HURÁ! OBJAVIL SOM POHĽADNICU BADÁNYIHO KÚRIE

Na Slovensku vzniká renesancia záujmu o históriu vlastnej obce. Prejavuje sa aj tým, že v niektorých regiónoch vzniká „poľovačka“ na staré fotografie. Radosť z objavu je nesmierna. Ako napísal M. Šesták, po objave série starých fotografií (ktoré považoval za navždy stratené), pocítil radosť, akoby vyhral športku. Meno nadšenca spomínam preto, lebo jeho zásluhou som prežil podobnú radosť. Pri hľadaní informácií na internete  som narazil na jeho článok „5 miest kde môžete nájsť historické fotky Vašej obce“. Hneď som využil navigačné usmernenie a o chvíľu sa na obrazovke objavili dve nádherné pohľadnice zobrazujúce Badányiho kúriu a park. Ich krása ma doslovne ohúrila. Starí ľudia mali pravdu (i moja mama), keď hovorili, aká Badányiho kúria bola nádherná, spolu s priľahlým parkom.

Zároveň som ale pocítil i smútok. Keď sa totiž lepšie pozriete na staré fotografie v našej fotogalérii – a vytvoríte z nich príbeh našej obce – tak Vám musí dôjsť, že naša obec by bola oveľa krajšia, keby naši dedovia a pradedovia neprejavili toľkú ľahostajnosť k ničeniu kultúrnych a prírodných skvostov v našej dedine. Začalo to po 1. svetovej vojne a ani my – ľudia 21. storočia – sa nedáme „zahanbiť“. Veď si len spomeňme, aký osud sme pripravili minerálnym prameňom pri židovskom cintoríne a Borodačkinemu domu (zemianskej kúrii). Kto ešte stihol pozrieť do vnútra kúrie pred zrútením strechy, tak na ten pohľad asi nikdy nezabudne. A to si hovoríme, že sme vzdelanejší a kultúrnejší ako naši dedovia.

    Taký smutný koniec si Borodačkin dom nezaslúžil. To Vám povedia i dve 300 ročné lipy, čo rastú neďaleko kúrie (keď rozumiete reči stromov). Len tak mimochodom, minule mi tiež prezradili – veď som ich príbuzný –  že aj oni sa trasú o svoj život, keď vidia Slovenčana vo svojej blízkosti.

    Načim sa teraz treba naučiť počúvať hlas babky Slovenčanky (hlas má slabší, veď má viac ako 700 rokov), aby sme zachránili aspoň to, čo ešte zostalo, čo sme ešte nestihli zničiť.

Jozef Smrek