Margita Teitelbaumová

KRÁTKY POPIS MOJICH ZÁŽITKOV V OSVIENČIME AKO VÄZEŇ č. 4286

Margita Teitelbaumová, Spišská Nová Ves.

Dňa 23.3.1942 bola som s dievčatami z mesta a okolia Spišskej Novej Vsi deportovaná. Prv nás eskortovali v doprovode tunajších ozbrojených Nemcov do popradských kasární. O niekoľko dní nás nahnali do dobytčích vagónov a odtransportovali do Osvienčimu.

Po príchode nás dohola ostrihali a namiesto našich šiat sme dostali spodné prádlo, nohavice a košeľu, ruskú uniformu a dreváky. Bola som zadelená do vonkajšieho komanda /Aussenkomando/. Pracovná doba bola od 7 hodiny do 16-17 hodiny. Po troch týždňoch ma premiestnili do iného komanda, kde sme pracovali na stavbe barákov. Táto mužská práca bola pre mňa ako aj pre ostatné veľmi ťažká. Často sme boli esesákmi korbačované. Raz, keď sme pochodovali do práce, si naša spoluväzenkyňa, nemecká jehovistka, bez súhlasu kľakla ku krížu. Tu pribehol veliteľ komanda a menovanú pichol bodákom do srdca. Mŕtvolu sme museli najprv odniesť na stavenisko a odtiaľ – po práci – opäť do tábora.

Po niekoľkých týždňoch ma preložili do Birkenau, kde predtým bolo asi 30 tis. sovietskych vojakov. Nemci všetkých zavraždili.

Tu sme mali odstániť močarisko, kde bolo potrebné postaviť baráky. Po postavení barákov všetkých práceneschopných naložili do nákladných áut a odviezli do plynových komôr.

V Birkenau (ženskom tábore) bolo nás asi 8 – 10 tisíc. V baraku sme mali iba prične, kde na jednom ležovisku spalo spolu 8 ľudí. Hygienické zariadenie tam vôbec nebolo. Pracovný deň začal apelom o 5. hodine. Boli prípady, že väzenkyne pri takom appely odpadávali ako muchy od hladu a slabosti. A to aj preto, lebo niekedy esesákom nesúhlasili počty, a tak sme vtedy stali i niekoľko hodín.

Práve na mojej izbe sa stalo, že jedna Holanďanka sa skryla do slamníka, kde ju dozorcovia neskôr našli. Holanďanku zastrelili a ja som dostala korbáčom 25 na zadnicu. Niekoľkokrát som pri bití odpadla. Kedže som zodpovedala za blok č. 23, tak mojim ďalším trestom bolo preradenie do komanda zberačov mŕtvol (Beichlkomando). Pracovala som tam 14 mesiacov.

V tomto komande nás bolo 18. Nemôžem ani opísať, aká to bola neľudská práca. Museli sme zberať mŕtvoly, ktoré boli zasiahnuté elektrinou na ostnatých drôtoch, roztrhnuté psami, alebo zahynuli od vyčerpania a hladu. Okrem toho sme odnášali aj mŕtvoly prinášané vonkajším komandom. Počet týchto nešťastných činil denne aj 300 – 400. Služba v tomto komande bola nepretržitá, museli sme byť v pohotovosti aj v noci, kedže hlavne v tomto čase odvážali mŕtvoly z márnice do krematória.

Nemôžem zabudnúť na najväčšiu selekciu, ktorá bola v októbri 1942. Všetci väzni v počte 8 – 10 tisíc boli vyhnaní z tábora esesákmi a psami s obvyklou bitkou a kopancami na jednu lúku. Po tomto triedení sa nás do tábora vrátilo len asi 600. Nešťastníci boli za strašného revu, kriku a plaču naložení na nákladné autá a odvezení do plynových komôr a odtiaľ do krematéria. Nenachádzam slov a výrazov, ktorými by som mohla vylíčiť strašný pohľad na toľkú zvieraciu neľudskú beštialnosť. Veď tí odsúdení kričali, v zúfalom vzdore sa hádzali na zem, zatínali prsty do zeme, jedným slovom ich uchvátila hystéria, ba môžem povedať až šialenstvo. Po tomto veľkom triedení bol náš duševný stav veľmi zničený a pritom všetkom sme museli ukážať pevnú vôľu, ďalej pracovať, ukázať, že sme zdravé, aby nás ako práceneschopných nevytriedili do plynu.

Prúd ďalších trannsportov z Grécka, Francúzska, Belgicka, Poľska neustále dochádzal, takže koncentračný tábor bol stále plný.

Komando nosičov mŕtvol bývalo na 27. bloku, kde sa nachádzala dočasná miestnosť “ozdravovňa“ pre nemocných. Nemocní ani neboli liečení, nakoľko bol úplný nedostatok liekov. Na zastieranie skutočnosti pôsobila tzv. lietajúca ambulancia. tejto ambulancii pracovala ako lekárka M. Schalbová, ktorá toho času pracuje v detskej nemocnici v Bratislave. Na baráku č. 25 bol tzv. “lazaret“ zberňa položivých , práceneschopných, nemocných, aj zdravých , ktorí doplnili stav na 1000 behom 1-2 týždňov- odvliekli do plynových komôr a potom do krematória. Denne sme museli odniesť z toho bloku 20-30 mŕtvych, ktoré zahynuli následkom hladu, nemoci a vysilujúcej práce. Komandatom tohoto bloku bol esesák Taube.

Okrem odpratávania mŕtvol mali sme na starosti ešte mŕtvym z úst vytiahnúť alebo vybiť – zlaté zuby. Táto neľudská práca bola pre nás zvláštnym utrpením, to sa nedá opísať, čo sme pri tom prežili. Po niekoľkých mesiacoch bola táto absurdnosť na vyšší rozkaz zastavená.

Koncom decembra 1942 bol na bloku 25 zostavený nový transport do plynových komôr. Nakoľko stav úbožiakov nedosiahol 1000, dovliekli 17 celkom zdravých práceschopných väzňov z táborovej ulice a takto celý transport v počte 1000 zničili obvyklým spôsobom. Neľudský nárek úbohých ešte aj dnes mi zneje v ušiach.

Bola som svedkom toho, keď v noci esesáci spoza drôtenej ohrady prilákali ženy, ktoré šli na potrebu, s tým, že ich oslobodia, ale tieto ženy narazili na drôtený plot a boli zasiahnuté elektrickým prúdom. Týmto spôsobom zaháňali esesáci nudu a našli si týmto spôsobom rozptýlenie. Stalo sa to najmä s neskúsenými Holanďankami , a to sa opakovalo niekoľkokrát. Ráno sme museli pozstatky týchto nešťastných pozbierať a podať hlásenie o ich úmrtí.

Na jar 1943 zdravé väzenkyne podozrivé na škrvrnitý týfus na ambulancii bloku 30 boli fenoliniekciami do srdca usmrtené. Túto procedúru prevádzali esesmani sami a bez lekárov. Mŕtvoly museli sme ešte za tepla odniesť do márnice.

Zahraničné transporty neustále prichádzali, takže sme boli stále zamestnané. Táto neľudská práca nás telesne aj duševne celkom vyčerpala. na nemocničnom revíre boli lekári: Dr Weber, Dr. Schuman, Dr. Rode a neskoršie Dr. Mengele.

Na jar 1943 prevádzal na bloku 32 Dr. Shuman na nás násilné pseudo-lekárske pokusy, sterilizáciu. Následky týchto pokusov sú ešte aj dnes u mňa badateľné. V tábore pri ženách boli ešte títo hodnostári: Schvarzhuber, Mandlová, Drechslerová, SS-obersturmbanfürer Fraz Hoess, Otto Moll, šéf krematória na Brzezinskách- Birkenau.

Koncom decembrea 1943 oddelenie nosičov mŕtvol likvidovali a mňa zadelili na nemocničné oddelenie (Krankenbau), kde bolli pacientky postihnuté hnačkou (Durchfallblok) ako ošetrovateľka. Staršinom na tomto bloku bola Poľka menom Mária Nowačíková (politická väzenkyňa). Musím povedať, že táto väzenkyňa mi zachránila život. V tomto čase dochádzali transporty z protektorátu (Terezín) a tých behom krátkeho času likvidovali (plynom).

Roku 1944 prichádzali transporty denne z Maďarska. Nakoľko náš nemocničný blok stál blízko rampy, videli sme okamžité triedenie (selekciu) prichádzajúcich. Bolo počuť veľa srdcerúceho náreku a plaču, kedže deti odtrhli od svojich rodičov, nakoľko mladých a úplne zdravých ponedchávali v tábore, ostatných poslali hneď do plynu. Pri jednej príležitosti poslali nás po prádlo do iného tábora v Brzezinkách a na ceste medzi táborom sme zbadali väčšiu jamu a ako sme sa dozvedeli, na tomto mieste pálili za živa deti z maďarského transportu.

Jedného ňa prežila som nasledovný prípad: na mojom pracovisku kde som pracovala ako ošetrovateľka , zostalo mnoho pozostatkov z jedál po umierajúcih. Z týchto odpadkov chcela som mojim známym z maďarského transportu pomôcť. Pri tejto príležitosti ma dozorkyňa menom Bormannová prichytila a dostala som strašnú bitku a za trest mňna aj s mojimi spolupracovníčkami preložili do trestného komanda (Strafkomando) na 3 týždňe.

Boli prípady , keď si väzni chceli zachrániť život rôznym spôsobom. Jedna Belgická židovka menom Malla ušla s jedným poľským väzňom. Niekoľko týždňov boli na slobode, potom ich ešte v Poľsku chytili. Priviezli ich do tábora späť. Poliaka za živa upálili a Belgičanku mali vešať. Šibenica bola postavená na táborovej ceste, všetci väzni museli byť na tomto akte prítomní. Nejakých spôsobom sa tejto Belgičanke podarilo zohnať žiletku, s ktorou si podrezala žili, udrela odprevadzajúceho esesáka do tváre (volal sa Ritter) a odpadla. Prítomná veliteľka Drechslerová nám rozkázala odniesť ju na nositkách do jedného prázdneho bloku, kde ju dobili a v krematóriu upálili.

Na nemocničné oddelenie (Krankenbau) sme dostali 2 krát týždenne veľkú “návštevu“: Dr Mengele, tab. lekárka Erna Weiss a staršina tábora Orli Reichardová. Dr. Mendele okrem riadnej prehliadky bloku prevádzal triedenie. Keďže triedenie do plynových komôr už sa neprevádzalo na táborovej ulici a maďarské transporty dochádzali denne, prijali na nemocničné oddelenie väzňov hromadne. Nakoľko bolo málo miesta, vytriedil Dr. Mendele do plynu každý piatok 300-400 ľudí.

Na jeseň 1944 previezli nás z Birkenau asi 2000 do tzv. cigánskeho tábora. V tomto tábore boli sme len krátky čas. Pri tomto presťahovaní ma zbil jeden esesák menom Kinský pritom rodák zo Spiša. Bil ma so slovami: nikdy už neuvidíš naše krásne Tatry. Do tohoto tábora prišli menšie transporty, ktoré boli hneď likvidované. Toho času už dostali väzni rozkaz zbúrať jedno krematórium neďaleko od Birkenau.

Dňa 17.1.1945 prišiel rozkaz zničiť všetky kartotéky a písomnosti a 18.1.1954 ráno museli nastúpiť všetci zdraví, nemocní ostali ležať a takto začal tzv. pochod smrti oswienčinských väzňov. Pochod smrti viedli silne zbrojení SS-mani. Väzňom, ktorým ubúdali sily a ďalej nevládali pochodovať esesáci ich jednoducho odstrelili a pochod pokračoval ďalej. Tak nás išlo tisíce dva dni o hlade a smäde, kým sme na jednom do otvorených vagónov a v najväčšej zime bez dostačujúceho oblečenia odviezli nás do Rawensbrücku. Tu nás umiestnili v tzv. mládežnickom tábore, kde sme ďalej žili v najväčšej biede a špine. V tomto tábore bolo tiež krematórium, v ktorom spálili väzňov z posledného transportu zo Slovenska.

Ustupujúci Nemci nás potom presunuli do tábora Malchov. Pri ďalšej evakuácii smerom na Neustadtglewe nás oslobodila na hradskej Americká armáda. Neskôr nás prevzala Sovietska armáda. Bolo to 1. mája 1945.

Každá, ktorá prežila toto strašné peklo, trvajúce mesiace a roky sa chcela čím skôr dostať domov do vlasti. A takto sme putovali z mesta do mesta až sme sa dostali do Prenzlau , kde nám francúzskí a belgickí dôstojníci pomohli po každej stránke. Jeden z väzňov menom Jiří Beneš, ktorý bol taktiež dlhší čas v Oswienčime, organizoval transporty (autobusy) do Prahy. Z Prahy sme sa rozišli každá do svojho domova, kde sme dúfali nájsť našich najbližších.

Utrpenie a bieda boli za nami, no to najkrajšie- našu mladosť a zdravie – sme navždy stratili.

Toto by bol len malý zlomok, omrvinka mojich trpkých zážitkov v koncentračnom tábore Oswienčime, ktoré som prežila ako väzenkyňa číslo 4 2 8 6.