KRONIKA SLOVENSKEJ VSI PÍSANÁ UČITEĽOM VLADIMÍROM ANTOLOM

Kronika učiteľa Vladimíra Antola /1938-1945/PDF link

 

     O učiteľovi Vladimírovi Antolovi (1909 – 1977) sme už písali na našom webe. Veď len to, že mal odvahu skrývať židovskú rodinu svedčí o jeho mimoriadnom charaktere. Dokonca ukrýval v budove evanjelickej školy svojho švagra M. Vodilu, ktorý dezertoval z nemeckej armády. A ako vieme, Nemci v takých prípadoch nemali zľutovania – často vystrieľali celú rodinu, ak niekto pomáhal prenasledovaným.

Preto nečudo, že keď sa mi v telefóne ozval jeho najstarší syn Vladimír (77 r.), veľmi som sa potešil. A hneď išiel rovno k veci. Pri spomienke na 75. výročie SNP  znovu u neho ožila spomienka na svojho otca a jeho kroniku, ktorú si prial odovzdať občanom našej obce. Ide o to, že v kronike sa píše o veľkej odvahe starých Slovenskovešťanov v časoch vojny a prípravy SNP.

Slovo dalo slovo a o krátky čas mi bol doručená veľká obálka s historickým dokumentom našej dediny.

Čítanie kroniky bol pre mňa veľký zážitok. Nielen z pohľadu historika, ale aj občana, ktorý sa v mladosti stretával so „Sloviancanami“, ktorých mená sa spomínajú v kronike.

   Vraví sa, že vojna je vždy previerkou charakterov. A nebolo to inak ani v našej dedine. Ak chceme byť hrdí na starých „Sloviancanov“, určite nás poteší, že naši rodičia a starí rodičia sa neradi zapredávali. V. Antol bol na to patrične hrdý. Samozrejme,  v našej dedine nemôžeme byť pyšní na každého „Sloviancana“. A pán Antol písal priamo, nekládol si servítku pred ústa – napísal v kronike to, čo bolo podlé v konaní niektorých občanov. Isté je, že to bol priamy muž a odvahy mal toľko, že pravdepodobne neexistoval človek, ktorému by sa bál povedať svoj názor. K tomu dospejú možno tiež čitatelia, ktorí kroniku dočítajú do konca. Guráž biť sa za pravdu nestratil ani po vojne. Keď na tribúne v Kežmarku v osobe okresného funkcionára KSS spozná človeka, ktorý stál v čase vojny na strane fašistov (v Tatranskej Kotline bol podľa očitého svedka v popravčej čate, ktorá zavraždila partizána), nenechal si to iba pre seba.

Stará pravda hovorí, že po každej zmene režimu sa nájdu ľudia, ktorí nemajú problém dostať sa do vedúcich funkcií aj v nových pomeroch. A tento funkcionár bol ukážkovým príkladom politickej úlisnosti a trúfalosti. V. Antol neznášal dvojtvárnosť a to sa mu stalo osudným. Pri jednej príležitosti sa vyjadril, že neuznáva stranu, kde sú vrahovia. Narážal pritom na poturčenca, ktorý sedel na funkcionárskej stoličke. Tento výrok (a ďalšie jeho aktivity) prispeli k tomu, že bol v politickom procese odsúdený na 6 mesiacov väzenia. Iba amnestia po zvolení A. Zápotockého za prezidenta zabránila jeho odchodu do väzenia.

V tomto období sa život jeho rodiny prevrátil naruby. Už nemohol učiť a určitý čas bol bez práce. Rodina takto musela žiť bez príjmu. A nielen to. Manželka Anna (rodená Vodilová) mu pred súdnym procesom zomrela a na výchovu 3 detí zostal sám. Neskôr si našiel prácu v Kožiarenských závodoch v Liptovskom Mikuláši.    

Žiaľ, nikdy nebol rehabilitovaný. R. 1968 Vladimír Antol síce požiadal o rehabilitáciu, ale neuspel. Po roku 1989 už jeho deti nemali dosť síl, aby bojovali o očistenie mena svojho otca súdnou cestou.

     Sledujúc životný príbeh učiteľa Vladimíra Antola, človek cíti obdiv a zároveň smútok z toho, že dostal toľko rán od života a ani mu nebolo dopriate dožiť sa aspoň poďakovania v našej obci za svoju statočnosť a odvahu v časoch vojny. Veľkým zadosťučinením je však udelenie izraelského vyznamenania „Spravodlivý medzi národmi“ a udelenie izraelského občianstva Vladimírovi Antolovi a jeho manželke in memoriam. Vyznamenanie za záchranu židovskej rodiny prevzal syn učiteľa Antola, Vladimír.

Kronika je zároveň svedectvom toho, aký mal hlboký vzťah k Slovenskej Vsi. Veď v nej prežil najkrajšie učiteľské roky, aktívne pomáhal roľníkom a patril k jadru protifašistického odboja v našej dedine. Kroniku nepísal cez vojnu, možno si písal poznámky (?), ale k prežitým udalostiam sa vrátil najmä v čase, keď hodnotil svoj život. Pravdepodobne sa ešte ku kronike chcel vrátiť, ale už k tomu nedošlo. Svedčia o tom riadky, ktoré zostali prázdne.

   Vladimír Antol už pred 4 rokmi osobne odovzdal kroniku svojho otca na Obecný úrad v Slovenskej Vsi. Ani on , ani ja, nevieme ako samospráva naložila s dokumentom, ktorý je pre svoju autentičnosť veľmi vzácnym dokumentom. Isté je, že učiteľ Antol kroniku nepísal preto, aby zostala v zásuvke .

   Aby dokument nebol zneužitý na osobné útoky, dve mená sme vymazali. Nechceme, aby boli zneužité na ohováranie a osobné útoky. Nikto nemôže niesť zodpovednosť za konanie svojich predkov! Uviedli sme iba mená, ktoré sú spomínané v knihe o Slovenskej Vsi, resp. ich potomci nežijú v našej obci.

Pochopenie textu kroniky vyžaduje určitú kultúrnu úroveň, empatiu a poznanie historických súvislostí. Čitatelia by mali vedieť, že v období Slovenskej republiky si občan nemohol dovoliť odmietnuť funkciu v HSĽS a HG, ak napr. bol učiteľ v katolíckej škole. Prinajmenej nemol si byť istý, že nebude preložený na horšie miesto. Rovnako by mal vedieť, že nie každý člen HSĽS, bol aktívny podporovateľ fašistického režimu. Ba stalo sa, že na pokyn antifašistickej bunky v obci prijali funkciu v HG – i o tom píše kronikár .

Tým, že som mal možnosť nahliadnuť do archívov, objavil som hlásenia zo Slovenskej Vsi, ktoré dokumentujú sklamanie radových členov HSĽS z vývoja na Slovensku. Už roku 1938 Eduard Alexy s hnevom vystúpil z HSĽS (Štátny archív Spišská Sobota). Ani hlásenia z našej obce nie vždy obsahovali to, žo očakávali ich nadriadení. Takto som sa – okrem iného – dozvedel, že predseda MO HSĽS v úradnom hlásení napísal, že v obci nemáme žiadneho Róma, ktorého by trebalo poslať do pracovného tábora (Štátny archív Spišská Sobota). Možno tým zachránil život niektorým Rómom v našej dedine.

Inými slovami povedané, to čo píše V. Antol vo svojej kronike, môžeme ďalšími historickými prameňmi potvrdiť pravdivosť textu jeho kroniky. MO HSĽS v Slovenskej Vsi v žiadnom prípade nenapĺňala očakávania vedenia strany v Bratislave, tobôž Nemecka.

 To, čo mňa osobitne teší, že po prečítaní kroniky prechovávam ešte väčšiu úctu ku generácii našich rodičov a starých rodičov. V zlomových okamihoch, vo vojnových časoch sa mnohí prejavili ako hrdinovia a vôbec si neuvedomovali, že sú hrdinovia. Rozhodovalo srdce, empatia, cit pre spravodlivosť. Koniec koncov, tak ako i dnes.

   Všetkých Slovenčanov – ktorých v dobrom spomína kronikár obce – v duchu silno objímam a spolu so synom učiteľa Antola, Vladimírom, ďakujeme. Uverejnenie kroniky je našim spoločným poďakovaním za ich ľudskosť v surových vojnových časoch. Zároveň si chceme pri príležitosti 75. výročia SNP uctiť pamiatku tých Slovenskovešťanov, ktorí sa nedožili víťazstva nad fašizmom.

Jozef Smrek

 

 

DODATOK :    Keď som sa dozvedel, že bolo rodičom Vladimíra Antola udelené izraelské občianstvo  „in memoriam“, napadlo ma, či by Slovenská Ves nemala taktiež udeliť učiteľovi  Vladimírovi Antolovi a jeho manželke čestné občianstvo „in memoriam“.

 Niekedy sa hovorí, že iba ľudia s vyprázdnenou dušou sú schopní zabúdať na dobré  skutky svojich predkov. A my by sme nemali zabudnúť, že učiteľ Vladimír Antol svojimi humánnymi skutkami prerástol hranice našej dediny.

Jozef Smrek

 

POĎAKOVANIE VLADIMÍROVI ANTOLOVI ZA VENOVANIE KRONIKY SVOJHO OTCA

NÁŠMU OBČIANSKEMU ZDRUŽENIU.

 

   Veľmi si vážime, že pán Vladimír Antol vytrval vo svojom úsilí zachovať pamiatku na humánny odkaz svojho otca. Zároveň nás to napĺňa dobrým pocitom, že uverejnením kroniky v rubrike

HISTÓRIA sme prispeli k zachovaniu historickej pamäte na vojnové časy v našej dedine.

   Veríme, že náš rodák Vladimír Antol, bude do svojej milovanej Slovenskej Vsi chodiť s ešte  väčšou radosťou a láskou. Ešte raz, veľká vďaka.

 

Jozef Smrek, predseda OZ Vygoda