DOKÁŽEME V NAŠEJ DEDINE STRATEGICKY MYSLIEŤ?II.ČASŤ

 

 

Kto pozorne čítal knihu „Slovenská Ves v premenách času“, tak vie, že v 1. pol. 20. stor. v našej obci vzniklo veľa „spoločných projektov“. A nešlo iba o urbárske spoločnosti. Mňa osobitne zaujalo i to, ako v tých časoch aktívne do hospodárskej spolupráce Slovenskovešťanov vstupovali kňazi (Kaláth, Konček, Haber). Napr. Potravné družstvo vzniklo z iniciatívy evanjelického kňaza K. Kallatha. Spomínam to preto, lebo v júni som avizoval, že uverejníme príspevok, ktorého cieľom bude hľadanie nových foriem spolupráce v našej dediny v rozvoji ovocinárstva, drobnochovu a pestovania zeleniny.

   Premýšľam takto: Dnes cirkvi hľadajú cesty, ktoré by cielene smerovali k pomoci rodinám v núdzi, resp. k občanom, ktorí majú malé finančné príjmy. Je to takpovediac sociálny aspekt poslania cirkvi. Ale úlohu pomáhať sociálne slabším občanom má tiež samospráva.

Otázka znie, čo im bráni, aby spojili svoje sily? Cirkvi majú pôdu, samospráva riadi aktivizačné práce v obci. Bol by problém, keby cirkvi za symbolické euro prenajali obci napr. ½ ha pôdy ? Samospráva by na druhej strane zabezpečila aktivizačných pracovníkov, ktorí by sa starali o záhony zeleniny a drobného ovocia. Samozrejme, pod odborným dohľadom občana obce, ktorý rozumie pestovaniu zeleniny a ovocia. Myslím si, že ak by aktivizační pracovníci vedeli, že časť úrody pripadne aj im, tak by to bola dostatočná motivácia pre ich zodpovednejší prístup k pestovaní zeleniny a drobného ovocia.

To čo navrhujem, nie je moja originálna myšlienka. Mnohí kňazi pomáhajú sociálne slabším občanom nielen slovom, ale aj vytváraním podmienok pre prácu na farských pozemkoch.

To čo bude nové v našej dedine, tak to bude spoločný patronát katolickej, evanjelickej cirkvi a samosprávy nad projektom. A ako vieme, praktických ekumenických projektov v sociálnej sfére nebude nikdy dosť. Mimochodom, podobný projekt existuje v obci Rovňany, okres Poltár. Hlavným garantom projektu je Banskobystrický kraj. (Na existenciju tohto projektu ma upozornil M. Galgon.)

   Ani môj ďaší návrh nie je úplne originálny. Mnohí potomci zakladateľov spoločenstva Ľandy nevedia, že ich dedovia dokázali pestovať taktiež zeleninu na pozemkoch spoločenstva. Moja mama – keď sme zbierali úrodu zeleniny – nie raz spomenula, ako sa im raz podarilo mimoriadne vypestovať veľkú úrodu mrkvy. Všetci podielníci mali z nej úžitok.

Môžeme nadviazať na túto tradíciu? Problém je však v tom, že nie všetci urbárnici žijú v Slovenskej Vsi a nie všetci sú ochotní prispieť vlastnou prácou k zvýšeniu efektívnosti využitia pozemkov vo vlastníctve spoločenstva Ľandy. Ale čo s členmi spoločenstva, ktorí by boli ochotní pracovať, ak by boli dostatočne motivovaní a existovali jasné pravidla? Túto otázku si treba položiť už len preto, lebo vyrastá generácia podielníkov, ktorí nezasadili ani jeden stromček na pozemkoch spoločenstva Ľandy. Môžno nebudem ďaleko od pravdy, keď ešte poviem, že ak v urbariátoch nadobudnú prevahu podielníci, ktorí „nezasadili ani jeden stromček“, tak dáme definitívnu bodku za odkazom našich dedov a pradedov. Veď hnacím motorom urbárov bola vždy práca všetkých podielníkov – teda nielen práca členov vedenia urbariátu. Tak či onak, dnes sa urbarníci fakticky stretávajú iba na schôdzach, nie pri práci.

   Kedže sa venujem tejto problematike už dlhodobo (a hľadám inšpiráciu aj za hranicami nášho chotára), vrátim sa preto k listu, v ktorom som členov spoločenstva Ľandy nabádal, aby vytvorili priestor pre tých spoluvlastníkov pozemkov, ktorí chcú vlastnou prácou prispieť k efektívnejšiemu využitiu potencionálu Pasienkového spoločenstva Ľandy. Poďme teda pekne po poriadku. Urbárnici v našej dedine doteraz nemajú problém prenajať pozemky roľníckemu družstvu. Postavme si ale otázku, čo by sa stalo, keby skupinka urbárnikov chcela realizovať „ovocno – zeleninový“ projekt na pozemkoch urbariátu a požiadali o prenajom pozemku napr. s rozlohou 2000 – 3000 m2 . Boli by vedenia urbariátov v našej dedine ochotní podporiť takéto projekty, ba dokonca motivovať účastníkov projektov vypracovaním pravidiel a stimulov pre aktivity podielníkov?

Skúsme preto vymodelovať jeden projekt, ktorý by bol predložený urbariátom v našej dedine. Pracovne ho pomenujme : „Ovocné remízky“. Píše sa mi o tom ľahko, lebo takýto prototyp projektu som v podstate vytvoril v Agrozóne Vygoda, teda je realizovateľný (kto chce vidieť „ovocnú remízku“ na vlastné oči, môže využiť kontaknú adresu na našom webe).

Navrhovaný projekt „remízky“ môže vyvolať polemiku, lebo búra staré predstavy o remízkach – nový model počíta nielen s tradičnými drevinami tvoriacich kostru remízky, ale je doplnený vhodnými ovocnými stromami a kríkmi. Na tomto princípe sa už dávnejšie v niektorých krajinách budujú parky a lesoparky. V Malmo (Švedsko) som v lesoparku videl okrem ovocnýcj stromov aj zeleninové záhony.

V našej záhrade som volil takúto skladbu drevín: Prvú líniu tvorí limba, smrekovec opadavý, smrek, borovica, kosodrevina, hrab, jarabina, baza, hloch, trnky, šípky, kalina. Ich hlavnou funkciou je vytvoriť „závetrie“ pre ovocné stromy a kríky. Tieto tvoria takpovediac druhú líniu remízky. Prevládajú tam rakytníky a muchovníky. Súčasťou druhej línie sú i čerešne, jablka, hrušky, drienky, ríbezle, josta, maliny, černice, čerešne, slivky a orechy. Druhá línia je prerušovaná zeleninovými záhonmi.

Ak by niekto chcel (nielen na Ľandoch) vytvoriť podobné remízky, bezplatne som ochotný zabezpečiť 50 – 100 sadeníc rakytníka.

A ešte niečo. V týchto „remízkach“ by sa organizovali „pracovné“ stretnutia urbárnikov – spoločnými silami by zveľaďovali remízky, či zbierali úrodu (presne tak, ako naši predkovia).

   A čo ostatní Slovenskovešťania, ktorí majú radosť z pestovania zeleniny a ovocia? Nedozrel už čas aby v našej dedine založili záhradkársku organizáciu? Myslím, že je to platforma, kde by si záhradkári mohli navzájom pomáhať, ba i efektívnejšie zhodnotiť svoje prebytky.

Viem , viem – nemám zabudnúť, že žijem v Slovenskej Vsi. Netreba mi pripomínať, že novoty a novátori to v našej dedine nemali ľahké ani v minulosti. Viem o tom viac ako dosť. Daj pokoj, máš pokoj – vravievali naši dedovia. Na druhej strane by dnešní Slovenskovešťania nemali tiež zabudnúť, že starí Slovenskovešťania nemali radi nedokončenú robotu. A naša dedina je nedokončená robota.

   Ak si teda povieme, že nepatríme medzi ťapákovcov, potom si treba položiť otázku, kto by sa mal stať nositeľom „novôt“ v našej dedine? A ďalej : Mali by volení zastupcovia obce, cirkvi, urbárskych spololočností (atď.) mať povinnosť vypracovať pravidla a stimuly pre aktivity občanov v obci či

v organizáciách pôsobiacich v dedine? Nakopili sa i ďalšie otázky na ktoré v našej dedine chýbajú odpovede.

   Keď v našej dedine vznikne naozajstný záujem o hľadanie správnych odpovedí a riešení, potom aj moje navrhované „novoty“ maju šancu nadobudnúť reálnu podobu.

Zdá sa však, že ani súčasné obecné zastupiteľstvo si zatiaľ neuvedomuje strategický význam spolupráce samosprávy s občanmi v rozvoji obce. Inak povedané, odtiaľ musí vyjsť výzva k občanom aby sa podieľali na rozvoji obce. Veď kto iní – ak nie starosta a poslanci – by mali vypracovať vzorové pravidla a stimuly pre občanov a organiácie v našej obci? Majú moc i nástroje na „rozhýbanie“ občanov a organizácii v Slovenskej Vsi. Ba dokonca to ma starosta a poslanci v popise svojej práce. Mimochodom, niektoré mestá a obce už každoročne vyčleňujú z rozpočtu peniaze na projekty, ktorými autormi sú občania.

                                                                                                                                                                                Jozef Smrek