Spomienky Eduarda Bombaru na Taliansko

SPOMIENKY NA MEDZINÁRODNÚ POŽIARNICKU SÚŤAŽ CTIF A TURISTIKU S ŇOU SPOJENÚ,
KTORÁ SA KONALA V PROVINČNOM MESTE TRENTO V TALIANSKU
(cestopisné zápisky napísal Eduard Bombara)

 

   O ceste do Talianska sme začali premýšľať až vtedy, keď požiarnické družstvo z našej obce malo reálne šance reprezentovať našu vlasť. Preteky sa mali konať v provinčnom meste Trento. Rozhodli sme sa teda, že ako fanúšikovia pôjdeme povzbudiť našich chlapcov, ktorí doslovne „dreli“ celú zimu v tréningu, a tak sa pripravovali na uvedenú súťaž.

   Pôvodne sme sa chystali piati, aby bolo vyťažené aj auto a aby nás to vyšlo lacnejšie, čo sa týka nákupu pohonných hmôt. Kedže však pre rôzne iné ťažkosti dvaja z plánovaných piatich vypadli, ostali sme len traja a i za cenu vyšších finančných nákladov sme sa rozhodli, že spojíme príjemné s užitočným a navštívime Taliansko i ako turisti.

2. august 1977 (utorok) bol dňom kedy sme vyrazili ráno o 3. hod. zo Slovenskej Vsi smerom do Bratislavy. (Pre úplnosť musím ešte pripomenúť, že tí traja boli : Mišo Tremba, Rudo Gallik a ujo Eduard.) Doma sme si urobili plán, akým smerom povedie naša cesta a taktiež boli rozdelené úlohy i keď nie celkom definívne, ale predsa sme ich viac – menej dodržali a to : V jazde sa mali striedať Rudo s Mišom, ale viac jazdil Rudo. Mišo mal na starosti ubytovanie, a to aj preto, že jeho skúsenosti už z predchádzajúcich rokov turistiky boli predsa len väčšie ako naše. Ruda sme zvolili za šefkuchára, no zároveň aj zastupoval umývačku riadu, lebo ako sme mohli také dve dôležité funkcie rozdeliť. Mne pripadla úloha navigátora, pričom mi veľmi výdatne pomáhal Mišo, potom aký – taký dohovor s miestnym obyvateľstvom a písanie denníka. Ináč mňa títo dvaja moji spoločníci využívali aj na nafukovanie gumených vankúšov, ale to som im už vtedy odpustil. (Auto do Blavy riadil Mišo. Cesta prebehla normálne a na hraničnom prechode v Petržalke, ako i na strane Rakúska, bolo všetko v poriadku a hraničné prechody sme prešli bez akýchkoľvek prieťahov.

V Rakúsku sme sa chvíľu zastavili vo Viedni, ale nemohli sme sa dlho zdržiavať, pretože sme vedeli, že naši požiarnici súťažia dňa 4. 8. a kedže sme ich chceli povzbudiť našim – CHLOPCI TRIMČE ŠE – museli sme teda pokračovať v ceste.

Prvú noc na území Rakúska sme prenocovali v malej dedinke Nikelsdorf u súkromného roľníka. Stan sme si postavili na záhrade. Bolo pomerne dosť chladno.

3. augusta (mitwoch) streda – Vyspali sme sa dobre. Po raňajkách sme pokračovali smerom na Villach k hraniciam Talianska. V Rakúsku sme sa už nikde nezdržiavali a snažili sme sa čo najskôr dostať na územie Talianska. Na hraničnom prechode sme ani nevystúpili z auta. Všetko O.K.

Cesta pokračovala severnou cestou Álp do Cortina ď Ampezzo. Chceli sme totiž vidieť dejisko bývalých olympijských hier. Potom sme sa už ponáhľali do mesta Trento. Ešte na hraničnom prechode v Tarvisio sme si zakúpili benzínové bloky, čo sme urobili dobrý krok, ako sa neskôr ukázalo. Do mesta Trento sme prišli o 20. 30 hod. Teraz bolo na Miškovi, aby ukázal svoje ubytovacie schopnosti, čo teda sa mu aj podarilo. Nielenže sme dobre prenocovali v stane, ale boli sme aj od domáceho pána pozvaní do baru na kávu – forte. Ale stalo sa to po vypití dvoch fliaš vína, ktoré nám doniesol domáci pán Eriko. Pravda, aj on si glgnul z našej spišskej borovičky – to ako na oplátku. Pomerne dobre sme sa dorozumeli prostredníctvom jeho syna Marka, ktorý navštevoval v škole kurz nemčiny.

4. augusta (giovedi) štvrtok – ráno bol plný stan komárov. To aby sme si zvykli?! Ale vcelku to dopadlo dobre. Momentálne sme po raňajkách. Rudo umýva voz, aby sme na súťaž prišli dôstojne a Mišo hľadá uľahčenie pre svoju telesnú schránku tam, kde ako sa hovorí aj kráľ chodí pešo. Ja zase to dávam na papier a myslím, že deľba práce je viac ako na 100 %. Ako Mišo hľadá uľahčenie, to som stihol ešte zvečniť s jeho aparátom. Je teraz len na ňom, či tú fotku aj ukáže nám. Alebo sa vyhovorí, že neviem fotiť, čo teda by mal aj pravdu. No ale už sa ponáhľame na súťaž.

Na štadión sme došli niečo po ôsmej hodine. A naši, ako sme sa dozvedeli z miestneho rozhlasu mali súťažiť na poste č. 2 (duo) o 9. oo hod. Chlapcov sme povzbudzovali, ako nám sily stačili.. Bolo to napäté i dojímavé. Slzy sa tlačili do očú. Naši chlapci Slovenskovešťania z malej dedinky spod Tatier súťažia na európskom fóre a víťazia. Naši chlapci Gallik Matej, Brežina Jozef, Farkaš Jozef, Džubák Rudolf, Seman Ján, Smolen Jozef, Tomas Michal, Ing. Halčín získavajú zlatú medailu. Naši získali zlato v konkurencii 113 družstiev z 15 krajín. Veľký to deň pre dobrovoľný hasičský zbor v Slovenskej Vsi. Ich otcovia a predkovia súťažili niekedy v rámci okresu a tiež zvíťazili, ale oni museli až za hranice našej vlasti, aby i tam dokázali svoje prvenstvo. Nech Vám sláva žije, ako to povedal istý náš občan.

V tento deň sme už chlapcov neopustili a presťahovali sme sa k nim a taktiež s nimi prenocovali. Radosti bolo až – až. Nedá sa povedať, že by túto noc sme sa boli nejak dobre vyspali. Noc totiž bola rušná. To preto, že Slovák oslavuje vždy, či mu to vyjde a či nie. Tentokrát vyšlo.

5. augusta (venerdi) piatok – ráno sme sa rozlúčili so zlatými chlapcami – a vyrazili sme do Venézie (Benátok). Takmer celý deň sme strávili na pochôdzke po meste. Na benátskej gondole sme sa nepreviezli. Nestačili sme na to finančne. 20 000 lír sme si nemohli dovoliť. Je pravdou, že minuli sme niektorý deň aj väčší obnos z pridelených peňazí. Pokúpili sme kde – kade veci užitočné a tiež aj menej významné. Ale každý sa rozhodoval sám. Postihla nás aj prvá strata. Mišo stratil obraz, Rudo vylial z fľaše ocot. Bár by to bolo za všetku škodu. Prenocovať sme chceli v Ravene, a preto sme pred večerom vyrazili z Venécie. Do Raveny sme sa však nedostali. Po ceste asi 50 km sme sa rozhodli prenocovať na opustenej kúrii. Boli sme tam sami pánmi. Postavili sme stan na strede možno bývalého dvora, uvarili večeru a ešte zapálili kukuricu proti komárom. Trošku nás zase začali znepokojovať. Večeru sme doplnili černicami, ktoré tam rástli a bolo ich hodne.

Nálada v kolektíve neklesá a zajtra si chceme pozrieť fresky a chrámy z 5. a 6. stor. v Ravene, a potom ešte podľa plánu dostať sa do Sant Marína.

6. augusta (sabato) sobota – noc prebehla normálne, až na nejaké to uštipnutie komármi. Raňajky Rudo urobil len čajové s paštekou a jednou moravankou. Vraj sa musí šetriť – nuž dobre. V meste Ravena sme si pozreli staré kultúrne pamiatky a pokračovali na ceste do Sant Marína. Cesta ubiehala spokojne. Počasie sme mali doteraz vynikajúce. Sant Maríno nás aj trošku prekvapilo, najmä tie terasovité poschodia a obchod na obchode. Myslím, že po Venézii sme tam utratili najviac. Kúpili sme totiž každý aj Napoleóna. Ak ho nestrovíme po ceste, je možné, že z neho ochutnajú aj doma, čo pevne veríme. Pohľad zo Sant Marína na more a vôbec dole je úchvatný. Všetko – dalo by sa povedať – ide len o obchod. Aj na WC na malú potrebu bolo potrebné dať 100 lír. Ak ich nemohol zinkasovať šéf, tak poslal na zinkasovanie malého chlapca, ktorý mal na tabuľke napísané koľko činí poplatok za WC. Ináč pri stánkoch s predajom liehovín obchodník ponúka zadarmo na ochutnanie a ponúka dovtedy, pokiaľ si niečo dotyčný nekúpi.

Zo Sant. Marína sme pokračovali do mesta Rimini a Pessáro. V Pessáro sme odbočili aj na pláž , kedže nás priateľ včelár Mišo už stoj čo stoj chcel do vody. Nuž stalo sa. Bolo to po taliansky „zadarmo“. Zastali sme s autom vo dvore jedného hotela a z dvora sa rovno mohlo rovno na pláž. Do mora išiel aj priateľ Rudo, ale len na krátku chvíľu. Mal totiž pripomienky, že voda v mori je chladná a on neprišiel do Talianska prechladnúť. Nuž čo sa dá robiť. Tretí priateľ Edo v tento deň vôbec do vody nešiel. Nepokladal to za potrebné, aby tak na krátky čas sa močil v tak veľkej vode. Kochal sa pohľadom na more a prešiel si pozrieť prímorské hotely.

Pred večerom sme sa pobrali do Alcony, ale zase sme do mesta nedošli, pretože sme boli tak trošku bez obeda a bolo treba urobiť večeru a trošku výdatnejšiu. Asi 40 km pred Alconou sme ostali prenocovať. Hneď po ubytovacích ceremóniách Rudo sa chytil svojho „fachu“. A navrhol, že uvarí „hatrapalku“. Po našom „genše.. icky na kvašno“. Vraj dá do nej 3 vajíčka – to ako pre každého jedno vajce. Uvidíme, ako to dopadne, lebo jeden deň som už mal riedky prípad s hustým behaním – a neviem, či to bolo z Rudovej kuchyne a či z melóna, ako tvrdil Rudo. Isté je, že sa zo mňa smiali, že na mne zarobili, pretože celý deň som mal hladovku. Ono je to tak, že ťažko sa chodí niekde na veľkú potrebu, keď za malú potrebu treba platiť 100 lír. Ale trošku odbočím. Teraz totiž prebieha výmena názorov medzi Mišom a Rudom, či bola voda v mori dosť teplá a či nie. Po kontrole teplomer ukázal 25 stupňov. Ani by som nepokračoval s písaním denníka, ale Mišo mňa ponúkol kališkom spišskej borovičky. Stan sme postavili na strnisku neďaleko obydlia. Je pekný čas a práve je 19 hod. Mišo s Rudom si vymieňajú názory, kto lepšie pochodil s nákupom. Mišo tvrdí, že až sa vráti domov, synovia sa mu môžu ženiť. Má pre nich žmurkajúce dievčatá z Talianska.

7. augusta (domenica) nedeľa – pre úplnosť, nocovali sme pri mori v stredisku Marrotta. Neďaleko od nášho stanu býval istý občan, ktorý perfektne vedel aj s manželkou nemecky, pretože spolu pracovali 15 rokov v Nemecku. Za úspory si postavili dom v hodnote 50 000 000 lír. Od neho sme si brali vodu – aj na cestu. Po obede sme sa zúčastnili omše v kostolíku. Bola to akási väčšia budova bez veže, čo vyzeralo z vonku trochu kuriózne. Potom sme odišli na pláž Jadranu. Počasie bolo vynikajúce. Asi o 15 hod. sme vyrazili do mesta San Beneddetto. A odiaľ naprieč územím Talianska cez pohorie Appenino Umbro Marchigiano smerom na Rím. Počas cesty sme zaplatili pokutu vo výške 5 000 lír za zastavenie na hlavnej ceste. Tiekla tam voda a my sme zastavili pri nej. Stáli tam aj iné autá. Aj oni platili pokutu bez pardónu. Dali nám ju carrabinieri, bez akéhokoľvek jednania.

Počas cesty nás zastihol dážď (jediný za celý čas) a s blížiacou búrkou sme boli nútení prenocovať v meste Rieti. Bolo to na okraji mesta. Po súhlase  domáceho pána rýchlo sme postavili stan, aby nás nestihla blížiaca búrka. Ale na šťastie ani nás nezmočilo, pretože búrka obišla kdesi stranou od nás.

   Ľudia boli veľmi priateľskí. Spalo sa nám dobre, len Mišovi bola zima a pre kuriozitu Rudo spal bez košele. Ono je to tak, že Rudovi je zima v mori a Mišovi zase na suchej zemi. Mne však bolo akurát, ale možno aj vďaka Napoleonovi zo Sant Marína.

8. august (lunedi) pondelok – ráno bolo krásne. Búrka sa nám nevrátila. Raňajky Rudo urobil výdatné, aspoň ako on tvrdil. Pani domáca nám doniesla čerstvé vajíčka (my sme jej dali na oplátku zase deťom československé zucherro a mali z neho radosť) a uvarili sme aj po ceste „premiestnenú kukuricu“ čo nám ostala v aute.

Dnes vyrážame do Ríma. Po poďakovaní sa za nocľah a odovzdaní cigariet- i keď domáci nefajčil – ale fajčil starý pán, odišli sme smerom na Rím. Išli sme veľmi hornatou krajinou. O 11.sme už boli na Svätopeterskom námestí. Navštívili sme múzeá . Skoro do večera sme strávili čas len na obhliadkach. Prenocovali sme za Rímom pri dobrej pohode. Len večer, keď sme hľadali nocľah v šírej prírode ( po našom kmotra zajaca), trošku sa zdalo, že sa naštrbil kolektív a nastala menšia výmena názorov s použitím slovenského … atď. Ale preto, že sa išlo nocovať a lačno, teda bez večere, do rána prišiel každý k rozumu, lebo aj príslovie hovorí, že aj ráno je múdrejšie večera, a preto sme nechali na naše príslovie.

9. augusta (martedi) utorok – ráno sme si privstali. Zobudil som sa na nejaký šum a krik. Vyšiel som zo stanu a okolo nás práve vyháňal nejaký chlapík dobytok na pašu. Bol to sluha u nejakého statkára. Ponúkol som ho cigaretou a bol potom veľmi zhovorčivý, len ja som málo vedel porozumieť. Vyrozumel som, že zarába 360 000 lír za 4 týždne. Kravy nechal na paši samé a on sa vrátil naspäť domov. Po raňajkách vrátili sme sa zase do mesta Ríma a pokračovali v prehliadke. Navštívili sme Foro Románo, Coloseum, Baziliku sv.Domiana,sv. Mária Maggiore, sv. Pavla, sv. Marka, Kapitol Trojanov stĺp, atď. Poobede sme si pozreli katakomby sv. Kalixta. Pripojili sme sa na výklad ku poľskej skupine. Pretože sme sa chceli zúčastniť audiencie u pápeža Pavla VI. – a toho času bol v sídle v Kastal Gandolfo – pred večerou sme tam vyrazili. Prenocovali sme na parkovisku, pretože vo viniciach, ktoré sa rozprestierajú okolo, nebolo možné prenocovať. A čo naviac pán principál mohol nás prijať len po dvoch hodinách a to nebolo isté, či nám dovolí postaviť stan na záhrade. Nuž páni sú páni. Na večer sme čaj nevarili. Miesto čaju sme vypili 2 litre vína. Väčšiu časť moja maličkosť, menšia časť Mišo a Rudo nič! Pravda, nevieme, či si potajomky neprilepšujú z koňaku zo Sant Marína, ako to prehlásil Mišo. Rudo sa však „sumentuje“, že to nie pravda. My mu veríme, a tak je všetko v poriadku. Nálada je dobrá.
10. augusta (marcoledi) streda – vyspali sme sa vynikajúco. Na raňajky sme si vylepšili aj po jednej rybacinke z konzervy. Kedže audiencia sa konala až o 11. hod. , tak sme si pozreli nielen obchody, ale aj okolie, celé Castel Gandolfo aj s jazerom, námestím atď. Audiencia sa konala na nádvorí letného sídla. Asi 15 minút pred začiatkom začala hrať námornícka hudba z Austrálie. O 11. hod. prišiel na balkón pápež Pavol VI. Po krátkom uvítaní prítomných v taliančine, pozdravil prítomných v 5. jazykoch. Potom nasledovalo požehnanie a zase krátky príhovor na rozlúčku. Stretli sme sa aj s výpravou Slovákov, ktorí boli na ceste do Francúzska. Bola to skupina z Topoľčian. Na námestí potom ostali hudobníci (námorníci). Dojímavé bolo, ako dirigent dychovky vzal na ruky asi 4 – 5 ročného chlapca zo zástupu, dal do ruky taktovku a on začal dirigovať celú hudbu. Občas sa pozrel na bradatého dirigenta a veru nebolo mu to celkom jedno. Prítomní mu tlieskali. Odtiaľ sme sa vybrali na cestu do Neapolu. Asi 8 km južne od mesta Terrcina sme ostali na pláži medzi Talianmi. Zažiadalo sa nám už aj morskej vody. A podmienky sa nám zdali byť tam prijateľné, čo sme sa ani nemýlili. Postavili sme stan, ale ťažko nám ho bolo upevniť, pretože pod nami a všade piesok a piesok. V tom piesku sme aj zapadli autom a nebyť internacionálnej pomoci Talianov, ani sa z miesta nepohneme. Ale aj my sme im neskoršie pomáhali tak isto pri zapadnutí. To ako na oplátku. Pôvodne sme plánovali, že sa zdržíme len jednu noc, ale vzhľadom k tomu,že sme mali veľmi dobrých susedov (vicino) ostali sme a rozlúčili sme sa s nimi až v nedeľu.

Voda mala v mori teplotu 27 stupňov. Fúkal dosť veľký vietor, ale údajne je to vždy cez deň. Susedom sme darovali med, pretože mali malé bambíno. Oni nás zase hostili vínom. Rudovi strašili myšlienky s domovom, resp. cestou domov naspäť. Rudo spal vo voze a my v stane.

11. augusta (giovedi) štvrtok – ráno je pekné, bez vetra. Teplota o 9 hod. je 35 stupňov. Raňajky boli jedna paštéta o obsahu 120 gramov a čaj. Šetríme. Rudo ako šéfkuchár nás chce celkom redukovať na váhe. Rannú rozcvičku mali Mišo a Rudo pri tlačení auta našim susedom, ale veľmi im nepomohli, pretože ostali stáť v pol ceste. Iste tlačili dobre, lebo ihneď sa obidvaja odobrali tam, kde aj pán kráľ chodí pešo.

Počasie je vynikajúce a my sme sa museli trošku šetriť, aby nás slniečko nepredbehlo a nemali sme pľuzgiere. O 16. hod. sme mali obed s večerou. Cez deň sa obyčajne jedlo viac ovocia. Pre zaujímavosť za dva dni sme zjedli 16 kg melónov (taliansky – cocomero). Rudo ako hlavný šéf zase nás chcel umordovať na konzerve, ale podarilo sa nám ho presvedčiť, a tak sme mali vajíčka. Rozbil ich všetky z jednej fľaše a to preto, že už bol najvyšší čas, pretože následkom vysokej teploty začínali sa už viazať. Kohútikov povyhádzal (neviem prečo) a sliepočky usmažil. Spolu bolo 11 kusov. Všetko sme zbaštili. Z ďalšej fľaše bude nútený urobiť praženicu. Hneď nasledujúce ráno, pretože podľa termínu – keď sa budeme vracať domov mohli by sa liahnuť ďalšie kuriatka.

Ináč pohoda je dobrá, so susedmi si rozumieme a to až veľmi dobre,najmä s mladým Robertissimom, a tak mienime tu ostať celý týždeň. Mišo išiel nakupovať, to preto lebo jeho pani polovička nezabudla mu pribaliť nákupmú tašku, a preto len on sa najlepšie hodí na nakupovanie. Večer bolo spoločné stretnutie aj s ďalšími susedmi. Pilo sa talianske víno. Našich susedov sme naučili spievať pieseň „Pec nám spadla,“. Pravda, naučili sme ich k tomu aj patričnú hru. Na tretí večer celá naša kolónia spievala svorne „Pec nám spadla“.

Noc prebehla normálne, len veľa malých čiernych mravcov nám liezlo všade. No nedá sa celkom povedať, že nám strpčovali život – boli mieromilovní.

12. augusta (venardi) piatok – ráno je krásne. Trošku pofukuje vietor. Na raňajky sme mali pomazánku a čaj. Roberto – náš sused – pozval nás na obed. Obed prichystala Robertova signorína a poctili nás svojim národným jedlom – špagety s rakmi, ktoré bol naloviť v mori. Po špagetách nasledovalo mäso s paprikou a paradajkou, potom káva a samozrejme potom víno. Vypili sme pri obede 6 l vína. Pri obede sme sa dozvedeli, že 1 deň v nemocnici u nich stojí s lekárskym vyšetrením 40000 lír. Lieky sú drahé. Masť na popáleniny 1 tuba 1 200 lír. Lekárske ošetrenie 5 000 lír.

Rudo špagety zjedol, ale morského raka ani Jožovi v žiadnom prípade. Mišo a ja sme to zmordovali jak sa hovorí zu grund. Ešte sme pre zaujímavosť včere večer nás ponúkli s mušľami. Jedli sme ich v stave surovom s citrónovou šťavou a tiež aj varené. No zase len my s Mišom. Rudo sa ani nedotkol, čo robilo aj tak trošku dobrú náladu našim , lebo sme susedom, lebo sme si z Ruda uťahovali. Ale ako hostitelia boli naši susedia vynikajúci.

Čas bol pekný a večer sme sa uložili spať trošku skorej. No naši susedia nás vytiahli zo stanu a museli sme s nimi zase stráviť večer. V noci sa priblížila búrka, Mišo začal upravovať terén okolo stanu, aby sme nezmokli, ale našťastie nepršalo.

13. augusta (sabbato) sobota – ráno bol znovu pekný deň. Rudo nám uvaril lečo s vajíčkami. Potom sme boli v mori. Cez deň mňa akosi rozbolela hlava – snáď tou teplotou : o 13.15 hod. teplomer ukazoval 46 stupňou (na slnku). Ja osobne teplotu neznášam. V stane bola teplota 37 stupňov. Pred večerom sme sa s Mišom vybrali do mesta Terracina. Šťastie bolo,že sme sa zviezli stopom tam aj späť, pretože jedna cesta merala 8 km. Večer sme vypili aj s našimi susedmi poslednú fľašu bošáckej slivovice. A zahrali sa na klobúky – hru, čo sme naučili vďaka Mišovi aj Talianov. Ako prehlásil Nello, švagor Robertissima, oni vypili za 1 setimana (týždeň) 30 litrov vína. Noc prebehla normálne. More bolo búrlivé.

14. augusta (domenica) nedeľa – je zase krásne ráno. Vstávame, balíme sa, nasleduje rozlúčka a odchádzame do Pompejí. Pred Neaopolom kolóna áut na úseku 17 km v dvoch prúdoch. To všetko smerovalo na víkend. Navštívili sme trh v Porto a Neapolskou zátokou sme prešli do Pompejí.

Prehliadli sme si staré vykopané Pompeje a múzeum. Na jednej z vykopaných ulíc Pompeji sme sa stretli s rodinou Slovákov. Pochádzali z Košíc a vracali sa z Tunisu domov. Stretli sme sa aj s výpravou z Čiech. Dobre padne človeku pozhovárať sa v rodnej materčine.

Potom sme vystúpili na vulkán Vessuvie – Vezúv. Z úpätia sme sa dostali skoro pod vrchol autom – 8 km. Potom sme išli peši pozrieť sa do kráteru. V priemere má kráter 2 km, hĺbka kráteru je 150 m. Naposledy erupoval v r. 1944 v mesiaci marci – 5 dní. Odtiaľ sme napísali aj pozdravy domov.

Pod vrcholom Vezuvu sme sa stretli s ďalšou krajankou, ktorá je vydatá vo Florencii. Pochádzala z Prahy. Poinformovala nás bližšie o živote v Itálii. V ten deň sme pokračovali v ceste autostrádou do Neapolu a ďalej do Ríma. Na noc sme sme ostali prenocovať v blízkosti Ríma na benzínovej pumpe. Odtiaľ sme chceli pokračovať do Florencie.

Večeru sme mali trošku, ak sa to dá vôbec tak povedať skromnejšiu., ak nie koncentráčnu. Rudo nám otvoril 120 gr. paštétu pre troch vyhladovaných chlapov. Teda kúsok chleba a 40 gr. paštétu a 2 dcl. čaju. – buď fit. Keby aspoň 2 dcl. vína. Zase nám len ostala nádej, že raňajky nám urobí lepšie. Dúfajme.

15. augusta (lunedi) pondelok – ráno je pekné a noc bola veľmi teplá. Rudo a Mišo spali vonku bez prikrývky. Ja som spal v aute. Privstali sme si skôr. Chceme sa dnes dostať ešte k moru zo západnej strany tam niekde okolo Pisy. Raňajky boli po vzájomnej dohode – aby sme vždy neútočili na Ruda – konzerva a studený čaj. Aby sme sa dostali do vody, došli sme do Marína di Pisa. Predtým sme si prezreli v Pise šikmú vežu, dóm a chrám. Pisa je krásne a čisté mesto, ako aj veľa iných talianskych miest. Pláž nebola taká piesočnatá ako pri Neapoli, ale dobre sme sa vykúpali aj cítili. Pred večerou sme vyrazili do Florencie. Prenocovať sme ostali pred Florenciou. Nocujeme pod klenbou nebeskou aj s turistami zo západného Nemecka, ale pochádzajúcich z Poľska. Rozumeli sme si veľmi dobre tak, ako sa zídu medzi sebou gorole. Večer bola výmena názorov trojstranná medzi nami, ale udržalo sa to ešte v medziach turistického kolektívu. V nemalej miere dopomohol tomu aj Napoleón zo Sant. Marína. Myslím k tej zhode, nie k roztržke. Takže na noc sme sa ukladali dosť zmierení.
16. augusta (martádi) utorok – počasie nám praje. Ranná toaleta ukončená. Brandy na popravenie vypité a čakáme na raňajky. Raňajky boli výdatnejšie ako inokedy. Bola šunka a čaj. Čaj sa pil plných 24 hodín. Potom nasledovala prehliadka Florencie. Galérie, obrazárne, námestie, most s obchodmi atď. – a všade vzorná čistota. Stretli sme aj turistov z Čiech a na pár hodín sme sa k ním pridali, aby sme z výkladu o histórii pamiatok mali čo najviac.

Z Florencie smerovala naša cesta autostrádou do mesta Padova. Mesto na nás urobilo dojem, aký sme ozaj nepredpokladali. Krásne staviteľské pamiatky ako Dóm de Santo, bazilika sv. Júlie a zase tá čistota. Park s množstvom sôch a všade poriadok. V Padove sme si zakúpili ešte nejaké drobnosti za posledné drobné, kto ešte nejaké mal a pobrali sme sa smerom k hraniciam domov.

Na noc sme dorazili pred Udinu. Prenocovali sme na čerpacej stanici. Večeru sme si pripravovali až takmer po tme. Rudo sa vytiahol a urobil kolienka s hovädzou polievkou a vajíčkami. Prehlásil, že to preto, aby sme neprišli domov a nehlásili sa k svojim polovičkám. Proste aby sme sa vrátili ako chlapi. Mišo mal ale pripomienku, že keby nebolo jeho návrhu na lepšiu večeru Rudo by ju – ako ho poznáme – nikdy takú večeru neurobil. To len preto, že Rudo pamätá – aj ako sa hovorí – na zadné kolieska. Arišania majú príslovie : chlop do chlopa, gače do v harsci – tak teda my sa teraz počítame za chlopov bez gačí.

Spokojnosť je toho času všestranná. Rudo sa vyžíva v šoférovaní, varení, upratovaní až na umývanie nádob. Za to mu navrhujem zvýšené prémie.

17. august (marcolédi) streda – noc prebehla normálne bez komárov – ušli sme pred nimi. Počasie dobré, pekné. Raňajky: čabajská, čaj a zbytok z večere. O siedmej hodine odchádzame smerom k hranici. V meste Udina sme sa zastavili na obhliadku. Čakali sme aj za obrázkovými časopismi. Minuli sme ešte zbytok lír a nechali sme ešte zbytok lír len na poplatok za diaľnicu.

Kedže sme diaľnicou necestovali, vymenili sme ich na hraničnom prechode za šilingy. A tak v Tarvísio ešte pohľad na mohutné bralá Alp a už sme na hraničnom prechode a na území Rakúska.

Navštívili sme mesto Klagenfurt. Taktiež pekné a čisté mestečko. Po prehliadke mesta a zistení, že všetko je pre nás hodne drahé, odišli sme smerom na Viedeň. Asi po 60 km cesty sme ostali prespať na samote u roľníka – gazdu. Stan sme postavili na lúke, ako nám majiteľ radil. Ale stavali sme ho bleskovo, lebo komáre začali spievať. Večeru pripravoval Rudo, ako obyčajne. Urobil nám segedinský guláš z konzervy a riadne to presolil. Nálada neochabla – výmena názorov bola aj po ceste stále rušnejšia, ale k bitke nedošlo. Naše tranzitory nezachytili žiadnu stanicu, i keď sme sa o to pokúšali, aby sme sa mohli spojiť s domovom. Ešte pred spaním nám Mišo nalial po hrnčeku z toho talianskeho, ale mám taký dojem, že to urobil preto len z vypočítavosti, aby sme mu nerozvalili stan. Noc nebola celkom pokojná, pretože sme boli neustále vyrušovaní jak cestou, tak aj želežničnou dopravou.

18. augusta (donnestag) štvrtok – vstávali sme o 5. 3o hod. Okolo nás tiekol pekný potôčik, a tak ranná toaleta bola bez problémov. Raňajky sa zlepšovali zo dňa na deň. Okrem maďarskej salámy Rudo urobil praženicu z 13 vajec. Po takej skonzumovanej dávke sme mohli u gazdu aj kosiť.

Začíname baliť a radi by sme dnes prekročili šťastne hranice našej domoviny. Pri raňajkách sa ešte predebatovali poznatky z potuliek a porovnávali so životom u nás. Práve teraz začína na nás svietiť slniečko, ktoré vychádza spoza vrchu. Krajina tu totiž teraz okolo nás vyzerá ako u nás v Osturni. Po okolí sú roľnícke usadlosti – samoty – a okolo nich pole. Hospodár nám hovoril, že gazdovanie u nich nemá žiadnej ceny. Hospodárske stroje sú drahé a musí pracovať okrem gazdovstva ešte u firmy, aby mohol prosperovať.

Na ceste k našim hraniciam zastavili sme sa ešte na skok vo Viedni. Pri prechode hraníc všetko O.K. Keď som na vyzvanie colníka ukázal svoj tranzistor – piccollo – okamžite mi nariadil ho zabaliť.

Bol dojatý takým suvenírom.

Za Bratislavou v Blatnej sme si zakúpili víno, ktoré malo nahradiť doma talianske víno. Pravda, ani to celkom nevydržalo, pretože sme sa zastavili u nášho krajana Kovalčíka Mateja v Pavliciach, kde sme aj prenocovali i víno minuli.

19. augusta piatok – ráno bol dážď, ale my sme nezmokli. Prenocovali sme v suchu. Doplnili sme zásoby vína u neďalekých susedov a tesne pred obedom vyrazili smerom pod Tatry.

 

A tak skončilo naše povzbudzovanie požiarnikov na medzinárodnej súťaži i naša turistika po krajinách Talianska a Rakúska. Vrátili sme sa zdraví a šťastne, obohatení o dojmy a zážitky, aké sa nám už viac v živote nenaskytnú.

Spracoval Eduard roku 1977.