórie menejcených ľudí, aby nakoniec boli zlikvidovaní v koncentračných táboroch.  Prežili iba Ela Mangelová a Tibor Singer.

                                                                                                                 Jozef Smrek

1. máj 2019

EXISTUJE  ALTERNATÍVA  K DREVENÝM ŠINDLIAM V AGROZÓNE VYGODA?

   Príspevok píšem na základe rozhovoru na Stavebnom úrade v Kežmarku. Tam som sa dozvedel, že niektorí vlastníci pozemkov na Vygode nadávajú na mňa, pretože som medzi regulatívy pri výstavbe domov zaradil drevené šindle.

Človeka to nepoteší a jediné čo môžem urobiť je to, že vysvetlím dôvody, prečo bolo dôležité do projektu zakomponovať drevenice a drevené šindle.

   Predovšetkým si treba uvedomiť, že ak by sme nedokázali argumentačne zdôvodniť životaschopnosť nášho projektu Agrozóny Vygoda, tak by neexistovali ani sťažovatelia. A to z jednoduchého dôvodu:  Projekt by nám neschválili.

Preto našou prvoradou úlohou bolo – ak sme chceli získať podporu „schvaľovacích“ úradov – aby sme dokázali prezentovať potenciál lokality Kamence – Vygoda.  Ak by to bolo ľahké, tak by dnes Slovenskovešťania stavali kdekoľvek v chotári obce. Nie je však lúka ako lúka, či roľa. A nie všade sa dá pripojiť k elektrickej sieti a vedú k ním cesty (s dostačnou šírkou), ktoré majú vysporiadané vlastnícke vzťahy.

Podľa môjho názoru, porovnateľný potenciál má iba lokalita Predná hora a Ľandy. (Ja sa doteraz čudujem, prečo sa vlastníci pozemkov na Prednej hore nespoja a nevytvoria podobný projekt. O to skôr, že by to bolo oveľa lacnejšie. Z Prednej hory sme odišli len preto, lebo spoluvlastník pozemku odstúpil od zmluvy o výmene pozemku. Škoda. Vlastníkov pozemkov na Vygode by takto nemusel trápiť problém šindiel. Na druhej strane treba povedať, že keď majú starosti o šindle, v podstate len priznali, že už nevlastnia obyčajnú lúku, ale stavebný pozemok. A to už je pokrok. A ako vieme, stavebné pozemky v extraviláne obce nepadajú z neba, niekto ich musí organizačne zvládnuť a zaplatiť.

   Keď nám nevyšiel pokus vytvoriť agrozónu na Prednej hore – zamerali sme sa  na Vygodu.

Ako historikovi  mi veľmi rýchlo došlo, že hlavným tromfom tu bude historické osídlenie severnej časti nášho chotára. Veď ako je známe, v stredoveku na brehoch potoka Barnahógy  existovala dedina a ešte v 1. polovici 20. storočia tu fungovala vozáreň (až do odvlečenia rodiny Singerovcov  do koncentračného tábora). Bez týchto historických súvislostí by sme si nemohli dovoliť rozšíriť riešené územie z pôvodných dvoch hektárov na 18,6 ha.

    Aby obnovenie osídlenia malo ešte väčšiu váhu, v dôvodovej správe sme uviedli, že obnovenie osídlenia nebude samoúčelné, ale bude slúžiť ako základňa pre rozvoj agroturizmu v obci, pričom jej osobitosť chceme podporiť rozvojom drevenej architektúry našich predkov. Pararelu môžeme nájsť aj v alpských krajinách. V horách si dávajú osobitne záležať, aby ich domy a hotely boli budované v alpskom štýle, ktorý vychádza z pôvodnej architektúry ich predkov.  Rovnaké tendencie môžeme sledovať aj v škandinávskych krajinách. Za múdrosť a pozitívný odkaz predkov sa jednoducho nesmieme hanbiť. A na majstrovstvo starých „Sloviancanov“ pri stavbe drevených domov a ich odkaz by sme nepochybne nemali zabudnúť. Otázka stojí, či je v dedine ochota diskutovať o odkaze predkov.

   Inými slovami povedané, keby sme vtedy spojili obnovenie historického osídlenia podhoria Spišskej Magury s murovanými domami, ba nebodaj bungalovami, tak by sme utŕžili poriadnu hanbu. Nehovoriac o tom, že keby sa odborníci – ktorí sa vyjadrovali k projektu – dozvedeli, že som vyštudoval históriu, tak by mi ešte pod čiarou napísali, aby som vrátil diplom. A mali by pravdu. Spojiť obnovenie historického osídlenia severnej časti chotára s pravidlami – ktoré platia v intraviláne našej obce – by hovorilo prinajmej o nezodpovednosti k historickému dedičstvu našich predkov.

   Agrozóna Vygoda musí zapadnúť do prostredia, nesmie pôsobiť ako cudzí element v horskom prostredí. Mojím podpisom na projekte som prevzal i zodpovednosť za krajinotvorbu v riešenom území. Komu sa pravidlá budovania Agrozóny Vygoda nepáčia, mal by preto v písomnej podobe prehlásiť, že preberá zodpovednosť ze realizáciu projektu a v zrozumiteľnej podobe predložil vlastný originálny plán (víziu) rozvoja Agrozóny Vygoda. Tomu hovorím fér hra, keď niekto má ambície prevziať kormidlo nad realizáciou projektu Agrozóny Vygoda.

   Je smutné, že kritici svoje predstavy o projekte nepredstavili na začiatku jeho schvaľovacieho procesu. Možno sa neozvali preto, lebo tušili, že prepísaním projektu by museli zároveň prevziať zodpovednosť za osud projektu v schvaľovacom procese, ba i jeho financovanie. Čo je isté, tak je to, že v tomto prípade by som definitívne odstúpil od cieľa vytvoriť agrozónu v obci. Veď to bol môj tretí pokus a už som bol unavený presviedčať volených zástupcov obce a vlastníkov pôdy  o veľkom potenciáli našej dediny v rozvoji agroturizmu. Napokon, krytina  nie je prvá otázka, ktorú by mi mali položiť vlastníci pozemkov v riešenom území.

   Samozrejme, každý projekt podlieha skúške času. Niektoré prvky projektu sa môžu stať viac životaschopné, iné menej. V našom prípade napr. musíme počítať s mimoriadnym zvýšením ceny dreva, teda i šindiel. Aby agrozóna nebola iba pre bohatých stavebníkov, navrhli sme Obecnému zastupiteľstvu schváliť alternatívu k dreveným šindliam. Veľkým podnetom pre nás bol pán Vida, ktorý uskutočňuje rekonštrukciu drevenice rodiny Pľučinských (od Antonka). Umelé šindle na tejto drevenici sú farebne i tvarom oveľa vhodnejšie ako škridle a rôznofarebná plechová krytina, ktorá je tvarovo vzdialená od drevených škridiel. Pán Vida má bohaté skúsenosti s reštaurátorskou prácou  i v Nemecku. Podľa môjho názoru, má mimoriadne vyvinutý cit pre drevenú architektúru. Chceme sa od neho učiť. Je nám len ľúto, že vážne ochorel a s rekonštrukciou drevenice nemôže tak rýchlo pokračovať ako začal. Prajeme mu skoré uzdravenie.

   List Obecnému zastupiteľstvu sme odoslali už minulý rok. Odpoveď  sme zatiaľ nedostali. Ak teda vlastníci pozemkov sa chcú pýtať na alternatívu k dreveným šindliam, musia sa pýtať poslancov, prečo doteraz samospráva neschválila návrh nášho OZ Vygoda.

   Hovorí sa, že kto má víziu, musí počítať s tým, že nebudú mu všetci ľudia tlieskať. V dedinských podmienkach to platí dvojnásobne. Keď niekedy počúvam názory na náš projekt, tak si spomeniem na učiteľa Antola. On sa tiež snažil posunúť myslenie našich dedov smerom k pokrokovým trendom na našom vidieku. Mal to veru ťažké. Skostnatenosti a krátkozrakosti v Slovenskej Vsi bolo i vtedy viac ako dosť. V časoch beznádeje sa utešoval, že možno mladšia generácia Slovenskovešťanov bude viac prístupná novotám.

Sledujúc diskusiu okolo Agrozóny Vygoda, aj mňa niekedy chytá beznádej.  Na druhej strane viem, že projekt Agrozóny Vygoda je životaschopný a stále existuje nádej, že sa stane ozdobou našej dediny, ba i regiónu.

                                                                                                                    Jozef Smrek

1. april 2019

GAZDOVSKÝ FAJERMANSKÝ SPOLOK NA UHORSKÝ POVEL

​

    Ak v Slovenskej Vsi chceme hovoriť o hrdosti na našu dedinu, tak rozhodne ju musíme spojiť i s históriou hasičského zboru v našej obci. Preto dnes opäť načriem do mojich zápiskov z dejín našej dediny, ktoré som nazval ,,Chlieb Podmaguria”. Za tie roky som trpezlivo zapisoval rozhovory so starými ,,Sloviancanami” a dnes ich mám uložené v dokumente, ktorý má spolu 113 strán. Verím, že milovníci histórie našej dediny sa potešia i dnes, lebo mojim hlavným rozprávačom bol Michal Slivinský (1901- 2005). Tentoraz bude spomínať na svojho deda Michala Szliwinského (1836 – 1903), ktorý stál pri zrode fajermanstva v našej obci.

    Rodina Slivinských patrí medzi najstaršie rody v dedine. Kedže ich predkovia sa vyhli poddanstvu, postupne sa prepracovali do skupiny bohatších gazdov v našej dedine. Svojim majetkom a spoločenským postavením sa vyrovnali niektorým zemanom žijúcich v obci. Pritom len pripomeniem, že v našej dedine boli aj veľmi chudobní zemania. Murovaný dom (dnes č. d. 248) – ktorý postavil Michal Sliwinský (nar. 1836) – bol prejavom aj ich spoločenského postavenia v dedine. Keď som v jednom príspevku spomínal kúdelné izby, tak rodina Slivinských veľmi ochotne v tomto dome prepožičala izbu na tento účel. Členovia tejto rodiny sa zapájali aj do iných aktivít občanov v obci, čo pravdepodobne prispelo k tomu, že z tohto rodu boli zvolení dvaja richtári v našej dedine.

   Jedným z nich bol Michael Szliwiňski I. (1836-1903), ktorý bol veľmi aktívny v hasičskom zbore. V mladšom veku bol dokonca veliteľom Fuzoltoség Szepesz Tótfalu.   Fajermanom bol aj jeho mladší syn Michal (1874-1956). On bol tiež  zvolený za richtára.

  O zakladaní hasičského zboru v našej obci v mojom príspevku nebudem písať, lebo táto téma bola spracovaná v publikácii ,,Slovenská Ves v premenách času”. Len pripomeniem, že významnú úlohu v tomto smere zohral notár Mikuláš Chamilla, ktorý sa zaslúžil o registráciu už existujúcej hasičskej organizácie v našej obci. Rovnako chcem pripomenúť, že som chcel zmapovať najmä obdobie do r. 1918. Teda aby nezapadli do zabudnutia spomienky na našich dedov a pradedov z čias, keď žili v Rakúsko – Uhorsku. ( Zdôrazňujem to i v názve príspevku. Obdobie najmä po r. 1945 spomínam takpovediac symbolicky a nie je hlavným predmetom môjho príspevku.)

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

     Hovorí sa, že oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. V tých časoch  mali v obci drevené domy nielen chudobní občania, ale i niektorí zemania. Kúrilo sa drevom a nekvalitné komíny, resp. narábanie s ohňom predstavovalo hrozbu, že oheň sa v prípade požiaru môže rozšíriť na celú dedinu.

     Naši predkovia veľmi rýchlo pochopili, že sa musia sústrediť predovšetkým na predchádzanie požiarov, lebo po jeho vzniku často ťahali za kratší koniec. Preto nečudo, že fajermani prevziali na seba toľko mimoriadnych povinností, že z dnešného pohľadu – či chceme alebo nechceme – musíme ich obdivovať.

                                                                                     Fajermani v r. 1943

​

Stojaci (zľava):

Jozef Body,  Ján Siska(civil)   Ján Džubák , Michal Jurkovsky, Ján Makovský,  Andrej Kolumber,Michal Lauf, Pavel Barlok,

František Majer, Michal Suchý, Michal Vodila,  Jozef Farkaš,  Július Neustadt,  Michal Strišovský

Sediaci:

Andrej Tomas,  Michal Dinda,  Pavol Lauf,  Štefan Kolumber, Rudolf Kiš,  Vladimír Antol, František Tomas,  Ján Baraňak

Sediaci na zemi:

Eduard Barlok, Rudolf Slivinský, Ján Kolumber,  Andrej Brežina,  Michal Slivinský,  Michal Konopeus

Ležiaci:

František Slivinský,  Ján Kolumber

     Základnou povinnosťou bola fajermanská služba v šprici (hasičská zbrojnica).V službe boli štyria alebo dvaja fajermani. Podľa toho, aké bolo obdobie. Dalo by sa povedať, že boli stále na nohách, najmä v čase žatvy. Vo výbave mali fajermani (hasiči) najprv jednu striekačku, neskôr pribudla ďalšia. Ďalej mali dlhé rebríky , dlhé háky, ,,tofly” a ,,lavy”, lampáš a trúbu. V čase od apríla do júna mali v noci službu iba dvaja fajermani. Obchádzky dediny vtedy vykonávali iba každé 2 hodiny.

Ostražitosť fajermanov sa zvýšila v období zabíjačiek. Najmä preto, lebo údenie prebiehalo pustením dymu do podkrovia. Aby sa znížilo rizoko požiaru, fajermani presadili opatrenie, aby sa v domoch do komína upevnili husté sitá na zachytávanie iskier. Keď službukonajúca fajermanská hliadka zbadala podozrivo vyzerajúci dym tlačiaci sa pomedzi šindle, hlasným trúbením vyzvali vlastníka domu, aby išiel skontrolovať bezpečnosť údenia slaniny či klobás.

To ale nebolo všetko. Na povale domu mala každá rodina položené šatstvo a obuv z ,,ľatušného” obdobia. Často boli uložené v drevených skriniach. Preto pred zimným vykurovacím obdobím a zakáľačkami mali fajermani povinnosť v každom dome kontrolovať debnu s pieskom, ale aj lopaty,vedrá a komínové štetky.Taktiež kontrolovali priechodnosť komínov.

     Fajermani mali pomerne veľkú právomoc. Keď našli nedostatky, niektoré museli byť odstránené hneď na mieste. Napr. neporiadok na ,,pientru” (v podkroví).

Keď zišli z ,,pientra” – spolu s gazdom – gazda sa musel podpisom zaviazať, že v dome sa budú dodržiavať protipožiarné opatrenia. K tomu slúžil ,,kontrólny” zošit. Za porušovanie predpisov boli tresty. Museli napr. zadarmo pracovať pri čistení potoka a navážaním kameňa a hliny na vyvýšenie brehov po väčších dažďoch.

Ako som už napísal, v období zvýšeného nebezpečenstva požiaru boli v službe až štyria fajermani. Dvojčlenné hliadky s lampášom a trúbou sa striedali na obchôdzke dediny každú hodinu. Zemania – ktorí vlastnili hasičskú techniku – robili pravidelnú kontrolu. Dbali, aby hliadky poctivo vykonávali svoju službu. ,,Štvorčlenná sila” trvala do konca vykurovacieho obdobia, spravidla to bol koniec marca.

     Osobitne sa dôraz na ochranu pred požiarom kládol v období žatvy. V časoch mladosti môjho rozpráča Michala Slivinského služba ,,protipožiarnej hliadky” vyzerala takto: Dvaja fajermani išli na horný koniec dediny smerom na vyšné pole až ku krížu, ktorý stojí medzi našou obcou a Výbornou. Z tohto miesta mali dobrý rozhľad do Vyšného poľa. Vracali sa okolo zadných stodôl rodiny Bombarovej (dnes Zadná ulica) až na cisarku (hlavnú cestu) a späť do ,,šprici”. (Viem, že nie každý si vie predstaviť tú trasu, ale chcel som zachovať originálnosť slovníka , ktorý používal ujko Slivinský.)

Pri druhej obchádzke horného konca dediny sa vrátili cez Vierčinského, sledujúc zadné stodoly  na obchádzkovej trase. Tu pripomeniem, že Vierčinského domy neskôr odkúpil Potravný spolok (dnes Bistro). Bol postavený z kameňa Badanyiho maštale pre mladý dobytok na Ľandach.

Ďalšia dvojica išla o hodinu neskôr na dolný koniec dediny, kde mali výhľad na Nižné pole. Tam prešli cez potok (,,Potucky”). Potom išli okolo stodoly Štefana Kolumbera na Derkrobách a ku starému cintorínu. V tých časoch ešte nový cintorín neexistoval, boli tam role. Potom išli ku kapličke  a po cisárke sa otočili a vrátili sa do šprice (dnes je to hasičská zbrojnica).

     Keď druhýkrát obišli dedinu, tak naspäť sa vrátili okolo zadných stodôl s výhľadom na mlyn – okolo stodoly rodiny Marhefkovej. Vtedy tam viedla poľná cesta. Neskôr tu vznikla „Nová ulica“.

    Ale vráťme sa k protipožiarnej prevencii starých „Sloviancanov“. Mali to naozaj veľmi ťažké. Treba poznamenať, že sledovanie situácie sťažovalo – okrem iného – umiestnenie objektov, ktoré sa mohli stať zdrojom požiaru. Napr. predné stodoly boli v jednej rovine, čo sťažovalo výhľad na zadné stodoly. Keď boli na opačnej strane, videli zadné a predné stodoly, ale nevideli domy. Zadné stodoly boli z hľadiska ostrahy postavené tak, aby neboli v jednej rovine.  Zadné stodoly mali až na výnimky väčší gazdovia alebo to boli dôvody vyplývajúce z malého pozemku pri dome. Napr. takúto stodolu v ,,poli” mala rodina Cicoňáková (smerom na Bušovce). Mnohí starší ,,Sloviancani” ešte pamätajú osamelé stodoly ,,v poli”. Predné stodoly boli tesne vedľa seba, čo predstavovalo mimoriadne riziko pri rozširovaní požiaru.

     Dvojice v strážnej službe obchádzali stodoly, pre bezpečnosť budúceho chleba. V stodolách bolo ešte nevymlátené obilie. Bola to starosť nad starosti o budúci chlieb – hovoril ujo Slivinský. Naši dedovia a otcovia to mali ťažké v každej dobe.

   Aby fajermani nevyšli ,,z cviku” boli plánované cvičenia. Kontrolovala sa  pripravenosť techniky,  zručnoť i sila fajermanov pri obsluhe striekačky. Pumpovať museli s takou silou, akoby hasili oheň. Ako povedal ujko Slivinský, ,,to my šičke byli spocony”. Išlo o to, že jedna skupina fajermanov musela pumpovať vodu zo striekačky, do ktorej druhá skupina liala vodu, ktorú nosila vo vedrách z potoka. Takto chceli zemania zistiť, či sme dosť silní – dodal ešte k spomienke na svoje fajermanské časy. Cvičenia ,,naostro” sa konali pri ,,Vilbachu” alebo Zaife. Odoberanie vody z miestného potoka bolo v lete zakázané. Aby boli pripravení na obdobia sucha, stavali hate  na miestnom potoku, Zaife (Slovenský potok) a Vilbachu.

                                                            Fajermani pri výmene šindlí na starej „šprici“.

    Ujo Michal mi porozprával aj o požiaroch, ktoré mu utkveli v pamäti. Najväčší požiar – ktorý si pamätal ako 16 ročný fajerman – vznikol na ,,pľacoch” okolo evanjelického kostola. Horeli predné stodoly plné sena, šopy, ale aj maštale. Veľký požiar mal na svedomí zajatý ruský vojak, ktorý bol pridelený do našej dediny, aby vypomáhal rodinám, kde zomrel živiteľ rodiny. Vykonal dielo skazy z pomsty, kvôli 17 ročnej dievčine. Vtedy 38 ročná vdova horko ťažko nasušila seno s malými deťmi, lebo r. 1914 jej náhle zomrel a r. 1917 prišla v dôsledku požiaru takmer o celý majetok. Bola to teta ujka Slivinského. Mala 5 detí. Boli to práve fajermani, ktorí zabránili najhoršiemu, aby nezhorel jej dom. Dom stál blízko horiacej maštale. Fajermani  silno pumpovovali vodu a striekačku namierili na steny domu. Oblievaním stien zabránili preneseniu ohňa na drevenicu.

Nás fajermanov bolo málo, robili sme čo sme mohli – povzdychol si ujko Slivinský. Bohu vďaka, zachránili sme aspoň strechu nad hlavou. Následne si ,,pohorelci” vybudovali väčšinou kamenné maštale. Fajermani poškodeným podali pomocné ruky, aj pri výstavbe maštalí, šopy a predných stodôl. Najprv stavali maštale, aby zvieratá mali svoj útulok do zimy. Dočasne našli útulok v zadných stodolách na bojisku a hydina v ,,pricolku”. Našťastie vtedy boli ovce na košiari pri bačovi. Ľudia vtedy pomáhali aj drobnými darmi. Napr. to mohla byť konvička juhy na Vianoce a zelenina.

    Ako kuriozitu môžeme spomenúť i povinnosť fajermanov dbať o čistotu na verejnom priestranstve, osobitne pred špricou. Problémy robili najmä ,,krovské lajna” – spomínal ujko Slivinský. Keď sa konali rôzne podujatia na verejnom priestranstve v strede dediny – dnes je tu park pri evanjelickom kostole – fajermani zodpovedali za jeho čistotu. Dá sa povedať, že Slovenčania upratovali dedinu každý týždeň (pred nedeľou).

   Fajermani zohrávali v dedine významnú spoločenskú úlohu. Na starých fotografiách ich môžeme vidieť pri rôznych významných udalostiach. Najviac sa zachovali fotografie, kde ich vidieť v typických fajermanských uniformách. Jednotné uniformy boli zakúpené až v období, keď bol starostom obce Ondrej Tomas (1931-1938). Predtým používali iba niektoré časti vojenskej uniformy.

​

​

​

​

                          Hasiči so starostom obce Ondrejom Tomasom

     Fajermanov v uniformách bolo vidieť tiež na svadbe a pohrebe.  Keď zomrel fajerman, vyvesili fanu – zástavu čiernej farby na špricu. Na poslednej ceste  niesli truhlu na svojich ramenách až na cintorín. Pred špricou 3x zdvihli truhlu hore – dole a trubači zatrúbili náboženskú melódiu piesne na rozlúčku. Bolo to veľmi dojímavé. Dnes zaznie z hasičskej zbrojnice siréna.

      V pamäti starých ,,Sloviancanov” sa uchovali spomienky na ceremoniál fajermanov v deň patróna hasičov- na sviatok svätého Floriána (4. máj). Podľa rozprávania Andreja Kiša prebiehala slávnostná bohoslužba v kostole takto:

     Zemani  v zemianskom oblečení sedeli v predných laviciach a členovia gazdovského fajermanského spolku boli oblečení v slovenskoveskom kroji. Fajermani museli v priebehu bohoslužby stáť ako vojaci v dvojstupe. Farár sa modlil, aby pán Boh ochránil dedinu a polia pred ohňom či 
bleskom, aby nedošlo k neopatrnosti pri narábaní s ohňom – pri manipulovaní s lampášom, fajčení a pod. Farári mali taktiež povinnosť každú špricu pokrstiť.

    Fajermani mali okrem toho svoje “parády”, kde sa predviedli každoročne občanom na znak pripravenosti pomáhať blížnym.

    Pri zbieraní materiálov a dokumentov – ktoré nám pripomínajú život starých Slovenskovešťanov –  som sa veľmi potešil, keď mi ujko Slivinský ukázal zoznam fajermanov v našej dedine. Pravdepodobne i vás prekvapí, aké priezviská sa v minulosti v našej dedine vyskytovali. Kedže pri menách sú napísané aj čísla domu v ktorom bývali, tak môžeme vidieť, ako sa naša dedina postupne rozrástla do dnešných dní.

   ZOZNAM STARÝCH FAJERMANOV  V PRVEJ POLOVICI 20. STOROČIA:

Žemba Anton (č. d. 4), Gärtner Ondrej (5), Barlok Štefan (7). Maliňak Michal (8), Ján Pisarčík (10), Marhevka Ján (11), Dinda Ondrej (12), Venglar Michal (13), Brežina Pavel (14), Cicoňak Ján (16),  Konopeus Ján 17), Chrastina Adam (19), Hamoš Anton (20), Adamy Michal (22 – neskôr na jeho pozemku bola postavená materská škola.), Gontkovič (22), Kolumber Matej (23), Zastko Ján (24), Kolumber Peter  (25), Wal Ján (30), Badanyi Jozef (32 – 39), Vierčinsky Jozef  (41-42), Džubak Pavel (43),Vodila Pavel (44), Malecký Ondrej (45), Brežina Michal (46), Vida Michal (47), 48. Galgon Michal (48), Matyašovský (54 – dnes na tomto pozemku je katolícka fara), 61. Pešta Andrej (61),65.Kiš Štefan (65), 66. Pešta Tomaš (66), Jevic Ján (82), Kalna Ján (86), Chamila Mikuláš  (93), Farkaš Martin (94), Pardus Ján (95), Laufík Štefan (102), Bombara Ján (106), Grotkovský (108 – neskôr evanjelická škola), Tarnoczy (111), Štilinský Ján (112), Laufík František (113), Palica Jozef (115), Tomas Ondrej (120), Jagodka Vojtech (122), Damer Michal (125), Barnaš Ján (126), Pľučinský Matej (141), Varhol Ján (143), Madeja Michal (144), Biesz Karol (145), Vodila Ján (148), Lauf Michal (149), Makovský Jozef (150), Pľučinský Michal (151), Dolewiczenyi (152 – evanielická fara), Džubak Pavel (153), Kolumber Štefan (154), Slivinský Michal z prednej izby (155), Galgon Ján (159), Hanečak Jozef (160), Kovalčík Ján (163), Damer Andrej (164), Nedorostek Michal (165), Slivinský Ján a Slivinský Michal II. (168 – 169), Lauf Ján (172 ), Džubak Pavel (173), Biesz Ondrej (175), Šolc Michal (176), Vojtičko Ján (182). Pri niektorých menách boli i prezývky. Napr. Pizdorek, Vargaty Jano, Pipcor.


Badanyi Jozef  býval v zemianskej kúrii ale vlastnil v jej blízkosti aj slúžne domky. Jeho domy mali popisné  číslo 32, 33, 34, 35, 36, 37. Matyašovského rodina vlastnila domy s popisným číslom 54, 55, 56, 57.
Spiegel riadil zemepánske majetky a k nim patrili i takzvané poddanské domky na ,,Horných pľacoch” s popisným číslom 87, 88, 89, 90.

    Na záver chcem poďakovať za spoluprácu Andrejovi Sebešovi, ktorý mi poskytol fotografie do môjho príspevku. Spoluprácu si o to viac vážim, že som spoznal človeka, ktorý sa rovnako snaží uchovať historickú pamäť na život starých Slovenskovešťanov.

                                                                                Michal Galgon

1. marec 2019

PRÍBEH NAŠEJ DEDINY TROCHU INAK

(spomienky na starých Slovenskovešťanov)

     Nápad napísať niektoré kapitoly  histórie našej dediny cez príbehy „Sloviancanov“ som  dostal v USA, keď sa mi v Chicagu cnelo za rodným krajom. Trochu sarkasticky som si vtedy hovoril, že keby sa mi niečo stalo, tak aspoň moje deti zdedia po mne dedičstvo v podobe spomienok na moju rodnú dedinu a svojich predkov.  I názov sa niesol v tomto duchu: Test – testament. Prísne vzaté, takéto duchovné dedičstvo má ohromnú prednosť – ľudia sa kvôli takému dedičstvu nepohnevajú. Tajomstvo duchovného dedičstva totiž tkvie v tom, že čím hlbšie budú dediči premýšať nad svojím duchovným dedičstvom, tým viac vzrastie nádej, že poznanie múdrosti a omylov predkov im pomôžu nájsť pokoj v duši. A ako sa ukazuje, v 21. storočí  bude zrejme najväčším bohatstvom človeka (po zdraví) životná rovnováha.

   Vytvorenie webu mi dovoľuje podeliť sa so spomienkami aj s občanmi Slovenskej Vsi. Veď v širšom zmysle je dedina

 „jedna rodina“. Tak ako vo vlastnej rodine sa vieme hnevať a pomáhať, rovnako to platí tiež pre rodinu Slovenskovešťanov.

   Hľadanie človečiny v živote našich predkov je veľké dobrodružstvo. Nie som však prvý v dedine, kto chce prerozprávať životné príbehy Slovenskovešťanov. Naši starí a prastarí rodičia na „pošadkách“ prerozprávali príbehy najmä tých

„Sloviancanov“, ktorí z rodnej dediny odišli do sveta: či už do ďalekej Ameriky alebo na vojnu. Niekedy sa stávalo, že rozprávačí – aby príbeh mal napätie – si aj niečo vymysleli.

    V časoch môjho detstva boli niektorí rozprávači a rozprávačky tak sugestívni, že poslucháči niekedy nedokázali rozoznať čo je v príbehu pravdivé a čo je vymyslené. Personifikácia neživých vecí a zvierat dodávala večernému rozprávaniu na „pošadkách“ neopakovateľnú atmosféru. Nehovoriac o strachu, keď v príbehu sa mŕtvi prihovárali živým. Aby som sa aspoň trochu priblížil rozprávačskému štýlu starých „Sloviancanov“, v niektorých „kapitolkách“ i ja neváham personifikovať objekty, stromy, keď chcem zvýrazniť ich význam v kontexte príbehu dediny.

   Mojím hlavným zámerom však nie je strašiť ani haniť. Ak používam iróniu a sarkazmus, tak len s cieľom, aby som zvýraznil, ako je každý z nás dôležitý v príbehu našej dediny. My spolu tvoríme príbeh našej dediny. Kto sa bude cítiť dotknutý mojou  iróniou, nech si zaspomína na svojich predkov, ako žili na začiatku 20. storočia a ako dnes žijú naše deti a vnuci. Jednoducho o 100 rokov bude naša dedina vyzerať inak a tiež postoje a životný štýl Slovenčanov budú iné. Poriadne odlišné. Teda nemá zmysel si namýšľať, aký sme dobrí, keď už teraz vieme, že z pohľadu budúcich generácii budeme niekedy vyzerať ako barbari. To čo potrebujeme najmenej, je vzájomné potľapkávanie po pleci.

    Kedže minulý mesiac som písal o vzácnych stromoch a židovskej modlitebni, tak dnes uverejňujeme  tú časť

„Test – testamentu“, ktorá sa viaže k životu židovskej komunity v našej obci a ochrane prírodného bohatstva nášho chotára.

  Je to už viac ako 20 rokov, keď som za „veľkou mlákou“ zapisoval svoje spomienky na  rozprávanie starých „Sloviancanoch“, ale i moje spomienky na rodnú dedinu.

                                                                                                                                                   Jozef Smrek

​

​

ŽIDIA V NAŠEJ DEDINE, MOJA MAMA A JA

   Na ceste zo školy či do kostola, musel každému – chtiac, nechtiac – zablúdiť pohľad na  židovskú modlitebňu. Pravda je však taká, že málokto uniesol pohľad na chátrajúcu modlitebňu. Kto však zastal a dlhšie sa pozrel do jej smutných očí, tak cítil v jej pohľade a ošarpanom vzhľade nemú výčitku.  Akoby Slovenskovešťanom ešte chcela dopovedať nedopovedané. Jej čas sa blížil. Možno už ani netúžila žiť ďalej. Ktovie.

Bol som vtedy chlapec, mnohému som ešte nerozumel, ale modlitebňa už vtedy u mňa vzbudila záujem o poznanie životných príbehov ľudí, ktorí kedysi navštevovali židovskú svätyňu.

   Ta pravá chvíľa nastala v čase, keď som začal študovať históriu v Prešove. Súpis židovských občanov zo Slovenskej Vsi som objavil v Bratislave.  V štátnom archíve sú totiž uchované dokumenty z čias slovenského štátu, v ktorých úradníci poctivo spočítali nepotrebných ľudí a pod listinu budúcich mŕtvych úctivo napísali „Na stráž!“. Z vyblednutých papierov ešte po rokoch som cítil cynizmus tých čias – muži boli zaradení do kategórie „A“, ženy do kategórie „B“ a deti do kategórie „C“. V tej starej budove štátneho archívu mi začalo srdce ešte rýchlejšie tĺcť, keď som si začal zapisovať mená židovských občanov zo Slovenskej Vsi.

  Keď som odchádzal domov, nemohol som sa dočkať rozhovoru  s mojou mamou. Veď bola ročník 1923. Poznala každého židovského občana v našej dedine.

„Mama, akí boli Židia  v našej dedine?“ – a začal som čítať súpis Slovenskovešťanov, ktorý bol v časoch vojny zaslaný na Okresný úrad v Kežmarku a UŠB (Ústredná štátna bezpečnosť).

   Sedíme v kuchyni a mená mojej mame viditeľne oživili spomienky na časy minulé. K väčšine mien pripája príhodu, poznámku.

Začínam Júliusom Neustadtom, ktorý bol kamarát  jej brata Andreja. Bol to dobrý a múdry človek – odpovedá.  Dal sa pokrstiť. Ženu mal katolíčku. Určite si ju poznal.

Taká elegantná stará pani s okuliarmi – odpovedám. Súhlasne prikývne. Ich syn ešte žije. Je to tiež dobrý človek, vie sa prihovoriť, aj keď je študovaný. Len keby nemal bradu, bol by krajší. Tá posledná poznámka v skutočnosti patrila mne – vedie márny boj proti mojej brade. Je však vytrvalá, má správnu sedliacku výdrž. Poznámku prehliadam.

   A Zigmund Mangel ? On už bol starý, slabo videl. Ach tá Margita! Keď sme boli mladé, vieš čo mu urobila? V jeho obchode ukradla vajcia a naspäť mu ich predala. Ešte bola taká smelá, že si u neho kúpila šatku. Margita bola niekedy veľká potvora.

   Mama, mali ľudia so Židmi v dedine konflikty? Pýtam sa ďalej. Nie, neviem, nepočula som. Veľmi ju neprerušujem, iba počúvam a počúvam. Všeličo sa dozvedám o spolunažívaní so židovskými spoluobčanmi.  V skutočnosti by trebalo vypočuť obe strany. Koho sa však pýtať ? Dvojica mladých Židov sa vrátila z koncentračného tábora, ale nikto viac.  Ela Mangelová a Tibor Singer so smútkom v srdci odišli, nepocítili v Slovenskej Vsi teplo domova. (V knihe o Slovenskej Vsi je omylom napísané, že Ela Mangelová zahynula v Osvienčime – pozn. J.S.)

   Ja si  doteraz neviem vysvetliť, prečo osudy Židov v našej dedine mi neboli ľahostajné už od detstva.  Možno je to preto, lebo som v detstve dlhšie stál pred židovskou modlitebňou a neuhol som pred jej pohľadom. Možno. Možno je to tiež preto, lebo mama ma svojim životom učila nemyslieť iba na seba. Isté je iba to, že už vo veku 8 – 10 rokov som rád čítal obrázkový Starý zákon u mojej babky, čo pravdepodobne bolo začiatkom môjho záujmu o históriu a dejiny Židov zvlášť.

​

​

 Malý DODATOK:

      Neskôr som sa od uja Bombaru dozvedel viac o priateľstve J. Neustadta s A. Brežinom (mojim strýkom) a učiteľom       Vladimírom Antolom. Dokonca mi vyrozprával ich niektoré pestvá, za ktoré by nedostali pochvalu ani dnes.

 Priateľstvo troch Slovenskovešťanov spomínam pre inú príčinu. Všetci sa nesmierne tešili na koniec vojny. Cítili, že smrť   im  dýcha na krk. Kamaráti J. Neustadt a A. Brežina utekali  pred ňou ako vládali, ale  dobehla ich na konci vojny. Obaja

 zahynuli v táboroch, ktoré Nemci vybudovali pre nepriateľov ríše. V. Antolovi tiež išlo o život  – v evanjelickej škole ukrýval   židovskú rodinu z Kežmarku.

    Mám ich rád, aj keď  som sa s nimi nikdy nestretol. Osobitne preto, lebo v našej dedine zosobňujú myšlienku  náboženskej a národnej tolerancie. V. Antol bol evanjelik, A. Brežina katolík a nemali problémy sa priateliť s J. Neustadtom. Kiežby v našej dedine odlišnosť už nikdy nebolo zdrojom napätia v našej dedine. A možno prosba o úprimnejšiu, nefalšovanú náboženskú a národnú toleranciu v našej dedine (teda bez pretvárky) bola nedopovedaným odkazom  starej židovskej modlitebne, ktorú sme ako historickú pamiatku nedokázali zachrániť pre budúce generácie „Sloviancanov“.

                                                                                                             Jozef Smrek

ŽIDOVSKÝ CINTORÍN, VAJCOVKA , ČIERNA SKLÁDKA A PSYCHIATER

   Sú miesta, kde by sme mali radšej mlčať, nanajvýš ticho rozprávať – a takým miestom je židovský cintorín v Slovenskej Vsi. Nie je to ôsmy ani deviaty div sveta. Cintorín má rozpadnuté múry, medzi hrobami rastú brezy, osiky a pod nimi kozáky. Na povalených pomníkoch sa občas vyhrievajú vretenice.

     Niekedy keď idem do hory na huby, sem – tam zablúdim na cintorín. Sklonený k zemi, blúdim očami po tráve i pomníkoch, cítim posvätnosť miesta, takpovediac jeho duchovný rozmer. Niekedy sa mi podarí nájsť roztomilé kozáky. Potom preleziem polorozpadnutý múr, prejdem cez smetisko i poľnú cestu a strmým chodníkom vedúcim pomedzi kríky dôjdem k prameňom živej vody. Sú tam 3 pramene, v ktorých bublinkuje voda. (Niekedy , najmä v zime, sa nájde pri prameni mŕtvy vtáčik, ktorý sa neopatrne nadýchal siričitých výparov.) Voda má inú chuť ako minerálne vody v okolí – smrdí za skazenými vajcami. V dedine jej hovoríme „zidovská voda“. Nie každému chutí. Pre mňa je pitie „vajcovky“ obradom, najmä keď je krásny deň a príroda pod „nebotyčnými“ Tatrami z vás zázračne robí lepšieho človeka. Vtedy popíjam vodu, robím krátke prestávky a znovu si hovorím, aký je nádherný život. Cítim zmierenie s kolobehom života i s tým, že aj môj čas raz príde. Prežívam stav vnútorného pokoja, no bytostne cítim, že o živote takmer nič neviem. Život nie je iba nádhera, prítomnosť mŕtvych ľudí vyvoleného národa mi nedovoľuje vydať zo seba víťazný pokrik radosti, iba pokorne skloniť hlavu a rozjímať nad tajomstvami života. Ak nie Židia, kto iný môže viac vedieť o živote?

Postoj pútnik a napi sa židovskej vody. Možno v blízkosti cintorína a smetiska pochopíš paradoxy života. Vyvolený národ, rozpadávajúci cintorín a smetisko nad prameňmi.  Je to obraz raja či pekla na zemi? Alebo skôr je to obraz úbohosti ľudí, ktorí si nectia posvätnosť najvzácnejšej lokality nášho chotára?

Záplava znepokojivých otázok mi spôsobuje bruchobolenie. Našťastie, môžem popíjať židovskú vodu – má liečivé účinky. Smrdí, ale keď si zvykneme na chuť, dokážeme oceniť jej skrytú kvalitu.  Možno i život je ako židovská voda. Smrdí, posmrdkáva, ale keď si zvykneme na jeho chuť, napriek smradu, sú chvíle, keď sa vieme tešiť zo života.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

   Čím viac som popíjal „židovskú vodu“, tým viac som sa niekedy začal ľakať vlastných myšlienok. Stal sa zo mňa čudný

človek. Našťastie, dnes som už vyliečený. Vďaka Amerike. Presnejšie, vďaka poznaniu života v Amerike. I ja, tak ako moji starí rodičia, išiel som skúsiť šťastie do sveta. „Túžiac“ žiť životom Američana, vyhľadal som  v Chicagu psychiatra. Veď byť Američanom a nebyť u psychiatra, to akoby sa niekto hrdil, že je „Sloviancon“, ale nikdy neochutnal židovskú vodu. S psychiatrom sme si hneď padli do oka. Bol Ind, a tak som sa mu priznal, že mi je veľmi blízka Gándhího filozofia nenásilia. Potešil sa. Na oplátku mi povedal, že pozná Alexandra Dubčeka. To mi ešte viac pomohlo sa mu zveriť s mojimi psychickými problémami po popíjaní židovskej vody. Pekne poporiadku som mu povedal, že keď pijem židovskú vodu, víria mi v hlave myšlienky a nápady, ktoré vzbudzujú v mojom okolí strach o moje duševné zdravie. Ind hneď pochopil o čo ide – mám prekysličený mozog. Bublinky sa mi prenášajú do mozgu a tam rozvírujú moje bunky. Predpísal mi recept, či skôr radu: Mám prestať piť židovskú vodu! Vraj keď sa vrátim, už i tak bude voda kontaminovaná blízkymi čiernymi skládkami. A aby ma úplne vyliečil, mal som ešte za jeho radu zaplatiť 200 dolárov. Pomohlo. Aj bez násilia – ako by dodal Gándhí spolu s Dubčekom. Dokonca som začal rozmýšľať ako Američan. Veď ako vieme, Američania vedia najlepšie zarábať na ľudskej hlúposti. A mňa to začalo prenasledovať nielen v snoch. Veď posúď môj neznámy poslucháč.

   V abstinečnom delíriu (chýbala mi živá voda) som mal zvláštny sen: Videl som veľký komplex liečebných domov pri židovskom cintoríne. Začal som kričať od radosti. Konečne sa Slovenskovešťanom podarilo vybudovať kúpele pri minerálnych prameňoch.

  Vošiel som do areálu a hneď ma upútala zľava na najdrahšiu procedúru. Nezaváhal som, ale na recepcii  som sa zahovoril s troma černochmi, ktorí sa mi zverili, že pociťujú bruchobolenie z Európanov, ktorí usilovne pracujú na premene Afriky na čiernu skládku. Chtiac – nechtiac, musel som si vypočuť ich príbeh, a tak som na procedúru prišiel neskoro. Pravdu povediac, ani som presne nevedel na akú procedúru idem. Veď viete – zľava. A keď je zľava, človek na detaily nepozerá. Toď Američania. Keď sú výpredaje, Američan sa vtedy tiež nepýta seba samého, či to potrebuje. Našinec by sa čudoval, koľko dokážu Američania naložiť do nákupného vozíka. Ale to som už trochu odbočil. Terapeutka mala pre mňa pochopenie, a tak mi navrhla, aby som na prvom sedení bol iba pozorovateľ. Počúvol som.

   Skupinka pacientov na terase sedela v pohodlných kreslách. V ruke držali hrnček so židovskou vodou. Keď sa trochu napili, na pokyn  terapeutky pozreli na nebotýčne Tatry. Tvár sa im rozžiarila šťastím. Po chvíli – na pokyn terapeutky –  opäť sa napili vody ale museli zrak sklopiť a pozerať na čiernu skládku pri židovskom cintoríne. Výraz tváre sa im  zmenil a prešiel do smútku. To sa opakovalo dosť dlho. Trochu ma oviala pochybnosť o zmysle procedúry. Terapeutka ma však ubezpečila, že všetko je v poriadku. Títo aktivisti na ochranu životného prostredia sú iba prvý deň na liečení. Keď majú bruchobolenie, židovská voda im bolesť utlmí. Súčasťou terapie je i prenášanie čiernej skládky z jednej strany potoka na druhý breh. Na margo tejto terapie ešte múdro poznamenala: OPAKOVANIE CHÝB PREDKOV JE MATKOU MÚDROSTI (svätá pravda – i našej biedy).

   Na konci liečby kúpeľní hostia už nerozoznajú rozdiel medzi pohľadom na nebotyčné Tatry a čiernu skládku. Nadobudnú takzvané neutrálne emócie. Vraj kúpele v Slovenskej Vsi sú teraz tigrom v kúpeľnom sektore. A ešte sa pochválila, že obec si liečebnú metódu dala patentovať, takže kúpele sú svojho druhu jedinečné na celom svete. V Slovenskej Vsi už nenájdem človeka, ktorého by trápili čierne skládky. Všetci prešli terapiou.

   Našťastie, postupne moje abstinečné záchvaty ustúpili, aj ťažkých snov ubudlo. Niekedy predsa len rozmýšľam – keď si spomeniem na moju americkú anabázu a podnikateľské nadanie Američanov – či by som si moje fiktívne kúpele „zjavené vo sne“ nemal dať patentovať. Veď v dnešnom svete sa už zotierajú hranice medzi normálnymi a nenormálnymi  nápadmi a zarobiť sa dá na čomkoľvek. Problém je len v tom, že niekedy už nevieme, či sme ešte normálni alebo či už rozmýšľame nenormálne. Ak normálnych  ľudí v Slovenskej Vsi netrápia čierne skládky pri minerálnych prameňoch, potom radšej chcem patriť k nenormálnym ľuďom tejto planéty, takpovediac čudákom. Aj psychiatri musia z niečoho žiť. Napokon, iba bláznovi sa v cudzine pri spomienke na rodnú dedinu v pamäti oživí spomienka na smetisko, nehovoriac o tom, že po návrate na Slovensko nielen brigáduje, ale so svojou rodinou spolufinancuje projekt na likvidáciu smetiska a vytvorenie oddychovej zóny pri židovskom cintoríne v Slovenskej Vsi. Pritom nie je ani občanom obce. Či nie?

                                                                                                                                     Jozef Smrek

Veľký DODATOK:

    Keď som písal Test – testament, teda i o smetisku, nemohol som tušiť, že neskôr – päť rokov pred  dôchodkom – budem učiť v ZŠ v rodnej dedine. Medzitým som žil v Izraeli, Nórsku a Anglicku. Po mojom návrate do Slovenskej Vsi ma židovský cintorín a minerálne pramene opäť začali priťahovať. Veď učiť o ochrane životného prostredia a iba sa pozerať na najväčšiu čiernu skládku v chotári bolo v mojom prípade neakceptovateľné. Vypracoval som preto projekt „Náš chotár – naše svedomie“ (viď rubriku PROJEKTY) a so žiakmi sme sa pustili do vytvorenia oddychovej zóny v lokalite pri židovskom cintoríne. Po jeho realizácii som bol veľmi šťastný, ale nakoniec som sa cítil ako vo fiktívnych kúpeľoch – najprv blažený úsmev na tvári, a potom smútok.  Ukázalo sa, že projekt bol nechceným dieťaťom dediny. Nedočkal som sa poďakovania od obce, rovnako ako dobrovoľníci, ktorých som získal pre spoluprácu (projekt mal hodnotu najmenej 13 000 eur). Ani v ZŠ sa už nenašiel učiteľ, ktorý by po mojom odchode do dôchodku prevzal štafetu pri ochrane najvzácnejšej lokality v našom chotári.

   Napriek všetkému, verím, že Slovenskovešťania raz docenia hodnotu lokality a postupne im prirastie k srdcu. Možno ten proces začne v našej škole. Veď tak, ako sa zasmejeme nad školou na začiatku 20. storočia, tak sa o 100 rokov budú naši potomkovia smiať cez slzy, keď budú hovoriť, ako sme žiakov zatvorili do triedy a učili ich o ochrane životného prostredia. Pritom prostredníctvom  projektov na ochranu životného prostredia vo svojom okolí mohli žiaci vytvoriť dielo, ktoré by posilnilo ich vzťah k rodnej obci. I z týchto dôvodov som v projekte naplánoval vytvorenie ŠKOLY V PRÍRODE  v lokalite Pri židovskom cintoríne. Ako by škola v prírode vyzerala, môžete si pozrieť v prvom ekologickom filme v dedine, ktorý som vtedy vytvoril s mojimi žiakmi (rubrika ŽIVOTNÉ PROSTREDIE). Asi sme v obci predbehli dobu. Pritom už dnes sa takým spôsobom učí napr. vo Fínsku.

   Lokalita Pri židovskom cintoríne je výzvou pre každú generáciu Slovenskovešťanov. Zdá sa, že teraz charakter „Sloviancanov“ preveruje samotná príroda. Na blízkom potoku si bobry urobili hrádzu a voda zaliala 3 pramene minerálnej vody. A ako sa povie, zobrali osud minerálnych prameňov do vlastných rúk.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

    Moja generácia už veľa vody nenamúti v lokalite Pri židovskom cintoríne. Môžeme však nasledujúcim generáciám odovzdať naše skúsenosti a vedomosti. V tomto smere by sme si nemali nechať pre seba vedomosť o Murovanom prameni. Nikdy som z toho prameňa nepil vodu. Od starých Slovenskovešťanov viem, že bol zasypaný. Nad prameňom je hrubá vrstva zeme (asi 1m). Možno existuje spôsob, ako ho oživiť. Veď práve pri tomto prameni predošlé generácie chceli vybudovať malé kúpele. Nájdu sa v Slovenskej Vsi občania, ktorí sen našich predkov premenia na skutok?

   Samozrejme, ak naďalej budeme považovať naše nakupovanie minerálnych vôd v supermaketoch   za normálny prejav nášho životného štýlu (aj keď náš chotár je obdarený minerálnymi prameňmi),  potom netreba nič robiť. Nechajme pramene bobrom. Aspoň nech si oni liečia bruchobolenie židovskou vodou.

   Pre úplnosť treba dodať, že existuje ešte jeden prameň židovskej vody. Situovaný je medzi cintorínom (neďaleko ďalšej čiernej skládky, ktorú sme už nestihli úplne zlikvidovať) a Slovenským potokom. Aspoň tento prameň by sa patrilo vyčistiť a čiernu skládku zlikvidovať. O sto rokov Slovenskovešťania nebudú vedieť pochopiť dôvody nášho macošského vzťahu k lokalite Pri židovskom cintoríne. A možno nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že našu normálnosť budú považovať za nenormálnosť vo vzťahu ku kultúrnemu a prírodnému dedičstvu, osobitne k minerálnym prameňom.

                                                                                                                                                                   Jozef Smrek

1. marec 2019

SPOLUPRÁCA JE CESTA K ROZVOJU AGROZÓNY VYGODA

                       (ALEBO: TREBA HRAŤ FÉROVO)

                                               III. časť

     V  2. časti príspevku (uverejnený dňa 1. 12. 2018) som napísal, že v agrozóne sa postupne vyprofilujú dve skupiny vlastníkov pozemkov:  Jedna skupina bude spolupracovať pri rozvoji agrozóny a druhá skupina – takpovediac špeciálna skupina špekulantov – bude sa priživovať na práci prvej skupiny. Ktorá skupina prevládne, to dnes nevieme povedať. Čo však vieme, tak je to, že každá skupina za sebou zanechá stopu. Teda stopu škaredú alebo pozitívnu.

    Cieľom dnešného príspevku je analyzovať a prognózovať postoje samosprávy k rozvoju agroturizmu v obci a k Agroturistickej zóne Vygoda. V určitom zmysle môžeme dokonca povedať, že od volených zástupcov obce bude závisieť, či Agroturistická zóna sa stane ozdobou našej dediny alebo neprekročíme tieň Slovenskej Vsi.

  Ak sa chceme dostať na koreň veci, musíme sa najprv zastaviť pri stratégii samosprávy v rozvoji agroturizmu v našej dedine. V tomto smere platí pravidlo, že keď je zlá stratégia, resp. jej realizácia je pokrivená (nedomyslená), bude i rozvoj agroturizmu v našej dedine pokrivený.

    Základným strategickým dokumentom našej obce je „Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce“. V prvej verzii  dokumentu sa písalo, že v dedine sa turistický ruch nerozvíja a dedina nemá predpoklady pre rozvoj turizmu. Našťastie, zostavovateľ dokumentu zakomponoval moje pripomienky do jej novej verzie.

V rozprave som ho upozornil, že na Obecnom úrade je uložený náš projekt Agroturistickej zóny Vygoda, ktorý počíta so stratégiou podpory agroturizmu v obci.

Inak povedané, keby sa schválila prvá verzia dokumentu, tak by jeho schválenie bolo v rozpore so stratégiou Prešovského kraja. Tam je jasne deklarované, že v oblasti Spišskej Magury treba prednostne rozvíjať turistický ruch, pretože sa tu nepočíta s rozvojom priemyslu.

    Tak to by sme mali. Strategický dokument obce sa dostal do súladu s krajským strategickým dokumentom. Vidiac vlažný postoj k rozvoju agroturizmu v našej dedine, rozhodol som sa pripraviť návrh „KONCEPCIE ROZVOJA AGROTURIZMU V SLOVENSKEJ VSI“ na obdobie 20 – 30 rokov (viď rubriku AGROTURIZMUS). K navrhovanému dokumentu som v spolupráci s mojimi bývalými žiakmi uskutočnil anketu medzi občanmi. Občanom sa takto vytvoril priestor na pripomienkovanie dokumentu a vyjadrenie svojich návrhov zameraných na rozvoj obce. Asi môj návrh nebol najhorší, lebo veľmi pozitívne bol vyhodnotený aj prof. Michalom Šarafínom, ktorý –  okrem iného – patrí medzi zakladateľov Spolku pre obnovu dediny. Jeho hodnotenie si o to viac vážim, lebo sme sa predtým  nepoznali. Požiadal som o jeho názor preto, lebo som chcel získať objektívne hodnotenie dokumentu. Na moje prekvapenie, prof. Šarafín nielen ocenil moju občiansku iniciatívu, ale bol ochotný s obcou spolupracovať v projekte Amerikánske mostíky, ktorý je súčasťou môjho návrhu koncepcie rozvoja agroturizmu (viď rubriku PROJEKTY – Amerikánske mostíky). Napokon – ak si pozriete na internete odbornosť a prácu prof. Ing. arch. Michala Šarafína, DrSC – tak by sme mali len privítať, že do diskusie o budúcnosti agroturizmu v našej obci sme zapojili odborníka. (Bodaj by sa k rozvoju agroturizmu v našej dedine vyjadrovalo viac tvorivých a rozhľadených ľudí – a nemusia mať ani tituly.)

    Sledujúc diskusiu k rozvoju agroturizmu na Slovensku, mnohé samosprávy priznali, že keď rozvoj turistického ruchu zaradili medzi svoje strategické ciele, tak im chýba koncepcia rozvoja cestovného ruchu. Strategický cieľ sa totiž bez konkrétnych opatrení zameraných na rozvoj agroturizmu stane iba prázdnym gestom. Naša samospráva získala pred 3. rokmi kvalitný návrh koncepcie rozvoja agroturizmu  zadarmo a bez organizačnej námahy. Pravdu povediac, doteraz neviem ako bolo naložené s mojim návrhom a či vôbec bol predmetom rokovania Obecného zastupiteľstva.

    Skúsme teraz vytvoriť model fungovania Agrozóny Vygoda, keby samospráva schválila našu  koncepciu rozvoja agroturizmu. V tomto prípade by sa v obci mohli diať veľmi zaujímavé  – a podľa môjho názoru, veľmi prospešné veci. Predovšetkým by museli poslanci schváliť stimuly na podporu občanov, ktorí aktívne vstúpia do budovaniu agroturizmu. Veď iný prístup k cestovnému ruchu majú občania napr. v Ždiari a iný prístup u nás, kde len budujeme základy agroturizmu. Dnes je situácia taká, že občan – ktorý sa chce zapojiť do podnikania v agroturizme – nevie akú podporu môže očakávať od obce, tobôž aby poznal víziu dediny v podobe KONCEPCIE ROZVOJA AGROTURIZMU V OBCI. A ako vieme, prvá práca je vždy najťažia a najviac riziková. Aké by to boli stimuly, mali by sa poslanci opýtať vlastných občanov a zároveň čerpať zo skúseností iných samospráv.

     Druhou oblasťou – kde poslanci nesú zodpovednosť – sú rozhodnutia samosprávy vo vzťahu k nášmu  projektu Agroturistickej zóny Vygoda.

    V navrhovanej koncepcii rozvoja agroturizmu je formulovaná požiadavka, aby jeden poslanec bol poverený kontaktnou úlohou medzi samosprávou a občanmi, ktorí sa zapoja do rozvoja obce.

    Myšlienka bližšieho kontaktu poslanca s občanmi môže mať mnohoraké podoby. V tomto volebnom období napr. poslanci v Oravskej Polhore (dedina r. 2017) prijali uznesenie, v ktorom si dedinu rozdelili na sektory (lokality), aby sa bližšie dostali k občanom. V praxi to znamená, že poslanci sú povinní chodiť medzi ľudí vo zverenej lokalite dediny a podieľať sa na riešení  ich problémov, resp. tlmočiť ich názory a návrhy vo vzťahu ku samospráve.

V určitom zmysle je to modifikácia nášho návrhu, ktorý sme formulovali už  pred 3 rokmi. Rozdiel je iba v tom, že my sme v navrhovanej koncepcii požadovali poveriť len jedného poslanca úlohou pracovať s presne vymedzenou skupinou občanov. V Oravskej Polhore sú oveľa odvážnejší – všetci poslanci musia zaklopať na dvere občanom.

Skúsme byť teraz na chvíľu optimistami a predstaviť si, že jeden poslanec v našej dedine by dostal do svojho rajónu aj Agrozónu Vygoda.

   To by sme sa skutočne potešili. Najprv by sme sa ho opýtali či má skúsenosti s podobným projektom a do akej miery pozná náš projekt. Na druhej strane predpokladám, že jeho prvá otázka by bola: „Čím Vám môžem pomôcť?“. V tomto prípade by sme povedali, že našim primárnym problémom je rozloženie finančných nákladov na budovanie agrozóny, dodržiavanie regulatívov a cieľov projektu. Nehovoriac o potrebe spolupráce medzi našim združením, vlastníkmi pozemkov v riešenom území a samosprávy.

    Aby poslanec naskočil už do rozbehnutého vlaku, musel by absolvovať aj návštevy v obciach (mestách), kde samosprávy spolupracujú s občanmi pri tvorbe územného plánu. Inak ťažko pochopí, čím si prešlo naše združenie, aby vlastníci pôdy sa stali vlastníkmi stavebných pozemkov a mali k dispozícii trafo a vysporiadané vlastnícke vzťahy pri budovaní prístupových ciest. Keď som napr. rozprával  s jedným účastníkom územného konania v  Strážkach o histórii nášho projektu, tak nevycházal z údivu.  A to preto, lebo dobre vie, ako sa ľudia medzi sebou „handrkujú“ a ako je ťažko nájsť kompromis medzi vlastníkmi pozemkov a mestom. Keď som mu napr. povedal, že vlastníkom som zabezpečil rozšírenie cesty o 4 m na vrub Pozemkového fondu, tak onemel (viď podrobnosti v 2. časti príspevku – 1. 12. 2018). Iba dodal, že vlastníci pôdy by mi mali dať najmenej euro za každý m2 stavebného pozemku, keď im dôjde, čo som pre nich urobil. A ešte pripojil jednu poznámku: Keby nebol na dôchodku, nikdy by si nenašiel toľko času, aby lietal po všetkých úradoch, s ktorými je spojené územné konanie, nehovoriac o rôznych rokovaniach zúčastnených strán. Mimochodom, mesto Spišská Belá požadovalo  od vlastníkov pôdy  odovzdať 20 percent  pozemkov na vytvorenie infraštruktúry v riešenom území, ak chceli, aby ich pôda bola premenená na stavebný pozemok.

    Samozrejme, nemôžeme od poslanca žiadať, aby išiel za každým vlastníkom pozemku a vysvetľoval im potrebu spolupráce v projekte. Čo však môžeme, tak je to, že usmerníme každého vlastníka pozemku, ktorý sa rozhodne pre stavebné aktivity v riešenom území (18,6 ha). To by však vyžadovalo vrátiť sa ku návrhu koncepcie rozvoja agroturizmu, teda prijať systémové opatrenia.

   Na začiatok by nám veľmi pomohlo, keby sa vytvorila komisia, ktorej členom  by bol poverený poslanec, ktorého „rajónom“ by bola Agrozóna, člen nášho OZ a architekt (architekt sa navrhuje i v koncepcii rozvoja agroturizmu – pozn. J.S.) Problém je v tom, že nežijeme v Rakúsku či Švédsku a musíme počítať s tým, že existujú ľudia, ktorí sú presvedčení, že keď je stavebný pozemok jeho súkromným majetkom, tak si môžu robiť čo chcú.  Tobôž aby ich zaujímali strategické záujmy obce. Je to smutné, ale je to tak.

Každý záujemca o stavebné povolenie by takto musel počítať s pozvaním na Obecný úrad. Stretnutie komisie so stavebníkom prinesie obojstranné benefity. Ide hlavne o to, aby sa stavebník z prvej ruky dozvedel o všetkých aspektoch  projektu a jeho cieľoch. Je to dôležité preto, lebo stavebník by si mal uvedomiť svoju spoluzodpovednosť za realizáciu projektu. ( Pre stavebníka takto vznikne príležitosť pomôcť projektu, vďaka ktorému sa mu pozametala cestička k jeho stavebnému pozemku.)

    Ak poslanci podporia vznik komisie, tak jej funkcia nemusí byť iba osvetová. V tomto prípade navrhujeme, aby komisia mala na starosti aj čestné prehlásenia stavebníkov. Napr. čestné prehlásenie, že nebude vypisovať sťažnosti na suseda kvôli chovu domácich zvierat (ak dodržuje predpísané normy a príslušné zákony). Osobitne by musel podpísať čestné prehlásenie aj vo vzťahu k ochrane životného prostredia, dodržiavanie regulatívov a pod.

    Každý budúci stavebník by totiž mal vedieť, že agrozóna je prednostne určená pre občanov, ktorí sa chcú zapojiť do rozvoja agroturizmu v obci. Ak ho hnevá hlas domácich zvierat, nech radšej odstúpi od úmyslu stavať. Zbytočne skomplikuje život susedom a sebe. Cieľom týchto opatrení je i to, aby sme vytvorili komunitu, ktorá bude rozvíjať roľnícke tradície v obci, ale zároveň bude nositeľom progresívnych trendov v ochrane životného prostredia, ba i kultúrneho dedičstva.

    Osobitnú kapitolu tvoria architektonické požiadavky na objekty. Preto komisiu treba doplniť architektom. Viem, v našich končinách je nezvyklé  spájať územné  plánovanie s budovaním základne pre občanov v podnikaní v agroturizme – aj keď možno len v ubytovaní v súkromí. My si už jednoducho nemôžeme dovoliť stavať bez ladu a skladu, ak chceme pozdvihnúť agroturizmus na vyššiu kvalitatívnu úroveň. Kto myslí opačne, nevie o čom je reč.

Komisia nemusí mať iba 3 členov. Ak chceme urobiť systémové zmeny v prístupe k rozvoju agroturizmu v obci, môžeme ju posilniť ešte o 2 – 4 členov a rozšíriť jej kompetencie a povinnosti. Pritom by to nebola žiadna novinka. Keby sme sa vrátili k Oravskej Polhore, tak samospráva má vytvorenú komisiu „pre kultúru, šport a cestovný ruch“.

Má to svoju logiku. Hovoriť o cestovnom ruchu ako o svojom strategickom cieli a nepoveriť konkrétnych ľudí konkrétnymi úlohami, tak to je iba hranie so slovíčkami a nepochopenie podstaty a úlohy stratégie. Keby sa v našej obci naozaj vytvorila takáto komisia, tak medzi jej základné povinnosti by mala patriť tiež povinnosť každoročne pripraviť na rokovanie Obecného zastupiteľstva podkladový materiál k vyhodnoteniu úloh zameraných na rozvoj agroturizmu v obci. A nielen to! Spracovávala by podnety a návrhy od občanov a pripravovala podklady na projekty a aktivity občanov na podporu rozvoja agroturizmu v obci.

    Náš projekt má mimoriadný potenciál. Keď sa nájde vôľa podporiť naše doterajšie aktivity pri budovaní  Agrozóny Vygoda, tak sa môže stať skutočnou ozdobou našej dediny. Veď na Slovensku by sme ťažko hľadali projekt na obnovenie stredovekej dediny, ktorý by bol tak úzko prepojený s budovaním základne pre agroturistické aktivity občanov. Aj keď je možné zaregistrovať podobné aktivity (napr. v obci Mlynica), tak sú založené na developérskych aktivitách ľudí, ktorí sú svojim finančným zázemím kdesi inde. Tak či onak, náš projekt je i preto jedinečný, že vznikol na základe občianskej iniciatívy a bol financovaný členmi občianskeho združenia a bez grantov zamereraných na rozvoj agroturizmu.

    Ak som v 1. časti príspevku načrtol možné formy spolupráce samosprávy a nášho združenia pri zveľaďovaní Agrozóny Vygoda, tak je to iba v podobe návrhu. Ešte je ďaleko k tomu, aby ich samospráva prijala.

Samozrejme, existujú aj  pesimistické scenáre postojov volených zástupcov obce vo vzťahu ku Agrozóne Vygoda.

    Jeden zo scenárov až nápadne pripomína dianie v našej dedine po r.1945. V tých časoch vtedajší zástupcovia obce v rozhodujúcej chvíli „zdvihnutím ruky“ negatívne zasiahli do vzhľadu našej dediny, a tak Slovenská Ves prišla o jednu z najkrajších zemianskych kúrií.

Badányiho kúriu už nezachraníme, ale malo by nás v tejto súvislosti zaujímať, čo predchádzalo skratovému (krátkozrakému) hlasovaniu vtedajších poslancov. Teda podľa akého scenára sa hralo o osud Badányiho kúrie.

Fakticky vzaté, čudné bolo už to, že poslanci bez diskusie s občanmi rozhodli o osude kúrie, ktorú nepostavili, iba ju spravovali (dokonca v Kežmarku žila jej posledná vlastníčka).

Žiaľ, bolo to smutné ešte pre jednu vec: Pod uznesenie sa podpísali záujmy ľudí v pozadí. Dnes tomu hovoríme lobing. Čo sa vtedy stalo?

   Príbeh sa začal odvíjať od okresného funkcionára, ktorému sa zapáčil nádherný kazetový drevený strop v kúrii. Na zasadnutí poslancov preto nehľadal riešenie na záchranu kúrie, ale problém prezentoval tak, že sa už neoplatí investovať do opravy kúrie (pritom stačilo opraviť strechu). Dali sa opiť rožkom a to doslovne. Po zasadnutí – keď bezmyšlienkovite zdvihli ruku – im kúpil fľašu a spoločne popili. Okresný funkcionár bol spokojný – kazetový strop dostal za cenu zbúrania kúrie.

Podobnosť s dnešnou situáciou vidím hlavne v tom, že i súčasní poslanci môžu z moci úradu zasiahnuť do osudu Agrozóny Vygoda, pritom sa vôbec nepodieľali na jej vybudovaní. Tak ako poslancov v minulosti nezaujímal názor poslednej vlastníčky kúrie ani občanov, tak isto môžu ignorovať doterajšiu prácu a finančné náklady členov nášho občianskeho združenia. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď napíšem, že poslanci prejdú i skúškou lobingom. Už teraz je zrejmé, že niektorí vlastníci stavebných pozemkov sa budú snažiť dostať k elektrickej energii v riešenom území bez dohody s občanmi, ktorí sa podieľali na organizačnej práci, ale aj financovaní celého projektu.

    Je toho viac, čo bude smrdieť lobingom. Veď ako vieme, okolo stavebných pozemkov vždy krúžia špekulanti, ktorí sa chcú dostať k zisku bez práce a spolupráce, ba i bez investícií. Stačí, aby sa poslanci tvárili, že zakladatelia agrozóny sa kdesi vyparili a nevedia kde žijú. Potom už pôjde všetko ľahko. Veď aj svedomie môžeme oklamať, ak cielene sa vzdame hľadania pravdy. Ale my ešte žijeme, dýchame, ba máme chuť naďalej zveľaďovať Agrozónu Vygoda. Už len zo slušnosti sa patrí opýtať na náš názor.

    Ale nepredbiehajme, nemaľujme čerta na stenu. Čas ukáže, ktorý scenár sa presadí v našej dedine. Nič nie je

 iba čiernobiele. Preto ešte na margo poslancov – ktorí rozhodli o zbúraní kúrie – treba povedať, že zaplatili za svoju naivitu a neznalosť  skutočnej hodnoty historického objektu a priľahlého parku. Keby sa vtedy vrátili k pôvodnej myšlienke využiť kúriu ako školu, dnes by sme velebili múdrosť poslancov. Možno  čiastočne ich ospravdlňuje iba to, že boli roľníci a najlepšie rozumeli pôde. Neboli študovaní. Mali však sedliacky rozum a postupne niektorým z nich dochádzalo, čo svojim zdvihnutím ruky spôsobili.

(Ešte na doplnenie: Jedného z nich som osobne veľmi dobre poznal a jeho príbuzní mi potvrdili, ako ho škrelo, že sa všetci dali opiť rožkom.)

    Dnes sa môžeme popýšiť, že naša dedina vo svojej histórii ešte nemala toľko študovaných poslancov, čo môže priniesť nové impulzy do štýlu práce našej samosprávy. Či naozaj pomôže vyššia vzdelanosť poslancom posunúť rozvoj agroturizmu v našej obci na kvalitatívne novú úroveň, to ešte nevieme. Až čas ukáže, či svojimi rozhodnutiami napomohli rozvoju Agrozóny Vygoda alebo sa stali brzdou v jej vývoji. A ešte presnejšie, či sa budú hanbiť alebo budú hrdí za svoje postoje (hlasovanie) vo vzťahu k tvorcom projektu Agroturistická zóna Vygoda i rozvoju agroturizmu v obci.

                                                                                              Jozef Smrek,

                                                               predseda OZ Slovenská Ves – Vygoda – Nový Šajerberg – Krig

​

12. február 2019

STARÉ STROMY V SLOVENSKEJ VSI

   V tomto mesiaci sme otvorili tému, ako by sme mohli využiť staré stromy na skrášlenie  našej dediny, ak by sme ich museli z bezpečnostných dôvodov odstrániť.

​

Jozef Marhevka, rodák z obce, nám zaslal fotografie, ktoré ukazujú ako sa s problémom popasovali v obci Beluša, okres Brezno.

​

​

1. februára 2019

AJ STROMY VEDIA ROZPOVEDAŤ PRÍBEH NAŠEJ DEDINY – ALE POROZUMIEŤ IM MÔŽEME IBA SRDCOM

      Neviem kto v minulosti – možno pred 100 rokmi – zasadil topoľ, ktorý bol v roku 2018 spílený pred predajňou  COOP Jednota v našej dedine. V každom prípade strom pamätal všetkých židovských spoluobčanov, ktorí boli odvlečení do koncentračného tábora v 2. svetovej vojne zo Slovenskej Vsi. Veď roky rástol pred židovskou modlitebňou.

      Dnes nám ho pripomína už len jeho peň. Pravda je však taká, že osud starého topoľa bol spečatený v deň, keď Židia v našej dedine poslednýkrát vstúpili do svojej modlitebne. Bol to najsmutnejší strom, ktorý v dedine rástol. Pamätal slzy i posledné modlitby židovských občanov, ktorých životná púť bola ukončená v koncentračnom tábore.

Akoby zázrakom sa vrátili do dediny dvaja židovskí občania. Možno ešte raz navštívili starú modlitebňu, ba možno aj chvíľku postali pod topoľom, ale už sa v našej dedine necítili ako doma – radšej odišli bývať inam.

      Starší Slovenskovešťania si modlitebňu veľmi dobre pamätajú. Nebyť vojny, k jej spustnutiu by nedošlo a na jej mieste by nebol postavený ani obchod. Mladší Slovenskovešťania majú uchovaný len matný obraz modlitebne, ktorá bola pôvodne zemianskou kúriou. Polovica kúrie slúžila ako modlitebňa a druhú časť kúrie odkúpila rodina Bombarovcov. Podľa rozprávania uja Bombaru, predchádzajúci vlastníci kúrie tu istý čas prevádzkovali liehovar.

Žiaľ, doteraz sa mi nepodarilo získať ani jej fotografiu. Ešte z detstva si ale pamätám, že keď som vychádzal zo školy, tak mi niekedy pohľad zablúdil na rozpadajúcu strechu modlitebne, kde rástla malá briezka (topoľ?) – asi okolo r. 1963. A práve tento obraz modlitebne doteraz existuje v mojej pamäti – aj s malým stromčekom na streche. Dokonca sa pamätám, že som vtedy začal klásť otázky mojej mame, ktoré sa vzťahovali k židovským občanom v dedine. Môj záujem o ich život išiel tak ďaleko, že som v archívoch pátral po dokumentoch, ktoré zachytávali ich osudy v časoch 2. svetovej vojny. A to i preto, lebo  po štúdiu histórie som sa začal špecializovať na regionálne dejiny, s osobitným zameraním na holokaust a vysťahovalectvo. Kompletný zoznam všetkých židovských občanov v našej dedine som získal z úradného hlásenia okresného náčelníka v Kežmarku, ktoré som našiel v archíve v Bratislave. Súpis židovských občanov bol podkladom na prípravu ich deportácie do koncentračných táborov (Fond Ministerstva vnútra – spis č. 305/1942, krabica č. 185). Keď som prišiel z Bratislavy, opäť som začal mojej mame klásť otázky. Pýtal som sa na každé meno , ktoré som objavil v zozname. Rovnako som otázky kládol  Slovenskovešťanom, ktorí boli ochotní podeliť sa so mnou so svojimi spomienkami. Takto si napr. na našom webe môžete prečítať spomienky uja Bombaru na svojho židovského priateľa Tibora Singera (nar. 1927), ktoré boli uverejnené dňa 16. 11. 2017 (viď rubriku PRÍSPEVKY –staršie príspevky ).  Ujo Bombara – vidiac môj záujem o históriu obce – po spomienkach na svojho priateľa mi dokonca daroval jeho fotografiu.

                             Tibor Singer sa vrátil do Slovenskej Vsi z koncentračného tábora

     Možno aj cez poznanie životných príbehov židovských občanov mam iný vzťah k starému topoľu i miestu kde stála židovská modlitebňa. Kmeň topoľa ma svojou mohutnosťou tak zaujal, že som ho zakomponoval do pripravovaného projektu na vytvorenie pietneho miesta pre umiestnenie pamätníka padlým „Sloviancanom“ vo svetových vojnách a pripomenutie toho, že v minulosti v našej dedine žila početná židovská komunita. Mojim zámerom bolo premeniť strom na umelecké dielo, ktoré  by zobrazilo  tragiku a bolesť Slovenskovešťanov v 1. a 2. svetovej vojne. Stačilo, aby strom bol zrezaný vo výške 2 – 5 m, a potom by sme ho zverili do rúk umeleckému rezbárovi. Nestalo sa. Zo starého topoľa zostal iba peň.

​

Aby si čitatelia uvedomili veľký potenciál starých stromov – ktoré sú určené na „odstrel“ – prikladám fotografie stromov, ktoré sa premenili na umelecké skvosty.

​

     Touto cestou ďakujem Ing. Vladimírovi Muchovi za fotografie, ktoré sú súčasťou môjho príspevku. Ing. V. Mucha je hlavným iniciátorom projektu symbolického cintorína, ktorý Správa Národného parku Slovenský raj realizovala v lokalite Kláštorisko.

​

​

   Spílenie stromu pri COOP Jednota ma o to viac mrzí, že pred 3. rokmi som navrhoval Obecnému zastupiteľstvu vytvoriť v obci zoznam historických cenných objektov a stromov. Ak si pozriete na našom webe rubriku AGROTURIZMUS, tak v návrhu „Koncepcie rozvoja agroturizmu v našej obci“ si v časti „HISTORICKÉ OBJEKTY A VZÁCNE STROMY“ môžete prečítať návrh týchto úloh: „UROBIŤ INVENTÁR HISTORICKÝCH OBJEKTOV A S VLASTNÍKMI SPOLUPRACOVAŤ PRI ICH ZÁCHRANE. PODOBNÝ PRÍSTUP SI ZASLÚŽIA STARÉ STROMY“.

   V novom volebnom období chcem opäť apelovať na obecné zastupiteľstvo, aby sa vrátili k môjmu návrhu a vytvorili zoznam historických objektov a vzácnych stromov.

   Dôvody sú zrejmé. Pozerajúc do minulosti našej dediny, na našom kultúrnom a prírodnom dedičstve bolo napáchaných škôd viac ako dosť.  Aj v tomto storočí môžeme spôsobiť škody, možno i neúmyselné (zo starého topoľa už nikdy nevznikne umelecký skvost). Ale predsa. Možno peň bude mať výpovednú hodnotu o Slovenskovešťanoch na zač. 21. storočia.

   Majú však naši občania vedomosti, ktoré objekty a stromy je potrebné predvídavo zachovať pre budúce generácie? Zastávam názor, že veci by pomohlo, keby samospráva ponúkla občanom alternatívne možnosti, ak by bolo potrebné z bezpečnostných dôvodov spíliť strom alebo odstrániť starý objekt.

 A o to ide v mojom návrhu, aby sme v dedine urobili inventúru a povedali si, čo si vyžaduje našu osobitnú starostlivosť, ba i navrhli spôsoby ako dedičstvo uchovať pre budúce generácie. V sporných otázkach by sme sa mohli obrátiť na odborné inštitúcie, ktoré by nám pomohli kvalifikovane určiť stupeň ochrany vybraných historických objektov a cenných stromov v našej obci. Pritom tiež v dedine máme občanov, ktorí sú v daných oblastiach  odborne zdatní.

   Ale vráťme sa k príbehom stromov v našej dedine. Sledujúc súťaž „Strom roka“ – ktorá má okrem iného vzbudiť záujem o stromy rastúce okolo nás – tak v Slovenskej Vsi sú ďalšie stromy, ktoré sú svojim príbehom výnimočné. Stačí, ak sa pozrieme na staré stromy v našich záhradách, vrátane ovocných stromov. Je pritom fascinujúce spojiť sa s našimi predkami cez príbehy stromov, ktoré rastú v našich záhradách.  Kto ich zasadil a kto sa o nich staral – znie otázka, ak chceme poznať múdrosť našich predkov. Veď my zbierame plody ich práce i predvídavého myslenia a konania.

  Ako vieme,  v súťaži „Strom roka“ sa hľadá strom s najsilnejším príbehom. Starý topoľ osikový nedostal šancu rozpovedať príbeh židovskej modlitebne. Škoda. Aj obyčajný topoľ vie rozprávať. (Viď v tomto kontexte  víťazstvo topoľa čierneho r. 2009 v súťaži Strom roka. Rastie v Bratislave a jeho vek bol vtedy 84 rokov a mal obvod 430 cm. Náš spílený topoľ mal obvod 450 cm.

    Našim deťom a vnukom by sme mali rozpovedať aspoň príbeh líp – dvojičiek pri Bodoračkinom dome (kúrii). Prinajmenej preto, aby neopakovali naše chyby.

 Príbeh líp – dvojičiek sa začal písať spolu so zemianskou kúriou, ktorá bola postavená r. 1738. Aspoň takýto rok je vyrytý na tráme rozpadajúcej kúrie. Postav dom, zasaď strom. Takto pravdepodobne  boli posadené i lipy pri vchode do kúrie, ktorú postavil Marton Lányi s manželkou Ellizabet Grotkovskou. Ak by sme rok 1738 považovali za rok ich vysadenia, tak lipy – dvojičky majú vek najmenej 281 rokov.

   Za svoj dlhý život v dedine videli veľa dobra a zla, ale lipy – dvojičky akoby zázrakom prežili do dnešných dní. Ale čím viac rastú do krásy, tým viac nosia smútok v sebe: „Sloviancani“ ich prinútili pozerať na deštrukciu zemianskeho dvora s hospodárskymi budovami, ale tiež kúrie, vďaka ktorej boli vysadené do jej záhrady.

                                                                                   V minulosti

     Našincom ešte nedošlo, že svojou ľahostajnosťou prispeli ku vzniku mrazivého paradoxu. O aký misteriózny paradox ide?

Každý z nás určite pozná osud dvojičiek v New Yorku, ktoré boli zničené 11. 9. 2001. Dvojičky padli, ale ich okolie zostalo zachované. V Slovenskej Vsi je to naopak: dvojičky ešte stoja, ale po demolačnej činnosti „Sloviancanov“ svet okolo nich spustol ako po vojne.

   Príbeh líp – dvojičiek nikdy nezaplní  stránky novín vo svete, tak ako dvojičky z New Yorku.

Pravdu povediac, lipy – dvojičky nemajú ani tušenie, ako skončili dvojičky v New Yorku. Oni však vedia svoje. Ich planétou je Slovenská Ves. Ak Slovenskovešťania zdevastovali zemiansku kúriu – a urobili z nej čiernu skládku – nebudú mať zľutovanie ani s nimi. Dvojičky vedia, že ich čaká rovnaký osud ako minulý rok postihol neďaleký starý topoľ osikový.

   Alebo príbeh líp – dvojičiek je predobraz apokalypsy našej civilizácie, keď ľudia zničia všetko čo vybudovali a stromy milosrdne zakryjú svojimi konármi posledné stopy po ich činnosti na našej planéte? V tomto prípade by sme mali misteriózny príbeh líp – dvojičiek v Slovenskej Vsi  rozpovedať celému svetu.

                                                                                                                                    Jozef Smrek

21. januára 2019

                                 Dobrý deň,

   v prvom rade veľmi oceňujem Vašu prácu na projektoch súvisiacich s rozvojom obce Slovenská Ves. Momentálne vyhotovujem rodokmeň (rodiny BANKOŠ a KOLUMBER) a pri zbieraní informácií od známych a príbuzných sa mi do rúk dostali fotografie, s ktorými sa chcem s Vami podeliť (zatiaľ len 4). V prílohe preto posielam fotografie, možno si niektorí občania obce na nich nájdu svojich príbuzných, resp. si spomenú ako to v obci kedysi vyzeralo.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

20. januára 2019

JANUÁR 1945 A TETA TEITELBAUMOVÁ

​

    Ak som sa v predošlom príspevku vrátil  k vojnovým časom v Slovenskej Vsi (1. 1. 2019), nemohol som nespomenúť tragický osud  židovskej komunity v našej dedine. V tejto súvislosti som spomenul  aj príbeh Margity Teitelbaumovej, ktorá síce nepochádzala  z našej obce, ale cez jej vojnové skúsenosti je možné oveľa viac sa vcítiť do situácie Slovenskovešťanov, ktorí boli deportovaní do koncentračných táborov.

   Jej životný príbeh – najmä v období, keď pracovala v komande zberačov mŕtvol v Osvienčime –  ma tak zasiahol, že som okrem iného pociťoval hanbu, keď som niekedy frflal na život. Alebo povedané inak, oveľa viac som si uvedomoval ako málo viem ešte o živote.

   Naše priateľské vzťahy  trvali viac ako 20 rokov (od r.1980). Rozprávali sme sa o všeličom. Keď rozprávala o spoluväzenkyniach, vždy ich nazývala „dievčatá“. Niekedy dokázala i  žartovať na svoj vlastný účet. Nebolo to iba o živote v Osvienčime. Vravela, že keby vedela, že bude tak dlho žiť, tak by sa ešte raz vydala. Samota nie je dobrá, vravela. Deti nemala, lebo v koncentračnom tábore bola sterilizovaná.  (V tom čase mala 27 rokov.) Vždy keď som ju navštívil alebo prišla k nám na návštevu, tak som vedel, že moje deti budú mať sladkosti. Samozrejme, aj ja som sa jej snažil revanšovať. Niekedy návštevou v nemocnici, keď bola hospitalizovaná.

    V pamäti mám uchované mnohé spomienky na naše stretnutia. Raz jej prišlo poďakovanie od amerického režiséra  Stevena Spielberga, pretože odovzdala múzeu v USA nahrávku svojich spomienok na Osvienčim. Poprosil som ju, aby sa mi podpísala na kópiu listu od režiséra, ktorý natočil film Schindlerov zoznam. K podpisu pridala svoje číslo 4286, ktoré mala vytetované na ruke. Ja som ešte pridal jej fotografiu – o ktorú som ju tiež poprosil – a vznikol jedinečný spomienkový dokument o žene, ktorá prežila najbrutálnejšiu formu ľudskej zloby 2. svetovej vojny.

   Vari každý z nás nosí v sebe spomienky na vzácnych ľudí. A teta Maňa  má v mojom srdci osobitné miesto. Veď i vďaka nej som si urobil jasno, čo je v živote „doležité a menej dôležité“.

                                                                                                              Jozef Smrek

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

1. januára 2019

Vincujim, vincujim, na ten Novy rok, zebi šče še dozili drugego bozskego roku pri ščenšču, pri zdrovju, pri bozkim pokoju.        Pochválen buď Ježiš Kristus.

/Vinšujem, vinšujem, na ten Nový rok, aby ste sa dožili druhého božského roku pri šťastí, pri zdraví, pri božskom pokoji.       Pochválen buď Ježiš Kristus /

                                                                                                                       Tradičná novoročná vinšovačka v našej dedine.

 NOVOROČNÁ ÚVAHA O ODKAZE PADLÝCH „SLOVIANCANOCH“  VO SVETOVÝCH VOJNÁCH

                                       (a malá spomienka na január 1945 v Slovenskej Vsi)

    Patrím medzi generáciu, ktorá nezažila vojnu. Moji rodičia i starí rodičia také šťastie nemali. Prvý manžel mojej babky Smrekovej bol zabitý hneď na začiatku 1. sv. vojny. Otec sa v 2. sv. vojne vrátil z východného frontu so zranením a strýko Andrej, mamin brat, zahynul v zajateckom tábore v Nemecku po angloamerickom bombardovaní na konci vojny.

    V našej rodine sa veľa rozprávalo o vojne a najmä mama sa často vracala k životnému príbehu svojho brata. Možno aj preto ma od detstva fascinujú spomienky ľudí na pohnuté časy v odobí vojny. S niektorými som nadviazal veľmi priateľské vzťahy. Osobitne si vážim dôveru pani Taitelbaumovej zo Spišskej Novej Vsi, ktorá v Osvienčime musela pracovať v komande zberačov mŕtvol (okolo 300 mŕtvol denne + vyzliekanie a vytrhávanie zlatých zubov). Veľa ma naučila o živote. Už pred 30. rokmi mi napr. vravievala, že ľudia sa môžu stáť za veľmi krátky čas nemilosrdnými fanatikmi. Zažila to takpovediac na vlastnej koži, keď jej dozorkyňa dala facku za to, že porušila zákaz pozerať sa na mužov pochodujúcich do práce. Keď si pozreli do očí, navzájom zažili šok. Teta Maňa – ako ju volali jej známi – v dozorkyni spoznala mladé dievča, ktoré bolo členkou kapely, ktorá v časoch mieru vyhrávala v Spišskej Novej Vsi.

Teta Maňa opustila Osvienčim v januári  1945, keď Nemci  evakuovali tábor. Do histórie sa deportácia do Nemecka zapísala ako „Pochod smrti osvienčimských väzňov“. Osvienčim bol neskôr oslobodený Červenou armádou 27. januára a Slovenská Ves  28. januára 1945. Z koncentračných táborov sa do Slovenskej Vsi vrátili iba dvaja židovskí spoluobčania.

   Minulú jeseň som navštívil uja Grivalského a on mi vyrozprával spomienky na Slovenskú Ves v časoch vojny. Veľmi som mu vďačný i preto, lebo som sa konečne dopátral k tomu, ako došlo k zastreleniu nemeckého vojaka, keď Červená armáda oslobodila našu dedinu.

   Príbeh nemeckého vojaka sa ma dotkol už v detstve. Vtedy som sa priatelil s Rudom Jacenkom a jeho mama (rodená Nedorosteková) vždy na Dušičky položila veniec na hrob nemeckého vojaka, ktorý bol pochovaný pri múre cintorína. V tých časoch som vedel v podstate iba to, že ho popravili Rusi pri dome Nedoroskovcov, ktorý stál na konci dediny smerom na Výbornú. Keď som bol už starší, tak som viacmenej zastával názor, že ho niekto z občanov pravdepodobne udal.  A hnevalo ma to, lebo to bol starý vojak, cítil sa chorý a odmietol zostať v radoch ustupujúcej nemeckej armády. Bolo mi ho jednoducho ľúto. Dokonca, keď som sen môjho strýka Andreja – urobiť po návrate domov „hostinu pre celú dedinu“ (ktorý našej rodine vyrozprával jeho povstalecký kamarát z Lendaku) – pretavil do napísania poviedky, tak jednou z postáv v  poviedke venovanej strýkovi Andrejovi je i nemecký vojak zo Slovenskej Vsi. Strýko Andrej v nej pozýva na pomyselnú hostinu pri židovskom cintoríne aj nemeckého vojaka, rovnako ako všetkých padlých „Sloviancanov“, ba i jedného zo sovietskych partizánov, ktorých Nemci popravili v Lendaku. Ešte prezradím, že na hostine  nemeckého vojaka vyzve do tanca židovské dievčatko z našej dediny, ktoré zahynulo v koncentračnom tábore. Ústrednou témou poviedky sú rozhovory pozvaných hostí o tolerancii. Takto dôjde k rozhovoru o absurdnosti vojny aj medzi popraveným nemeckým vojakom a sovietskym partizánom. Jeho meno neviem, ale priebeh popravy mi vyrozprávali Lendačania, keď som v mladosti brigádoval  na stavbe záchytnej hrádze rybníka v Spišskej Belej. Mladý partizán aj po streľbe popravčej čaty stále opakoval „mama, mama“, až kým mu dôstojník z blízka strelou do hlavy neukončil život. (Poviedku som napísal v časoch, keď sa mi v USA cnelo za rodnou dedinou a spomínal na silné zažitky v mojom živote. Poviedka je zatiaľ iba v rukopise.)  I preto oddychová zóna pri židovskom cintoríne – kde som inicioval vytvorenie pamätníka obetiam vojen v našej dedine – bude v mojom srdci vždy i PARKOM TOLERANCIE.

   Podľa uja Grivalského, nebola to zrada, stalo sa to inak:

Nemci mali v kostolnej veži vo Výbornej guľometné hniezdo. Vojaci Červenej armády začali postupovať smerom na Výbornú. Vpredu išiel ich veliteľ na koni. Pravdepodobne predpokladali, že Nemci z Výbornej ušli ako z našej obce. Keď boli približne pri kríži, tak sa ozvala streľba. Smrteľné zranenie spôsobila iba koňovi veliteľa. Vojaci sa stiahli do dediny a ruský veliteľ vošiel do domu  Nedorostkovcov, kde zostal nemecký vojak po ústupe Nemcov. Ruský veliteľ sa pozdravil a začal prítomným podávať ruku. Keď chcel podať ruku Nemcovi, vojak spanikáril a zdvihol ruky, že sa vzdáva. Ujo Grivalský povedal, že veliteľ by ho asi nezastrelil, ale o chvíľu vošiel do izby ďalší vojak. Keď zistil, že je to Nemec, tak  začal hrešiť a spomínať krutosť Nemcov. Potom ho vyviedol pred dom a zastrelil. Bolo to veľmi dramatické a kruté.

  Kedže dejinám 2. svetovej vojny sa venujem dlhodobo, podobných prípadov som objavil oveľa viac, a to i na strane spojencov. V pamäti mi utkveli napr. spomienky jedného amerického veliteľa, ktorý bojoval proti Nemcom v Severnej Afrike. Jeho vojak, ktorý mal odviesť asi 15 – 20 zajatých mladých Nemcov do neďalekého tábora, ich na ceste k nemu zastrelil. Chcel ho za ten čin postaviť pred poľný súd, ale jeho pobočník mu povedal, že vojak je Žid a Nemci mu v Európe vyvraždili celú rodinu. Veliteľ nedokázal vojaka potrestať.

  Vojna má i  šialený rozmer a nevieme povedať, ako by sme sa my zachovali v rovnakej situácii, keby nám niekto vyvraždil rodinu. A v Sovietskom zväze takých rodín bolo nespočetné množstvo.  V každom prípade je isté iba to, žeby sme nemali šíriť nenávisť k iným národom, lebo podporovanie nenávisti bolo jednou z príčin sfanatizovania ľudí pred vznikom 2. svetovej vojny. A ako história svedčí, so sfanatizovanými ľuďmi sa najlepšie manipuluje.

   V histórii našej dediny nájdeme veľa životných príbehov, keď vojna tragicky zasiahla do osudov „Sloviancanov“. Minulú jeseň sme si napr. pripomenuli 100 rokov od ukončenia 1. svetovej vojny. V tejto vojne zomrelo 27 našich občanov. A v 2. svetovej vojne ešte viac.

Otázka stojí – ak hovoríme, že sa hlásime k mierovému odkazu padlých „Sloviancanov“ – či je všetko v poriadku, keď sme tak dlho nepostavili ani malý pamätník obetiam vojen v našej dedine?

   Túto otázku som si nástojčivejšie začal klásť v období, keď som žil v Anglicku. Jedným z nakrajších zážitkov v tejto krajine bolo pre mňa vidieť pamätníky obetiam 1. a 2. svetovej vojne  pri každom kostole, ktorý som navštívil, resp. videl. V tomto čase vznikla u mňa myšlienka urobiť pomník obetiam vojny v oddychovej zóne pri židovskom cintoríne. Je to skromný pomätník, ale je to prvý pomník v histórii obce, ktorý pripomína občanom, že vojny si našli svoje obete i v Slovenskej Vsi.

S odstupom času som dospel k názoru, že pamätník si zaslúži dôstojné miesto aj v samotnej obci.

Naše občianske združenie ma takýto projekt  pripravený. Ak sa samospráva v novom volebnom období rozhodne s nami spolupracovať  na realizácii projektu, je nádej, že v obci vznikne unikátny projekt nielen v rámci Spiša.

   V NOVOM ROKU  VŠETKÝM „SLOVIANCANOM“ A „KRIGOVIANOM“ PRAJEM, ABY VO SVOJICH SRDCIACH DOKÁZALI UCHOVAŤ MIEROVÝ ODKAZ NAŠICH PADLÝCH OBČANOV VO SVETOVÝCH VOJNÁCH.

                                                                                                          Jozef Smrek