MALÁ ÚVAHA O NAŠEJ DEDINE AKO JEDNEJ RODINE

Možno si ani neuvedomujeme, ale každý v našej dedine hrá rolu, ktorú už niekto pred nami hral. Dedina je takpovediac divadelným javiskom.
Herci sa menia, roly zostávajú. Takto i dnes v našej obci vidíme občana v role ťapákovca, iného zase v role „rušiteľa“ stojatých vôd (podporovateľa pozitívnych novôt) v našej dedine. Sú to základné role, ktoré občania vedome – nevedome hrajú v rôznych etapách svojho života vo vzťahu k rozvoju obce. Samozrejme, existuje celá plejáda rol, ktoré rôznou mierou majú dosah na život v dedine (i na kvalitu vzťahov v rodine, medzi susedmi, k seniorom a ďalším sociálnym skupinám) :
pijan, príživník, zlomyseľník (slizký človek), bridoš (človek bez zábran, bez svedomia, bez citu), svätuškár, horenos, skurka (lakomec), nenažratý, anonym a ďalšie.
Osobitnú kategóriu predstavujú roly, ktoré vyžadujú empatiu, nezištnosť a statočnosť. Herci v týchto rolách hrajú svoju hru bez ohľadu na to, či dôjde k zmene smeru vetra v obci alebo k zmene režimu. Spomeňme si napr. na statočnosť učiteľa V. Antola a školníka ujka P. Majera (Palíra), ktorí sa najviac zaslúžili o záchranu židovskej rodiny v evanjelickej škole.
O statočných Slovenskovešťanoch by som dokázal hovoriť veľmi, veľmi dlho. Pozerajúc na ich „herecké“ výkony, zvyčajne nemajú ľahký život. Vždy dávajú viac, ako dostávajú. Od nich sa zákernosti nedočkáte – nemajú to vo svojej genetickej výbave. Pokora, nezištnosť, skromnosť a hrdosť ich sprevádza po celý život. V dnešnej dobe často privádzajú okolie do rozpakov. Sú jednoducho iní – prídu sa ospravedlniť i za to, že sa zabudli poďakovať za podanie „pohára vody“. A majú i ďalšie zvláštnosti, ktoré „provokujú“ hercov s iným „poslaním“.
Je pravda, že niektorých hercov ledva vidieť na javisku, ale to len preto, že ešte nenašli rolu, v ktorej sa cítia komfortne, resp. ešte nedozreli na rolu, ktorú v dedine budú hrať. Existuje však rola, ktorá doslovne vyžaduje, aby občan, ktorý ju hrá, bol „nemastný – neslaný“. V našej dobe sa táto herecká rola nazýva „konzumný človek“. Niektorí „nemastní – neslaní“ herci sa zviditeľnia až vtedy, keď sa im podarí získať akúkoľvek funkciu. Vtedy začnú byť doslovne neprehliadnuteľní. V snahe získať funkciu, majú oproti iným hercom veľkú výhodu – nemajú rešpekt k zodpovednosti, a tak sa neboja žiadnej funkcie. Vďaka tejto symptomatickej črte sa objavujú na scéne takmer so železnou pravidelnosťou. A aj preto, lebo vedia v správny čas vyjsť zo závetria a zdvihnúť „bremeno zodpovednosti“ na svoje plecia. Nemastní – neslaní herci, ktorí sa dostanú do funkcií, potom vytvárajú osobitnú podskupinu, pretože prechádzajú metamorfózou. V novej životnej roli (podobe) začínajú totiž trpieť utkvelou predstavou, že s funkciou dostali i rozum. Ľudia v obecenstve potom už len nechápavo krútia hlavami, čo sa z nich vykľulo.
Sledujúc divadelné predstavenie v sedadlách v prvom rade, nemôžeme si nevšimnúť, ako mnohí herci úspešne zvládajú široké spektrum rôl – tak ako dobrí muzikanti. Aj tí zvyčajne ovládajú niekoľko hudobných nástrojov. Iná otázka je, na aké typy hereckých rolí je občan talentovaný. Môžme tiež povedať, že takmer každý z nás skúsil hrať viacero rôl, kým sme zistili „hranice našich možností“ a ktorá rola nám je šitá na mieru. Tieto hranice „našich možností“ sú limitované dobou, v ktorej žijeme. A ako vieme, každá doba (aj režim) kladie iné nároky na zvládnutie našich životných rolí a vytvára nové príležitosti (ale tiež prekážky) pre naše skryté schopnosti a ambície.
Už dnes ale môžeme povedať, že niektorí občania po r. 1989 zahrali, resp. hrajú svoju životnú rolu v dedine tak briliantne, že vôbec nezaostávajú v „oscarových“ kategóriách v celoslovenskej konkurencii. Pravda, sem – tam v našom ansámbli prepukne závisť. Ale tá nás iba poháňa k lepším výkonom. Paradoxne, nemôžeme sa hnevať na žiadneho herca pre jeho výkon. Veď každý z nás hrá svoju rolu „poctivo“, ako najlepšie vie. Ba dokonca musíme niektorých „hereckých“ súputníkov z opačného spektra (chtiac – nechtiac) obdivovať. Veď pri najlepšej vôli by sme nedokázali zahrať ich životné role tak prirodzene a presvedčivo: talent je talent, originál je originál.
Podľa toho, ktorí občania hrajú prím (a hlavne, ktoré herecké role v obci dominujú!), potom sa odvíja dynamika deja a (ne)pohoda na našom dedinskom javisku. Fascinujúce na tom je, že sme všetci zároveň hercami a divákmi. Len v úlohe diváka niekedy nevieme, či si máme zatlieskať, či plakať. Ale takto to už v rodine chodí.

Ozaj, a akú vy hráte rolu (role) na pódiu Slovenskej Vsi?

Jozef Smrek