SPOMIENKA NA UJKA BOMBARU (a jeho rozprávanie o Tiborovi Singerovi)
K nášmu bližšiemu zoznámeniu prispel dážď. Bolo to r. 1992. Vtedy mi ktosi v dedine poradil, že ujo môže mať recept na liečivý nápoj, ktorý som chcel pripraviť sestre, lebo sa zotavovala z vážneho ochorenia. Uja som zastihol v záhrade a ten ma nečakane pozval posedieť si v jeho včelíne. Od tejto chvíle som vedel, že ujo Bombara je živou históriou obce a vynikajúci rozprávač. A práve letný dáždik predĺžil naše stretnutie (a možno aj fľaša červeného vína). Po rozhovore mi bolo zrejmé, že som objavil výnimočného človeka, a preto som ho poprosil, či ho ešte niekedy môžem navštíviť. Nasledovali stretnutia, na ktoré sa nezabúda. Ku koncu života ujovi pribúdali zdravotné problémy, ale ak som zaviedol reč na život starých Slovenskovešťanov, vždy ožil. Keď mi povedal „kamarát môj milý“ a začal spomínať životné príbehy ľudí, ktorí žili v Slovenskej Vsi a Vojňanoch (po mame bol z Vojňan), tak som už vedel, že všetko je tak, ako má byť. A takto sme sa s prestávkami – keď som žil v zahraničí – stretávali až do jeho deväťdesiatky.
S odstupom času si stále viac uvedomujem, ako mi veľmi pomol lepšie pochopiť svetlé i temné stránky života v našej dedine. Ale nebolo to iba o tom. Bola to atmosféra, ktorú staršia generácia zažila na „pošatkách“ (keď nebola televízia). A to je zážitok, ktorý na facebooku márne budete hľadať.
Kým včeláril, často ma vyprevadil s fľašou medu. A nezabudol dodať: „Pozdrav mamu“. Moja mama bola totiž jeho rovesníčka a spájala ich spoločná mladosť. Od mamy tiež viem, že „Edo mal veľmi dobrú hlavu“. Aby dala ešte väčšiu váhu tomu, čo povedala, tak pridala: „V škole v počtoch bol najlepší“.
Na ujovi má fascinovala ešte jedna vec. Medzi nami bol 30 rokov vekový rozdiel, ale správal sa ku mne ako k seberovnému a bez ostychu. Myslím si, že v minulosti mohol byť pre svoju priamočiarosť nepríjemný pre mnohých ľudí, najmä keď boli problémy s „kostolným (ne)poriadkom“.
Tak ako každý človek, určite mal aj ujo svoje slabosti a obdobia, kde by už neskôr konal inak. Keď si však človek uvedomí, že vo svojom živote pochoval 4 deti, tak niet miesta na výčitky, iba na otázku, ako to všetko mohol prežiť. Viem, že vo svojom živote bol veľakrát zrazený na zem. V našich rozhovoroch si však vedel priznať i vlastné chyby, čo každý nedokáže. Aj v tom bola jeho veľkosť.
Chýba mi ujo Bombara, jeho múdrosť i humor. Mimochodom, ja som jeho veselosť predtým až tak nepoznal, ale z počutia viem, že keď napr. v časoch socializmu sa mu podarilo ísť na dovolenku do Talianska, tak na pláži dostal Talianov do takého varu, že po jeho ľavej i pravej strane sa ozývala pesnička „Pec nám spadla“, možno i do vzdialenosti jedného kilometra. (A to neviem od uja, ale od jeho spoločníka M. Trembu. Ten bol vtedy zároveň prekvapený, ako sa rýchlo naučil komunikovať s Talianmi.) Treba však dodať, že v meštianke bol ujo veľmi dobrý v latinskom jazyku. A možno tajomstvo jeho porozumenia s Talianmi tkvie v jeho génoch. Veď jeho predkovia prišli na Slovensko z Talianska. Nikde inde sa s menom Bombara nestretnete tak často ako v Taliansku. Isté je, že ujova priamočiarosť, výbušnosť, gestikulácia i mimika pri rozhovore mala podobu talianskeho temperamentu.
Aby som Vám priblížil rozhovory s ujom Bombarom, chcem Vám dnes prerozprávať jeho spomienky na svojho židovského priateľa Tibora Singera a jeho rodinu. Meno T. Singera mladým Slovenčanom veľa nehovorí, ale najstaršia generácia vie, že to bol jediný židovský muž, ktorý zo Slovenskej Vsi prežil koncentračný tábor.
Viem si živo predstaviť, s akou radosťou sa museli stretnúť starí kamaráti, keď skončili vojnové útrapy. Z chlapcov sa už stali muži. Určite im vtedy v hlave prebehlo celé ich spoločné detstvo. Krásne príhody zo svojej rodnej obce im museli zatieniť Tiborove spomienky na prejavy nenávisti voči Židom a smútok zo straty celej svojej rodiny. Mal iba 15 rokov, keď v transporte r. 1942 skončil v koncentračnom tábore Osvienčim.
Z rozprávania uja Bombaru viem, že keď sa Židia v dedine dozvedeli, že ich idú brať, tak sa zišli na Vygode vo vozárni, ktorú vlastnila rodina Tibora Singera. Ujo spomínal, že v tých časoch išli chlapi z dediny do lesa a pod lesom uvideli sedieť smutného starého otca Tibora Singera. Zastavili sa pri ňom na kus reči. Keď odchádzali, povedal im ešte tieto pamätné slová : „Najprv pôjdu Židia páni, potom pôjdu luteráni, a nakoniec katolíci – a budeme všetci v r . . .“
To, čo Tibora Singera čakalo, bolo peklo na zemi. Veru, mali sa o čom rozprávať. Veď cez vojnu obom kamarátom smrť dýchala na chrbát až ľadovo veľmi blízko. Zo spomienok uja Bombaru viem, že ako vojak v SNP si tiež zažil svoje. Ale to, čo počul od svojho kamaráta Tibora, presahovalo jeho predstavu o ľudskej zlobe.
Zo stretnutí s ujom Bombarom som si hlboko zapamätal túto epizódu zo života Tibora Singera:
„Kamarát môj milý, Nemci zvykli aj priamo „na ulici“ koncentráku chytiť väzňa, keď mali napr. nedostatočný počet chorých väzňov, ktorých pravidelne posielali do plynu. Taký osud stihol i Tibora. Po nečakanom naložení do auta vycítil, čo bude nasledovať. Bol mladý a o to viac sa mu nechcelo zomrieť. Vyčkal preto na chvíľu, keď auto začalo pri krematóriu spomaľovať a vyskočil z „korby“. Bol to jeho životný beh a podarilo sa mu zmiznúť z dohľadu Nemca, ktorý ich sprevádzal na poslednej ceste do plynu. Neskôr sa Tibor od väzňov dozvedel, že Nemec priložil pušku k lícu, ale nakoniec nevystrelil. Už nikto sa nedozvie odpoveď, prečo sa strážca rozhodol uchovať život mladého väzňa. Možno ho ohúrila jeho túžba žiť. Ktovie.“ (Text nie je doslovnou reprodukciou slov uja Bombaru.)
Tibor Singer už zomrel, tak ako jeho starší priateľ Edo Bombara. V dedine po Tiborovi zostala iba fotografia, ktorú daroval svojmu kamarátovi Edovi a ten ju nakoniec daroval mne. Možno ujo Bombara vytušil, že príbeh jeho priateľa Tibora raz vyrozprávam tým občanom, ktorí chcú zachytiť slabnúce signály starých Slovenskovešťanov.
Chýbaš mi, kamarát môj milý. Ešte si mi chcel toho veľa povedať o našich predkoch – o ich radostiach a trápeniach – ale sme to už na našich „pošatkách“ nestihli. Mohlo byť ich viac, ale i ja som sa niekedy nevedel v živote zastaviť.
Jozef Smrek