75. VÝROČIE UKONČENIA 2. SVETOVEJ VOJNY A NAŠA DEDINA – úvaha o (ne)ľudskosti

   Ak má zmysel uchovávať spomienky na generáciu Slovenskovešťanov v časoch 2. svetovej vojny, tak len vtedy, keď si položíme aj otázku, kde by bolo naše miesto v podobnej situácii v akej sa ocitli naši rodičia a starí rodičia. Dokonca môžeme smelo povedať, že keď premýšľame o „ľudskosti a neľudskosti“ našich predkov v čase vojny, premýšľame o vlastnej „ľudskosti a neľudskosti“.

   V Slovenskej Vsi prehrmeli mnohé búrky a v 20. storočí ich bolo viac ako dosť. Pravda, s odstupom času mnohé udalosti v našej dedine zapadli prachom, ale príbehy o „(ne)ľudskosti“ našich predkov v časoch vojny stále existujú v pamäti starších Slovenskovešťanov. Veď historické skúsenosti nám napovedajú, že vo vojnách sa najviditeľnejšie obnažia charaktery ľudí a naša „(ne)ľudskosť“. A na to sa tak skoro nezabúda.

   Našťastie – a s hrdosťou v srdci – môžeme rozpovedať mnohé životné príbehy Slovenskovešťanov, ktorí prejavili silný charakter a zmysel pre spoluprácu v časoch 2. svetovej vojny. Možno i príbeh Jána Majera – ktorí rozpovedali bratia Galgonovci na našom webe – ukazuje, ako je prepotrebná ľudskosť a spolupráca v ťažkých časoch. Veď jeho spolupráca s učiteľom Vladimírom Antolom pri záchrane židovskej rodiny je nádherným príkladom ľudskosti v dejinách našej dediny.

Pre mňa – ako človeka hľadajúceho životnú múdrosť v príbehoch našich predkov – osobitne potešilo, že pri spomienke na 75. výročie vypuknutia SNP nám Vladimír Antol, syn učiteľa Vladimíra Antola daroval jeho kroniku, ktorá zachytáva Slovenskovešťanov v časoch vojny.

(Kronika je uložená na našom webe v rubrike HISTÓRIA.) V nej bez obalu učiteľ Antol opisuje postoje a charaktery „Sloviancanov“. V kronike ako v zrkadle môžeme vidieť vnútorné pnutie v našej dedine. Na jednej strane (povedané slovami učiteľa Antola) bola „hŕstka“ občanov, ktorí od začiatku rozpoznali fašistické rysy Slovenskej republiky a na druhej strane občania, podporujúci Tisovu vládu, ale ktorí sa postupne prebúdzali, ba dokonca spolupracovali s protifašistickou skupinou združenou okolo učiteľa Vladimíra Antola a evanjelického farára Samuela Končeka.

Proces „precitnutia“ nakoniec viedol k úpadku HSĽS, čo sa prejavilo i v pozvoľnom zániku HG v našej dedine. Učiteľ Antol na margo týchto zmien v myslení Slovenskovešťanov v kronike píše: „Do nového života vošli sme nezaťažení hriechom gardistov“.

Obrat „Sloviancanov“ (ich sklamanie z Tisovej vlády) pochopíme až vtedy, keď si uvedomíme, že v októbri 1938 sa do Hlinkovej gardy prihlásilo až 109 občanov obce (viď knihu „Slovenská Ves v premenách času“, str. 134).

V kronike učiteľ Antol – vedomí si statočnosti „hŕstky“ občanov, ktorí sa aktívne zapojili do protifašistického odboja – aj vymenoval ich mená. Nádejal sa, že ich mená sa uchovajú v historickej pamäti našej dediny.

 

   Žiaľ, v kronike sa nedozvieme len o statočnosti Slovenskovešťanov, ale tiež o tom, že niektorým občanom chýbala „obyčajná“ ľudskosť. V tomto smere osobitnú skupinu tvorili udavači. Aj keď vedeli, že udaným občanom hrozí väzenie, ba i smrť, neštítili sa ich udávať. Učiteľ Antol ich spomína i preto, lebo boli jeho nočnou morou. Veľmi dobre si totiž uvedomoval, že keby udavači objavili židovskú rodinu v evanjelickej škole, tak celej jeho rodine hrozí poprava. Rovnakú traumu z udavačov mal i ujo Majer, ktorý sa tiež nezištne podieľal na záchrane židovskej rodiny. Mladá generácia už dnes nevie, ale v časoch vojny bolo veľmi nebezpečné „pustiť si jazyk na špacír“. Napr. v krčme stačilo utrúsiť protištátnu poznámku a už sa mohla objaviť v hlásení udavača na Okresnom úrade v Kežmarku.

 

   Ľudskosť absentovala aj u občanoch, ktorí „nepomohli aj keď mohli“. Možno najsmutnejšiu skúsenosť s touto formou „neľudskosti“ Slovenskovešťanov mal účastník SNP, Ján Svočák (spomína sa i v knihe „Slovenská Ves v premenách času“, str 143….).

Jeho príbeh mi rozpovedal Emil Dinda, ktorý je s ním cez vetvu rodiny Štecovej v príbuzenskom vzťahu.

Ján Svočák v rozhovore s Emilom Dindom opísal stretnutie so „Sloviancanom“ po potlačení SNP približne v takejto podobe:

 

„ Keď nás Nemci rozprášili, tak som sa pustil cez hory do Slovenskej Vsi. Vyhýbal som sa ľuďom, aby ma niekto neprezradil. Jedol som iba lesné plody a byliny. Keď som bol pri Štrbe, tak som bol už tak hladný, že som vošiel do dediny. Na moje prekvapenie, zbadal som tam „XY“ z našej dediny (meno je už zbytočne spomínať , ale bol to človek, ktorý prejavoval silné sympatie k fašistickému Nemecku – poznámka J.S.). Povedal som mu, že som veľmi hladný, či by mi nedal krajec chleba. Keď mi odmietol dať chlieb, tak som mu povedal, že keď mi dá krajec chleba, tak mu v Slovenskej Vsi moja teta (jeho rodičia vtedy neboli v Slovenskej Vsi) upečie 2 chleby. Ani to nepomohlo. Keď sme sa rozišli, o krátky čas ma chytili Nemci.

(Či ho „Sloviancon“ udal Nemcom, to sa už nedozvieme – poznámka J.S.).

Nebol som vtedy sám, koho Nemci chytili. Zhromaždili nás na jednom mieste a rozhodli sa nás popraviť. Keď sme v rade čakali na popravu, tak nemecký dôstojník si všimol, že na krku mám zavesený ruženec. Povedal mi, aby som vystúpil z radu. Mňa odvliekli do Nemecka, ostatných postrieľali“.

 

   Vedel by som rozpovedať ešte mnoho príbehov o „ľudskosti“ a „neľudskosti“  Slovenskovešťanov v čase 2. svetovej vojny. To, čo by sme si mali zapamätať – keď hovoríme o našej dedine v čase vojny – je to, že môžu existovať i v budúcnosti veľmi ťažké časy (a nemusí to byť vojna), ale nikdy by sa z nás nemala vytratiť ľudskosť a zmysel pre spoluprácu.

A možno to je najväčší odkaz našich predkov z čias 2. svetovej vojny.

 

Jozef Smrek