Rozprávanie o živote starých „Sloviancanoch“ v časoch dreveníc, znamenalo pre staršiu generáciu – i moje susedky, ktoré mi rozprávali o svojom živote – vrátiť sa aj do obdobia detstva. Dokonca i dnešní starší „Sloviancani“ nosia v pamäti obrázky z čias, kedy ešte bolo  cítiť závan života v dedine na rozhraní 19. a 20. storočia. Možno aj za nich môžem povedať, že keď si zaspomíname napr. na kuchyňu v rodnom dome, tak dokonca si vieme predstaviť vône dobrôt, ktoré vykúzlili naše mamy. Chuť a vôňu čerstvo upečeného chleba v „piekarníku“ vari pamätá každý starší občan v dedine. Ale to už predbieham. Dnes budem písať o  kuchyni a šikovnosti našich  mám i starých mám.

   Kuchyňa bola obvykle zadná izba v dome. Tu sa začínal život od včasného rána. Zakúrilo sa do pece, aby sa urobilo jedlo pre členov rodiny, pripravila teplá voda na umývanie, pranie, ba i zohratie „pomíj“ pre ošípané. Osobitne kuchynskú pec vedeli oceniť uzimené deti, keď šantili na snehu – omrznuté ruky vystierali nad rozohriatu „bľachu“. Aj nádcha sa niekedy liečila hlbokým vdychovaním horúceho vzduchu nad rozohriatou „bľachou“ na peci. Kuchyňa bola taktiež obľúbeným miestom na „pošadky“, kedy sa zišli dobrí susedia a priatelia a debatovali o všeličom. (Ba dokonca pri svetle petrolejky niekto – kto vedel čítať – prítomným čítal zaujímavosti z kalendára či časopisu a neskôr i novín.) Svetlo petrolejky využívali aj dievčatá pri ručných prácach. Nehovoriac o tom, že v zime sa v kuchyni zvykli postaviť krosná pre tkanie plátna alebo kobercov.

  Atmosféru v kuchyni vytvárala hlavne pec – bola srdcom kuchyne. Kuchynská pec v najstarších časoch bola z hliny, neskôr jej základ tvorili pálené tehly. Súčasná generácia pamätá väčšinou už len kachľové kuchynské pece. Každá z nich mala „bľachu“ a „piecinkor“(rúra). Veľmi často bol jej súčasťou „piekarník“. V murovaných domoch sa niekedy piekarník postavil oddelene. Napr. v pivnici. Pri peci bolo vyčlenené miesto pre košík z prútia na drevo, „kutác“ a lopatku.

                                                           Kachľová kuchynská pec a kredenec u uja Hudoka

Osobitne živo bolo v kuchyni v časoch zabíjačiek. Od rána sa vo veľkých hrncoch zohrievala na „bľache“ voda, ktorá bola potrebná pri každej zabíjačke. Potom sa varili a piekli všelijaké zabíjačkové dobroty. Netreba ale zabudnúť, že na začiatku 20. storočia bolo v Slovenskej Vsi ešte mnoho chudobných rodín, kde zabíjačiek bolo poskromnejšie. Dokonca ešte generácia  Sloviancanov – ktorá sa narodila koncom 19. storočia – na vlastnej koži  zažila v detstve skutočný hlad (ktorý ich v dospelosti často hnal hľadať lepší život v Amerike). Veru, v tých časoch naši predkovia nejedli toľko mäsa ako my. V jedle neboli prieberčiví, lebo často ani nebolo z čoho vyberať.

   Až po vzniku ČSR r. 1918 sa ekonomická situácia postupne začala zlepšovať, čo sa prejavilo aj v stravovaní. V tých časoch mnohé „Sloviacanky“prejavili záujem vzdelávať sa v kuchárskom umení. Moje gazdinky mi hovorili, že si rady prečítali dobové kalendáre. Najprv to boli náboženské kalendáre (Lichardov kalendár) a neskôr vychádzali i časopisy pre ženy. V týchto časopisoch boli aj kuchárske recepty.

   Dobrá kuchynská pec musela mať okrem dobrej „bľachy“  aj dobrý „piecinkor“. Bol umiestnený v nadstavci pece vedľa „bľachy“. Mal zvyčajne rozmery 40×40 a hĺbkou 60 cm.

    V piecinkore sa pieklo v „tepšách“ mäso rôzneho druhu. Hlavne cez veľké sviatky, svadby  a na vzácne príležitosti – ako napr. výročia členov domácnosti. V „piecinkore“ sa tradične piekli nové zemiaky. Vravievalo sa: „Na Svätého Vavrinca ide švábka do hrnca“. Na „prednovek“ vykopané zemiaky až do 1.októbra – keď sa ukončil zber zemiakov – boli vzácnou pochúťkou s maslom, cmarom či bryndzou. Na fašiangy sa tam piekli šišky (pankusky) s marmeládou a tiež bekeraje (zákusky). Prihrievala sa aj polievka, lebo piecinkor niekedy držal teplotu do noci. V niektorých rodinách cez zimu piekli tiež jablká, najmä zo starej odrody koženky.

     Pod piecinkorym bol piekarnik, ale prístup nebol z kuchyne ale zo „šini“(predsiene). Mal rozmery 60 x 60 cm a hĺbku maximálne 140 cm. V šyni bol otvor 50 x 50 x 40 cm-do zeme, či podlahy.  Gazdiná si sadla na okraj otvoru a pohodlne spustila nohy do otvoru. V tejto polohe s prehľadom kontrolovala zrakom situáciu v piekarníku.  Ako nástroje využívala lopaty v tvare okrúhleho chlebíka, „čosky“ na prihŕňanie a rozhrabovanie uhlíkov (aby chleby a kuchy sa riadne upiekli, ale nespálili). Piekarníky – ako som už spomenul – neskôr stavali i samostatne. Aby „piekarník“ dlho udržal teplotu, pod plochou – kde sa pokladali chleby – bola hrubú vrstva skla z rozbitých fliaš.

   Kysnutie cesta prebiehalo v  korýtku na chleby. Vykysnuté cesto sa tvarovalo v košíkoch s plátennou výstelkou s podsypanou mukou, aby sa neprilepilo. Chleby aj kuchy sa prizdobili vidličkou. Chleby sa piekli najprv výlučne zo žitnej múky, neskôr sa miešala i pšeničná múka. Zvyčajne do cesta pridávali ešte popučené varené zemiaky. Niekedy chlebík upiekli z ovsenej múky. Môžme povedať, že v každej rodine mal chlieb odlišnú chuť. Akoby každá gazdinka mala vlastný recept.

Zvyšok cesta sa nikdy nevyhodil – urobil sa z neho malý chlebík, zvaný poskrobek. Deti sa na poskrubek veľmi tešili. A to i preto, lebo sa pred pečením potieral sladkou polevou. Niektoré gazdinky upiekli tiež podplameník. Tvarom pripomínal pizzu. Natieral sa maslom alebo masťou. Mal vynikajúcu chuť. Do „piekarníka“ sa sádzal ešte pred chlebom, keď ešte teplota nebola optimálna pre pečenie chleba.

   Každý člen rodiny  mal na pamäti ťažkú namáhavú robotu pri dorábaní chleba. Je potrebné  zdôrazniť, že každý chlieb pred prvým odkrájaním sa musel prekrížiť nožom, aby padol na úžitok. Chlieb sa musel skonzumovať celý. Platila zásada, že chlieb sa nesmie vyhodiť, dokonca ani kŕmiť zvieratá. Krajce starého chleba sa často upiekli na bľache, potreli sa masťou či maslom. Keď bol cesnak, tak sa potrel cesnakom. A raňajky boli takmer hotové. Na bľache zvyklo skončiť i „rozvaľkané“ zvyšky cesta z piroh a rezaniek. A keď sme zase pri bľache, tak ďalšou obľúbenou pochúťkou detí boli upečené plátky zemiakov. Pravdepodobne zvyk piecť „kolieska“ zemiakov na bľache vznikol v časoch, keď bola neúroda a zemiaky sa stali náhradou chleba. Chuť opečených plátkov zemiakov omastených „šmalcom“ pamätá asi mnoho starších Slovenčanov.

   Naše staré mamy a mamy obľubovali piecť aj „kuchy“ a „oberanky“. Kuch bol čistý a mal tvar mesačného splnu.Oberanek mal tvar kolieska, niekedy podkovy. Bol plnený makom, lekvárom alebo tvarohom. Deti mali zvyčajne najradšej plnený lekvárom z čučoriedok upečený v „piekarníku“. Mamy ich pred Vianocami museli odložiť. Inak  by už boli do Vilie zjedené.

      V dobe po roku 1948 rozširovali obzor praktického pečenia „bekerajof“ učitelky našej základnej

školy. Napr. organizovali posedenie detí s rodičmi, kde gazdinky prezentovali svoje „tepše“ s bekerajami. Potom nasledovala ochutnávka. Strach z prezentovania vlastných bekerajov mala asi 1/5 mamičiek, lebo neprišli na prezentáciu svojho kuchárskeho umenia. Moja mama to vyriešila svojsky. Vedela, že suseda Mária Zastková je známa svojími chutnými bekrejami z lekváru  z lesných plodov. Poprosila ju teda o pomoc. Ešte teraz si pamätam jej slová : „Co te učiteľky vymyšľajom. Marinko upiec mu daco.“  Môžem potvrdiť, že jej bekeraje boli vynikajúce.

  Keď spomínam na susedu Zastkovú, tak viem, že nemôžem spomenúť všetky šikovné gazdinky v našej dedine. Možno platí, že „najlepšie bekeraje piekla moja mama či babka“. A takto má byť.

Treba však spomenúť, že niektoré gazdinky našli záľubu v pečení a niekedy ich pozývali pomáhať piecť napr. pri svadbách. Medzi takéto gazdinky patrila teta Zemanová, rodená Neupauerová. Piekla vynikajúce svadobné koláče. Určite veľa ľudí ju spomína s láskou, keď si zaspomínajú na svoju svadbu.

  Vráťme sa ešte na záver k zariadeniu kuchýň našich predkov. V kuchyni bol vždy dôležitý kredenec, či almara.

                                                                    Kredence u uja Hudoka

Na dne kredenca sa nachádzali hlinené a drevené misy rôznych tvarov a veľkostí, postupne, ako išiel vývoj, ich nahrádzali kovové. To umožnilo remeselníkom – drotárom z Kamienky alebo Stráňan venovať sa ich opravám. Po dedinách sa ozýval ich pokrik „harence plátať, dróótovať!“ Na vyššej polici boli menšie misky a hrnce, „duršľok“, cedidlo na cedenie cestovín, malý lopár  /veľký lopár bol v komore/, „montvice“, staré vyhodili, ak už boli nesúce a nové zhotovili z vyhodeného vianočného stromčeka. Ďalej tam bol valček na cesto, hlinené taniere a iné potrebné veci pre domácnosť. Na vrchnej polici stáli hlinené hrnčeky, každý člen rodiny mal svoj hrnček, niektoré boli ručne maľované. Police mali dvierka, postupom času sa z niektorých políc stali zásuvky na uloženie bežných či sviatočných príborov.

          Do jednej zásuvky si mužskí členovia rodiny ukladali potreby na holenie, každý mal svoju britvu, boli tu aj nožničky a mydlá. V najhornejšej poličke rodina držala  písomností, doklady, listy od príbuzných, od rodiny z Ameriky, zápalky-„švabliky“, knôty do petrolejok a pod.  Časť kredenca bola vyhradená aj na najpotrebnejšie potraviny, aby gazdiná po každý kúsok nemusela behať do komory, aby boli jednoducho po ruke. Nachádzala sa tu múka, cukor, soľ, mak, fazuľa, hrach, káva – melta, ocot, rôzne korenia, pochutiny, ale aj fľaštička pálenky a iné. Vývojom sa menili aj dedinské kredence, obsahovali dve police vyhradené na tzv. panské porcelánové taniere, misy na polievku s ornamentmi, na porcelánové hrnčeky s ornamentmi, pribudli aj poličky na poháriky. Našlo sa tu miesto aj na modlitebné knižky, ružence a iné veci. Niektorí s obľubou tie najkrajšie porcelánové taniere na skrášlenie si vešali po stenách kuchyne.

                                                             Kuchynská stena u uja Hudoka

     Najkrajší moment v kuchyni bol ale ten, keď sa celá rodina stretla pri stole a všetci jedli z jednej misy. Ak by sme si chceli detailnejšie predstaviť kuchyňu našich starých rodičov, tak by sme nemali  zabudnúť na kanapu. Počas dňa slúžila na sedenie a večer sa do nich položili „striežľoky“ a podhlavniky na spanie. Zvyčajne tam spali deti. V kuchyni  okrem stoličiek na sedenie slúžili i lavice. Okrem toho ešte bola malá lavička na lavór, v ktorom sa umývali členovia domácnosti.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

                                                              Lavice z drevenice uja Hudoka

     V kúte bol hokerlík a na ňom putňa s pitnou vodou. Až neskôr sa putne vymenili za vedrá z plechu, ktoré boli niekedy smaltované. Voda bola z vlastnej studne. Takýto stav existoval až do r. 1972, keď sa v našej dedine začal budovať verejný vodovod. Ale to už je iná kapitola histórie našej dediny, ktorú už môžeme definitívne pomenovať „murovaná dedina“. Z drevenej dediny zostalo iba torzo. (R. 1948 mala dedina175 rodinných domov, z toho bolo114 dreveníc.)

   Pred nami sú vianočné sviatky. V minulosti sviatku predchádzalo veľké upratovanie v dome a gazdinky sa pustili do pečenia vianočných dobrôt. Celá rodina mala akoby bližšie k sebe, každý sa snažil prispieť k vytvoreniu rodinnej pohody. Rodičia nezbedným deťom pripomínali, že “Vilia veľa deti pobija“. Pritom im pripomenuli, že keď budú neposlušní v tento deň, tak budú celý rok zlí.

   Neodmysliteľnou súčasťou sviatkov bolo spoločné posedenie rodiny pri štedrovečernom stole. Spoločné posedenie rodiny pri stole pripomínalo členom rodiny potrebu súdržnosti a vzájomnej pomoci v neľahkom roľníckom živote.

Preto v mojom predvianočnom príspevku vám prajem, aby sme k sebe mali bližšie nielen v čase Vianoc,  ale aj po celý rok 2019.

                                                                                                                        Michal Galgon

​

TRADIČNÉ DOMÁCE JEDLÁ NÁŠHO RODISKA, OBCE SLOVENSKÁ VES

/ zostavené za prispenia sestier Heleny Žofajovej a Márie Galikovej r.2009/

16.decembra 2018

POĎAKOVANIE UJKOVI HUDOKOVI

   Možno poznáte pocit, že stretnete známeho človeka a ide vám srdce podskočiť od radosti. A taký pocit mám vždy, keď sa stretnem s ujkom Hudokom.

   Tentoraz ma k nemu doviedlo úsilie pomôcť Michalovi Galgonovi získať fotografie  artefaktov k jeho príspevku o kuchyni našich rodičov i starých rodičov. Fotografovanie  som odkladal a zrazu som zistil, že dostať sa k originálnym predmetom a objektom v našej dedine je už veľmi ťažké.

   I moja rodina nemôže byť v tomto smere veľmi hrdá, lebo sme zničili veľa artefaktov, ktoré sú spojené so životom našich predkov. Ale ujo Hudok je iný. Keď som vošiel do jeho rodičovského domu (už nie je obývaný), akoby som sa preniesol do iného sveta. Veď na tráme v drevenici je vyrytý rok 1936. Prvé prekvapenie ma čakalo v predsieni a kuchyni, kde som objavil dokonca dva kredence. Kredence sú svedectvom toho, ako sa vyvíjali od jednoduchej formy k honosnejšej. Rovnako sa v drevenici zastavil čas vo chvíli, keď naši dedovia prešli na kachľové kuchynské pece. A to som ešte v kuchyni objavil na stene nádherné hrnčeky a taniere.

Pri vstupe do prednej izby som otváral ústa. Akoby som sa preniesol do čias môjho detstva. Pre milovníkov histórie obce pripájam fotografie.

Stručne povedané, toľko svedectiev o roľníckom živote už azda v našej dedine dnes nenájdete.

A to ste ešte nevideli gazdovský dvor.  Nadchýňal som sa jeho zachovalosťou a zároveň obdivom k ujovi Hudokovi. Uja Hudoka som poznal ešte v časoch, keď pracoval na našom družstve ako agronóm. To, že bol roľník telom a dušou, svedčí aj to, že nemal srdce zničiť pamiatky po roľníckom živote svojho rodu.

   Už pri písaní príspevku o tete Varholovej som napísal, že mnohí starí „Sloviancani“ sú svojou dobrotou, prácou, videním sveta, ale aj výnimočným činom ozdobou našej dediny. A v mojich očiach ujo Hudok je nádherný človek, skutočnou ozdobou našej dediny. A to by som vám ešte doprial počúvať rozprávanie pána Hudoka o živote v našej dedine v minulosti. (Jeho vedomosti o živote v Slovenskej Vsi som využil  v dvoch príspevkoch, ktoré boli uverejnené  r. 2013 v publikácii Slovenská Ves v premenách času („Vysťahovalectvo do Ameriky v rokoch 1848 – 1938“ a „Prírodné krásy a niektoré zaujímavosti obce Slovenská Ves“).

   Kiežby „Sloviancani“ svoju hrdosť na svoju dedinu spájali so svojou ochotou uchovávať a rozvíjať kultúrne dedičstvo našej dediny.

                                                                                                                   Jozef Smrek

1. decembra 2018

 SPOLUPRÁCA JE CESTA K ROZVOJU AGROZÓNY VYGODA

 (ALEBO: TREBA HRAŤ FÉROVO)

                                                                                                        II. časť

    V prvej časti príspevku – uverejneného 1. októbra –  som napísal, že vlastníci pozemkov v Agrozóne Vygoda stoja pred voľbou: buď sa naučia spolupracovať a pridajú sa k skupine, ktorá zveľaďuje riešené územie, alebo vytvoria špeciálnu skupinu (presnejšie – skupinu špekulantov), ktorá bude parazitovať na výsledkoch práce prvej skupiny. Prirodzene, do tejto skupiny nezaraďujem tých vlastníkov, ktorí sa spolu s deťmi a vnukmi chcú navždy zrieknuť stavebných zámerov na svojej lúke, resp. pozemok predajú len za cenu porovnateľnú s hodnotou lúky, ktorá sa nachádza mimo územného plánu. Cieľom tohto príspevku je vysvetliť základné rozdiely medzi týmito skupinami a ich vplyv na rozvoj Agrozóny Vygoda.

    Ak by sme sa zhodli v presvedčení, že o spolupráci medzi vlastníkmi pôdy môžeme hovoriť až vtedy, keď každá zainteresovaná strana sa bude podieľať na zveľaďovaní Agrozóny Vygoda, tak každý vlastník pozemku dospeje k odpovedi, v ktorej skupine sa momentálne nachádza. Stačí, keď si len položí otázku, aký má podiel na zhodnotení svojej lúky v územnom pláne obce.

Kto poctivo odpovie na túto otázku – a nechce sa tváriť, že mu stavebný pozemok spadol z neba – tak bude hľadať cestu k tej skupine vlastníkov pozemkov, ktorá doteraz pracuje na zhodnocovaní riešeného územia.

    Ako už vieme, územný plán riešeného územia nie je dielom  obecného zastupiteľstva, ale občianskej iniciatívy rodiny Smrekovej a Varholovej. Mali by sme tiež vedieť, že pri občianskych iniciatívach, by malo platiť pravidlo, že každý – kto má úžitok z projektu Agrozóny Vygoda – by mal prispieť k jeho realizácii takou mierou ako môže. A do tejto skupiny zaraďujem i obec Slovenská Ves. Minimálne preto, lebo Agrozóna Vygoda jej prináša dane a pomáha rozširovať stavebné možnosti občanov.

V tejto fáze realizácie projektu je pomoc vítaná najmä v rovine práce (napr. sadenie stromčekov) a vo finančnom vyrovnaní pri napojení na elektrickú sieť, resp. pri predaji pozemku, keď predávajúci zvýši cenu pozemku preto, lebo sa nachádza v územnom pláne obce. A povedané na rovinu, v lepšej spoločnosti – kde si ctia férové pravidlá – sa považuje za normálne, že keď niekto pomôže človeku k zisku – a má naviac aj finančné výlohy – tak by sa mal predávajúci aspoň v malej miere podeliť o svoj zisk. Koľkí to doteraz urobili? – iba rodina Varholovcov. Oceňujem jej krok a ďakujem.

    Minule som mal možnosť v rozhovore s jedným Slovenčanom preniknúť do spôsobu myslenia ľudí, ktorý nedokážu vnímať úžasnú silu spolupráce. Reč som začal tým, akým spôsobom môžu vlastníci pozemkov – situované pri  hlavnej ceste – zvýšiť  hodnotu svojej nehnuteľnosti. Problém spočíva v tom, že tieto pozemky sú najviac vystavené hluku motorových vozidiel. Stručne povedané, vlastníci musia z drevín vytvoriť protihlukovú stenu. Kedže stromy rastú pomaly, predvídavo by sme mali sadiť dreviny už teraz. Dokonca hneď som povedal, že pomôcť by mali i ďalší  vlastníci pôdy, lebo vytvorenie protihlukovej clony pomôže aj susedom.

   Jeho odpoveď ma zaskočila. Dozvedel som sa, že sadenie nepripadá do úvahy, lebo budú z toho profitovať ďalší vlastníci pôdy. To, že na prvom mieste si môže vlastník pomôcť najviac, vôbec nebral do úvahy. Aj by som sa zasmial, keby to nebolo tak smutné. Celý projekt je totiž založený na spolupráci: Každý z nás – kto dokáže zhodnotiť svoj pozemok a neporuší stavebný zákon – zhodnocuje nielen svoj pozemok, ale tiež pozemky svojich susedov. Teda susedia si navzájom zhodnocujú svoje pozemky. Dobroprajnosť a veľkodušnosť je takpovediac predpokladom úspechu príbehu agrozóny Vygoda v našej obci. Ale kde sa nachádza hranica dobroprajnosti a veľkodušnosti?

    I ja si kladiem túto otázku – ale skôr moji priatelia a rodina – prečo naďalej pracujem na zveľaďovaní Agrozóny Vygoda. Čiastočnou odpoveďou na túto otázku je to, že keď sa už začne robota, tak by sa mala i dokončiť. Či si to niektorí občania uvedomujú alebo nie, ako spoluautor projektu viem dovidieť trochu ďalej.  Veď projektom žijem od jeho začiatku. Pamätám sa, ako v náročných rokovaniach s pani Sobanskou, som často musel počúvať vetu: „Pán Smrek, najprv A, potom B“. Lenže vlastníci pozemkov by mali vedieť, že keď poznáme písmena celej abecedy, teda jednotlivé etapy realizácie projektu, tak  už v bode „A“ a „B“ môžeme predvídavo ušetriť veľa času, energie a peňazí. Inak povedané, už na začiatku môžeme šikovným manévrom predvídavo vyriešiť problém, ktorý nás čaká napr. v bode „M“. Funguje to ale len vtedy, keď  prestaneme myslieť iba na seba a vieme prejaviť veľkodušnosť. O čo ide?

   Všimnime si napr. spokojnosť ľudí, ktorým bol pridelený pozemok so širokou obslužnou cestou  (takmer 7m). Dokonca nedávno v riešenom území pribudol mostík, ktorý im umožní prístup k  pozemkom. Myslím, že nikto z nich nevie – ani stavitelia mostíka – prečo  cesta nemá šírku 3 m. Veď v rámci pozemkových úprav sa vytvárali cesty široké približne 3 metre. Kto však pozná celú abecedu projektu, tak vie, že cesta so šírkou 3 m by bola pohromou pre stavebníkov – a takú ju mali navrhovanú na začiatku pozemkových úprav! Podľa stavebného zákona by nedostali stavebné povolenie, pokiaľ cesta nemá dostatočnú šírku. To znamená, že by sa stavebníci museli  dohodnúť na rozšírení cesty minimálne na 7 m.

 Moje doterajšie skúsenosti s vlastníkmi pôdy mi dovoľujú vyjadriť pochybnosť nad ústretovosťou niektorých vlastníkov pôdy. Pravdepodobne by egoistický vlastník pozemku svojou neschopnosťou spolupracovať na dlhé obdobie zablokoval rozšírenie obslužnej komunikácie.

    Vedomí si tohto rizika, pred odchodom do zahraničia som požiadal samosprávu, aby pri pozemkových úpravách ustrážili šírku ciest v riešenom území. Myslel som, že to nebude problém, stačilo len predložiť mapu ciest, ktoré sú schválené v projekte Agrozóny Vygoda. Márne. Samospráva mohla  pomôcť, ale nepomohla. Keď som sa vrátil domov – a zoznámil sa s mapovou situáciou – v zúfalstve som navštívil pána Harabina, ktorý viedol Pozemkový úrad  v Kežmarku. Najprv nechápal, ale keď som mu vysvetlil ciele projektu Agrozóny Vygoda a koľko práce je za projektom, tak ma prekvapil svojim pozitívnym prístupom. Doteraz si pamätám situáciu, ako akýsi zamestnanec úradu otvoril dvere do jeho kancelárie a chcel s ním rozprávať. Pán Harabin ho poprosil, aby prišiel neskôr, lebo teraz má dôležité rokovanie. Ako mi pamäť slúži, ani jeden starosta, ani poslanec v našej dedine mi doteraz nevenoval toľko pozorosti a neprejavil toľko pochopenia pre riešenie problémov v Agrozóne Vygoda ako pán Harabin. A to bol cudzí človek, nie Slovenčan. Aj touto cestou mu ďakujem. Mohol a nemusel nám pomôcť. A to nie je všetko! V rámci pozemkových úprav sme zabezpečili vyčlenenie dvoch pozemkov, ktoré nám pomôžu vylepšiť bezpečnosť križovatky na Vygode. V rámci komplexného riešenia bezpečnosti spomínanej križovatky sa v budúcnosti vytvoria odstavné pruhy pre autobusy a vytvoria prechody pre chodcov (viď príspevok uverejnený dňa 15. júla 2018).

    Teraz sa vžite do situácie stavebníka, ktorý by sa rozhodol postaviť si dom či chatu, keby zostala pôvodná šírka cesty (3m). Koľko peňazí, energie a času by vás to stálo? Mali by ste chuť začať rokovať s majiteľmi pozemkov susediacich s obslužnou cestou a navrhnúť im zmluvu o spolupráci pri rozšírení cesty? (Mimochodom, keď sme už pri rozširovaní ciest, tak by sme mali vedieť, že rozšírenie ciest išlo na úkor rodiny Galgonovej z Výbornej. V riešenom území vlastnili 1,3 ha pôdy. Kedže boli Nemci, ich pozemky spravoval Pozemkový fond.) A to ešte nehovoríme o nevyhnutnosti spolupráce vlastníkov stavebných pozemkov pri vybudovaní transformátora.

   Sledujúc správanie vlastníkov pôdy v Agrozóne Vygoda, nájdeme medzi nimi aj krásne prípady veľkodušnosti. Najsilnejší dojem na mňa urobila pani  Smolenová. Keď som ju navštívil, vyjadril som jej ľútosť, že jej pozemky majú najdlhšiu hranicu s cestou medzi Slovenskou Vsou a Reľovom  (znamená to, že majú zníženú hodnotu). Po rozhovore – keď som sa dozvedel o náhlych úmrtiach v jej rodine – som cítil, že v myslení a názoroch na hmotné bohatstvo sa dostala ďalej, ako mnohí z nás. Keď povedala vetu „To nič, že mám pozemky pri ceste – niekto tam musí byť“, tak som vedel, že je výnimočným zjavom medzi vlastníkmi pozemkov v Agrozóne Vygoda. Takú vetu špekulant nikdy nevysloví.

    Ale vráťme sa na záver ku skupine špekulantov. So špekulantmi to je tak, ako na trhu v Novom Targu. Takmer vždy ťaháte za kratší koniec. Špekulant má radosť, keď mu do lona padne neprimeraný zisk. Ba môže sa stať – keď sa zrazíte so špekulantom – že si prisvojí nápad alebo výsledok vašej práce a ani sa nepoďakuje. Čestný človek  radosť špekulanta nepocíti, pretože má zachovaný cit pre rovnováhu. Nevie sa zmieriť s pocitom, že niečo získal bezpracne. V našom prípade je najsmutnejšie to, že špekulanti majú potenciál odoberať energiu pri zveľaďovaní riešeného územia a nemôžme očakávať od nich pomoc. Čokoľvek by ste pre nich urobili, vďaky sa nedočkáte. Vždy sa budú tváriť, že vlastnia iba obyčajnú lúku a nikomu nie sú nič dlžní. Ja nič, ja muzikant – stavebný pozemok mi spadol z neba. (Keby sme zostali pri tvorbe slovenských prísloví.) Ak by mali nahlas povedať, že získali stavebný pozemok vďaka rodine Smrekovej a Varholovej, tak by si dali radšej prevŕtať koleno.) Pripomína to správanie prezidenta A.Kisku. On tiež dlho nemohol prísť na meno zubára J. Franca z Popradu. Dokonca svorne chcú celý národ presvedčiť, že vlastnia iba obyčajný pozemok, ktorého cena je naďalej zhodná s pozemkami situovanými mimo územného plánu obce.

   Aby sme na faktoch lepšie pochopili dôležitosť spolupráce v riešenom území, ba i o akých peniazoch sa bavíme, čestní vlastníci pozemkov by sa mali – okrem iného – pokúsiť vypočítať, koľko peňazí, energie a času by ich stálo, keby v budúcnosti chceli rozšíriť cestu na 7 m. Do rátania svojich ušetrených peňazí by mali započítať (okrem zaplatenia práce geodeta) aj hodnotu časti svojho pozemku, ktorú by boli nútení obetovať v prospech rozšírenia cesty.  Ak počítame, že vlastníci pozemkov po oboch stranách obslužnej cesty by boli ochotní sa dohodnúť, tak tento  pás pozemku by musel mať šírku minimálne 2 m. Ide totiž o to, že neskôr by už nemohli dodatočne počítať s pozemkami rodiny Galgonovej (1,3 ha), ktoré boli pri pozemkových úpravách využité („rozpustené“) na rozšírenie obslužnej komunikácie. Takpovediac by im ušiel vlak, keby som neprevzal iniciatívu a v rámci pozemkových úprav predvídavo riešil potenciálny problém. „Galgonov“ pozemok by totiž dostal už nové parcelné číslo a mohol byť situovaný napr. pri potoku Barnahógy. Nehovoriac o tom, koľko peňazí a času ušetrili, keď sa organizačne a finančne nepodieľali na tvorbe územného plánu a vybudovaní transformátora.

​

KRÁTKE ZHRNUTIE: Budúci stavebníci by mali vedieť, že rozšírenie obslužnej cesty o 4 metre im nespadlo z neba, ale je výsledkom mojej organizačnej aktivity. Čo v preklade znamená, že ušetrili  časť pozemku, ktorý by neskôr museli obetovať v prospech rozšírenia cesty, ak by chceli legálne stavať v riešenom území.  Mimochodom, keby sme prepočítali hodnotu „rozpusteného“ pozemku rodiny Galgonovej, tak je to minimálne 26 000 eur. A to v prípade, keby sme za 1m²  počítali minimálne 2 eura. Hodnota pozemkov v územnom pláne je však vyššia a na to by vlastníci pozemkov tiež nemali zabudnúť. (Ak tomu vlastník pozemku naozaj neverí, existuje posledná možnosť: Nech skúsi jednému potomkovi odkázať stavebný pozemok v Agrozóne Vygoda a druhému potomkovi rovnako veľký pozemok, ktorý nie je súčasťou územného plánu obce. Asi jeden z potomkov mu rozdiel medzi pozemkami vysvetlí ešte v zrozumiteľnejšej podobe.)

   Suma sumárum, územným plánom sa vlastníci pozemkov dostali bez svojho pričinenia k nemalým peniazom. To, že tieto peniaze nemajú uložené na účte, neznamená, že nie sú ich vlastníkmi. Nie jeden ekonóm by im povedal, že peniaze uložené v hodnotnom pozemku sú lepšiou investíciou, ako peniaze zverené banke. Najmä keď majú potenciál navýšiť svoju hodnotu. Ale o tom budem písať v 3. časti príspevku, ktorý uverejním v marci r. 2019.

    Ja som mohol a nemusel pomôcť vlastníkom pozemkov v riešenom území pri rozšírení obslužnej komunikácie k ich pozemkom. Otázka stojí, čo by ste vy urobili na mojom mieste? Pomáhali  by ste naďalej zhodnocovať cudzie pozemky, keby ste mali také skúsenosti s vlastníkmi pozemkov ako ja?

   V každom prípade vlastníci pozemkov stoja pred rovnakou dilemou ako ja: Môžu a nemusia pomôcť pri zveľaďovaní Agrozóny Vygoda. Rozdiel je len v tom, že vo svojom svedomí si musia nahlas povedať, kto im zhodnotil lúku.

    A nielen to! Vlastníci  pozemkov by mali vedieť, že sú súčasťou exprerimentu, ktorého výsledky ovplyvnia aj smerovanie našej dediny. Pritom v dedine nejde o úplne nový experiment, lebo už naši starí dedovia využili silu spolupráce, aby prekonali svoju finančnú obmedzenosť pri zhodnocovaní svojho majetku. Veď si len treba spomenúť, ako naši dedovia po vzniku ČSR r. 1918 spojili svoje sily napr. pri zakladaní urbárskych spoločností. Bez spojenia finančných prostiedkov a spolupráce by nikdy nedosiahli svoj cieľ, tak ako bez spolupráce rodiny Varholovej a Smrekovej by nikdy nevznikla Agrozóna Vygoda. Ak to dokázali dve rodiny, nebolo by krajšie, keby ruku k dielu priložili i ďalší vlastníci pozemkov?

   V dnešnej dobe niekedy aj so závisťou pozeráme na developérov a plačeme, že my nemáme toľko peňazí, aby sme zhodnotili naše pozemky ako oni. Pritom si stačí si spomenúť na recept našich starých rodičov.  Inými slovami povedané, ak sme sa v projekte Agrozóny Vygoda inšpirovali spoluprácou  zakladateľov urbárskych spoločností, úspešný príbeh  nášho projektu by sa rovnako mohol stať motiváciou pre vznik podobných projektov v obci.

Ak však všetku ťarchu budú naďalej niesť na svojich pleciach zakladatelia Agrozóny Vygoda, pravdepodobne naši vnuci a pravnuci budú pátrať po príčinách, prečo naši dedovia dokázali spojiť sily a financie, a prečo ich potomci stratili schopnosť spolupracovať. A myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že budú chcieť vedieť, akú úlohu zohrala

samospráva v rozvoji agroturizmu v našej obci a ako podporovala iniciatívy občanov.

    Pre mňa – ako historika – je táto téma ohromnou výzvou. O to skôr, že na slovenskom vidieku ťažko budete hľadať príbeh dvoch rodín, ktoré zvládli obnovenie stredovekej dediny na agroturistických základoch. Pritom zhodnotili pôdu občanom na území s rozlohou 17,3 ha a pripravili im podmienky na alternatívnu výstavbu v obci. Už dnes viem, že v budúcnosti napíšem odbornú štúdiu, kde zdokumentujem príbeh Agrozóny Vygoda vo svetle spolupráce našich predkov po vzniku ČSR. Hlavnými hrdinami „príbehu o spolupráci novej generácie Slovenčanov“ budú vlastníci pôdy v Agrozóne Vygoda a členovia samosprávy našej obce.

Verím, že naše skúsenosti pri budovaní základov agroturizmu v našej obci využijú nasledujúce generácie Slovenčanov a možno s odstupom času ocenia našu odvahu priniesť nové impulzy do rozvoja dediny, vrátane ochrany životného prostredia.

                                                                                                               Jozef Smrek,

                                                                                                               predseda OZ Slovenská Ves – Vygoda

​

​

Príloha: obslužné komunikácie

​

Agrozóna Vygoda – obslužné komunikácie /mapa z r. 2015/

11. novembra 2018

GALÉRIA SLOVENČANOV

      V septembri – keď sme si pripomenuli prvé výročie vzniku nášho webu – som napísal, že budeme pokračovať v uverejňovaní životných príbehov Slovenčanov, čím chceme prispieť k vytvoreniu komplexnejšieho historického obrazu našej dediny v 20. storočí pre budúce generácie Slovenčanov. Doteraz sme uverejnili spomienky na ujka Bombaru, tetu Žofajovú a učiteľa Antola.

V uponáhľanom svete si totiž možno ani neuvedomujeme, že v dedine žijú poslední občania, ktorí pamätajú ešte generáciu Slovenčanov, ktorí zažili 1. svetovú vojnu a vznik  ČSR r. 1918. Treba si len nájsť čas a byť pozorným poslucháčom.

   Vytvorením galérie životných príbehov Slovenčanov v 20. storočí chceme zároveň pripomenúť mladšej i strednej generácii, že  21. storočie už patrí im, teda, že teraz oni nesú hlavnú zodpovednosť za rozvoj našej dediny. Veď  postoj mladých Slovenčanov  k výzvam 21. storočia v našej dedine, ba aj ich životný štýl, ľudskosť a schopnosť spolupracovať v rozhodujúcej miere ovplyvní obraz a atmosféru v Slovenskej Vsi na konci 21. storočia.

V každom prípade – ak si ctia svojich predkov – poznanie života Slovenčanov v 20. storočí im môže poslúžiť ako inšpirácia a poučenie.

   Ak by sme trochu zjednodušili prístup k histórii a budúcnosti Slovenskej Vsi, tak príbeh našej dediny pripomína v určitom zmysle divadlo. V každom storočí „herci“ odchádzajú a prichádzajú, len roly zostávajú. Otázka stojí, akú rolu hráme my? Tlačíme našu dedinu dopredu, alebo sa vezieme, či dokonca sme brzdou v jej rozvoji? Vieme sa pozrieť za horizonty našej dediny, alebo sa skôr podobáme ťapákovcom?  Vieme ochraňovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo  alebo prispievame k ich ničeniu? Hráme rolu krčmového tlčhubu alebo radšej sa chytáme poriadnej roboty? Je ešte mnoho „divadelných“ rol, ktoré si môžeme na našom „dedinskom javisku“ zahrať.  Niekto musí hrať – tak ako u našich predkov – i rolu zabávača, samaritána, špekulanta, ba i intrigána a večného zadubenca či namyslenca.

Niekedy sa stane, že v živote si zahráme viac úloh – podľa toho, akú skúšku nášho chrakteru nám pripraví život. Je však pravda, že niektorí Slovenčania nevedia zahrať niektoré roly. Charakter im to nedovolí. Tak to bolo v predošlých storočiach, a tak to bude i v 21. storočí. Ide len o to, aké postavy a postavičky (roly) budú dominovať v tomto storočí na scéne Slovenskej Vsi.

    Každý z nás vie – ak sa poriadne zamyslíme nad sebou – akú rolu dnes hráme v dedine a  ktorá rola je nám šitá na mieru (ťažko je prekročiť svoj vlastný tieň).

Nie v každej role – ktorú si zahráme na našom „dedinskom javisku“ – sa staneme inšpiráciou pre život Slovenčanov v 22. storočí a budeme hodní obdivu našich pravnukov.

                                                                                                                          Jozef Smrek

11. novembra 2018

TETA VARHOLOVÁ A MOJE VYZNANIE OBDIVU

     V tomto mesiaci teta Varholová oslávila 88 rokov. Keď ju niekedy navštívim, tak viem, že sa poteší. Spája nás totiž spoločná spomienka na časy, keď sa začal odvíjať príbeh zrodu projektu Agroturistickej zóny Vygoda v Slovenskej Vsi. Kedže pamäť jej slúži lepšie ako mne, tak vždy mám nádej, že sa môžem veľa dozvedieť o živote starých Slovenčanov.

Príbeh tety Varholovej je pre mňa o to fascinujúcejší, že na našom dedinskom javisku sa nečakane objavila staršia Slovenčanka a svojou múdrosťou a dobrotou napomohla zrodu projektu, ktorý pravdepodobne nemá obdobu v územnom plánovaní obcí na celom Slovensku.

   V čom spočíva jej výnimočná šľachetnosť? Už pri prvom rozhovore – keď som jej opísal projekt agrozóny a  navrhol  výmenu pozemkov v lokalite Vygoda – som si uvedomil, že rozprávam so ženou, ktorá svojím myslením ďaleko presahuje hranice uvažovania väčšiny ľudí v našej dedine. Keď mi na moju žiadosť odpovedala vetou „50 rokov máme túto lúku a čo z nej?“, tak hneď mi bolo zrejmé, že sme rovnakej krvnej skupiny.  Zároveň som si ale uvedomil, že túto vzácnu ženu nesmiem sklamať, ak sa jej chcem ešte v budúcnosti pozrieť do očí.

   Aby  čitatelia dokázali vnímať môj obdiv v celej hĺbke, museli by so mnou zdieľať moje skúsenosti s občanmi a samosprávou, ktorých som oslovil a požiadal o pomoc pri naštartovaní projektu ešte pred tetou Varholovou. (Len tak na okraj, myšlienka projektu sa zrodila v časoch môjho pobytu v USA, keď som sníval o rodnej dedine a jej nádhernom chotári – r.1998.)

 Výnimočnosť projektu spočíva v tom, že pristupuje k územného plánovaniu komplexnejšie a rešpektuje mimoriadnu hodnotu prírodného a kultúrneho dedičstva našej obce. Takpovediac pristupuje k riešenému územiu akoby bolo súčasťou národného parku. Projekt má už v rodnom  liste napísané, že je postavený na agroturistických základoch, ochrane životného prostredia a rozvoji tradičnej spišskej architektúry. Z pohľadu vlastníckych vzťahov sa od developérskych projektov odlišuje v tom, že vlastníkmi riešeného územia zostávajú naďalej pôvodní vlastníci. Z hľadiska realizácie projektu je založený na spolupráci vlastníkov pozemkov a strategickej podpore agroturizmu zo strany obce.

Zdalo by sa, že  takýto projekt by nemal mať problém uchytiť sa v našej dedine, najmä keď Tatry sú vzdialené od Slovenskej Vsi „čo by kameňom dohodil“ a Pieniny sú za kopcom. Zmýlil som sa. Najprv mi lekciu uštedrila samospráva. Projekt na „Malej ryne“ neprešiel hlasovaním (r. 2000) a na niekoľko rokov som sa musel vzdať projektu. V ďalšom volebnom období sme chceli realizovať projekt v lokalite Predná hora. Tu sme však narazili na neochotu vlastníkov pozemkov realizovať výmenu pozemkov na princípoch, ktoré sa neskôr stali základom dohody medzi mojou rodinou a rodinou Varholovcov. Aby som však nekrivdil vlastníkom pozemkov, oslovil som iba troch z nich. Jeden vlastník pozemku ustúpil od zmluvy pred jej podpisom a s pánom Laufom som mal  uzavretú ústnu dohodu. Keď však pán Lauf išiel na kataster po list vlastníctva, tak zistil, že už nie je vlastníkom pozemku. Na liste figuroval človek, ktorý pozemok získal na základe „zákona o vydržiavaní“. Táto skúsenosť ma odradila od hľadania partnerov v tejto lokalite. Našťastie, v tom čase má moja suseda, pani Trembová nasmerovala na tetu Varholovú, lebo vedela, že v lokalite Vygoda – Kamence je bezpodielovou vlastníčkou pozemku.

A tu sa už môžeme vrátiť k rozhovoru, kde pani Varholová presne pomenovala problém vlastníkov pozemkov v obci: Vlastnia lúky  a  úžitok z nich je mizerný. Jej postoj mi pripomenul uvažovanie  jedného farmára, ktorého som spoznal v časoch, keď som pracoval v Nórsku. Farmár vlastnil 60 ha pôdy, a predsa nebol spokojný. Rozmýšľal o pridanej hodnote vo forme zapojenia sa do rozvoja agroturizmu. Nehovoriac o tom, že na vlastné oči som videl, ako nórski farmári vedia spolupracovať, aby dosiahli väčšiu efektívnosť svojej práce.

Ústna dohoda s pani Varholovou sa premietla do podpísania zmluvy o výmene pozemkov, kde pani Varholová získala 4960 m² ornej pôdy pri dedine a ja rovnaký pozemok v lokalite Vygoda – Kamence. Tým, že pani Varholovej  zostala lúka v riešenom území, jej rodina a moja rodina sa stali partnermi pri realizácii projektu.

   Pri podpise zmluvy sme vedeli, že cesta za získaním všetkých úradných povolení a spolupráca s vlastníkmi pôdy bude ťažká, ale to sme ešte netušili, že bude až tak ťažká. Obec náš projekt odobrila, ale s podmienkou, že nám finančne nepomôže. Ani vlastníci pozemkov sa nehrnuli do projektu a zvolili vyčkávaciu taktiku. Na finančnú podporu sme mohli zabudnúť. V určitom zmysle mali pravdu. My sme im nemohli dať záruku, že projekt prejde schvaľovacím procesom.

   Tak ako v iných prípadoch, aj náš projekt mal silné a slabé stránky. Predošlé lokality mali najväčšiu výhodu v tom, že blízkosť obce vytvárala možnosť pripojenia sa k elektrickej sieti, plynu i vodovodu. Nová lokalita nedisponovala takými prednosťami. Napriek tomu skrývala veľký potenciál. Ako historik som vedel, že pri potoku Barnahógy existovala stredoveká dedina, a tak projekt získal novú dimenziu: vo svojej podstate ide o obnovenie osídlenia lokality na agroturistických základoch. Vidiac historické pozadie osídlenia severnej časti chotára v minulosti, rozhodli sme sa rozšíriť územie projektu na 18,6 ha – v nádeji, že vlastníci pozemkov v budúcnosti ocenia zhodnotenie ich pozemkov a dodatočne vyrovnajú finančné náklady pri zhodnotení ich lúky.

   Samozrejme, rozšírenie agrozóny spôsobilo, že naše náklady vzrástli. Aby  sme dokázali uhrádzať všetky výlohy, teta Varholová bola ochotná z ďalšieho pozemku vyčleniť  2 500 m² pôdy na predaj. Z dnešného pohľadu sa pozemok predal za nízku cenu, ale vtedy nám to mimoriadne pomohlo. K tomu treba pripočítať aj 750 m² pôdy, ktorou prispela na vytvorenie obslužnej cesty v riešenom území. Aby sme lepšie vnímali jej šľachetnosť, tak  si treba všimnúť, že dnešná trhová hodnota pozemku (spolu 3250 m²) by bola oveľa vyššia. Prištipkári by neboli schopní urobiť takéto gesto.

   A znova to nebolo všetko. Keď neskôr predala jeden pozemok, tak mi priniesla 100 000 korún, ako vďaku, že som zvýšil hodnotu jej lúky na Kamencoch a vymenil lúku za ornú pôdu pri dedine (4960 m²), ktorý sa v budúcnosti môže tiež stať stavebným pozemkom). A to mi neskôr ešte na pamiatku vyšila obraz.

   Moja životná skúsenosť potvrdzuje, že šľachetní ľudia v našej dedine neprerátavajú všetko na peniaze a nemajú radi pocit dlžníka. Dokážu sa vzdať časti majetku, keď cítia, že môžu pomôcť dobrej veci. A založenie Agrozóny Vygoda na základoch stredovekej dediny pri potoku Barnahógy nie je projekt, ktorý vidieť v každej dedine.

   Život dal tete Varholovej za pravdu. Dnes vie, že len pozemok pod lesom – kde jej vnuk ide stavať dom – má vyššiu hodnotu ako pôvodná lúka na Kamencoch (1,3 ha). A nielen to. Rovnakou mierou pomohla vlastníkom pozemkov zhodnotiť pôdu na ploche 18,6 ha. Kto prvý dáva, ten dvakrát dáva – povedali by starí Slovenčania v 20. storočí.

     Zo srdca prajem tete Varholovej k jej narodeninám veľa zdravia  a radostí zo života. V mojich očiach je svojou skromnosťou, dobrotou a múdrosťou, ozdobou našej dediny.

                                                                                                                                           Jozef Smrek

11. novembra 2018

KAŽDÝ Z NÁS SA MÔŽE STAŤ INŠPIRÁCIOU PRE SPOLUOBČANOV

(na margo Galérie Slovenčanov)

1. Životný príbeh tety Varholovej ukazuje, že každý čestný občan je dôležitý v rozvoji našej obce,  vrátane dôchodcov.

    Len im treba vytvoriť príležitosť, aby sa mohli prejaviť.

2. Možno až na konci 21. storočia budeme vedieť či konanie tety Varholovej bola anomália v správaní Slovenčanov,             alebo jej čestné správanie sa stane normou v majetkových vzťahoch medzi občanmi v Slovenskej Vsi. A ešte inak, či

    budeme svoju energiu vynakladať na hádky o „medzu“ (dedičstvo predkov), alebo budeme spolupracovať pri

    zhodnotení svojich pozemkov.

3. Šľachetný postoj pani Varholovej sa môže stať testom úrovne občianskeho zmýšľania mladých Slovenčanov. Stačí,

    keď si položia otázku, či by sa rovnako zachovali v projekte  Agrozóny Vygoda.

    V každom prípade, priemernosťou a prištipkárstvom sa nemôžeme stať inšpiráciou pre budúce generácie.

                                                                                                                                     Jozef Smrek

1. novembra 2018

OHLASY ČITATEĽOV

Vašu stránku som si pozrela. Super práca. Budem zdieľať, nech o vás vie  celý svet.

                                                                                                                        Jarmila Janisková

1. novembra 2018

SLOVENSKÁ VES V ČASOCH DREVENÍC

    V predošlých mojich etnografických zápiskoch o živote v našej dedine boli mojími rozprávačmi najmä muži. Tentoraz mojími hlavnými rozprávačmi o živote starých Slovenčanov budú 3 priateľky a susedky zo Zadnej ulice: Anna Grinvalská, Mária Zastková od Haľosa a Mária Galgonová. Kedže sa vo svojich spomienkach opierali aj o rozprávanie svojich starých rodičov, môžeme povedať, že nahliadneme do života starých Slovenčanov v horizonte takmer 100 rokov. Približne v rozmedzí od vzniku Rakúsko – Uhorska r.1867 do polovice 20. storočia. Našou témou boli drevenice, ich vybavenie, ba i život v nich.

    Mladší Slovenčania možno ani nevedia, že historickým jadrom Slovenskej Vsi je okolie katolíckeho kostola. Ako vidieť i dnes, charakteristickou črtou našej dediny je potočná zástavba. Keď sa pozrieme na historické jadro obce, tak musíme uznať, že naši predkovia vybrali dobré miesto. Terén im umožňoval stavať svoje obydlia v bezpečnej vzdialenosti od potoka a zároveň ho využívať v každodennom živote. Až neskôr, keď sa rozrástla naša dedina smerom na dolný koniec, začal náš potok viac ukazovať svoju odvrátenú tvár – obydlia postavené blízko potoka začali ohrozovať povodne.

     Našu dedinu na rozhraní 19. a 20. storočia si už veľmi ťažko vieme predstaviť. A to i preto, lebo sa zachovalo veľmi málo dreveníc. Keď na hornom konci našej obce odbočíme na most smerom k židovskému cintorínu, tak môžeme ešte vidieť torzo poddanských domčekov  „Na pľacoch“.

Čo však vieme o tom, ako naši starí rodičia a ich rodičia riešili svoje bývanie, ako si zariaďovali svoj skromný príbytok a ako žili, keď v malej drevenici niekedy žila mnohopočetná rodina spolu so starými rodičmi? Môžeme niečo z ich života preniesť do 21. storočia?

​

    Koho zaujíma ľudová architektúra, tak vie, že z pohľadu použitého stavebného materiálu sa v minulosti obydlia v našej dedine veľmi neodlišovali. Z dreva sa stavali chalupy a niekedy i zemianske kúrie. Zemania postupne začali preferovať murované kúrie. Niekedy bolo prízemie kúrie murované a nadstavba drevená. Tak ako zemianska kúria Badányiovcov. V každom prípade i murované kúrie mali šindľovú strechu. Chudobnejší Slovenčania zostali pri drevených stavbách oveľa dlhšie.

​

                                                                                              Badányiho kúria

     Keď chceme hovoriť o architektonických skvostoch našej dediny, tak i drevenice našich predkov mali svoje čaro. Aj zachovaná fotografia drevenice rodiny Kolumberovej pri mlyne ukazuje, že naši pradedovia boli majstrami pri stavaní dreveníc. Takpovediac krása drevenice spočívala v jej jednoduchosti a harmonickom vzťahu k okoliu.

​

                                                Drevenica rodiny Kolumberovcov (neďaleko mlyna vo Vildbachu)

​

    Materiál na stavbu dreveníc získavali naši predkovia z lesov Spišskej Magury. Bol to predovšetkým smrek a jedľa. Skúsení tesári presne vedeli, ktoré stromy sú vhodné na stavbu drevenice. Tesárske remeslo bolo veľmi vážené.

    Trámy na drevenicu boli tesármi opracované niekde iba nahrubo. V lese nazbierali  i mach, ktorým (po vysušení) utesnili trámy, či tenšie priečky  medzi komorou a šiňou (predsieňou). Postupne niektorí Slovenčania začali omietať svoju drevenicu hlinou, čím docielili väčšiu izoláciu svojho obydlia. Keby sme napr. navštívili drevenicu rodiny Nedorostkovej, tak by sme si všimli, že jedna stena aj vo vnútri izby je tiež omietnutá hlinou. Bolo to preto, lebo drevenica stála na konci dediny a bola osobitne vystavená účinkom vetra.

    I v našej dedine boli chalupy vo vnútri usporiadané tak, že zo siene (predsiene) sa vstupovalo do kuchyne napravo a do spálne naľavo, alebo opačne, pretože sa prispôsobovali svetovým stranám a terénu. Väčšie drevenice mali vpredu dve izby. Komora bola zásadne orientovaná na sever alebo západ. A to preto, lebo v lete slúžila ako chladnička.

   Každá miestnosť v chalupe mala svoje osobitné poslanie. Predná izba bola obvykle tiež spálňou. V dome sa vyspala neraz aj 10 členná rodina a v prednej izbe spávala prevažná väčšina z nich.

    Predná izba (spálňa) bola zariadená podľa peňaženky – teda podľa toho, čo si mohli dovoliť kúpiť. Tradične v nej boli postele a lavy, čiže lavice. Konkrétneho stolára si vybrali buď v obci alebo na jarmoku, kde sa stolári predvádzali a prijímali zákazky na mieru. Dôležitým prvkom prednej izby bola pec. Bohatší gazdovia si dovolili postaviť kachľovú pec. Chudobnejší Slovenčania sa museli uskromniť s hlinenou pecou. Okolo pece boli zvyčajne lavy. Na lavy sa položilo hrubé súkno a aj tam spali aspoň dvaja.

Už v predošlom príspevku som spomínal, že každá posteľ sa 1x ročne „vygruntovala“ novou  žitnou slamou. Slama bola uložená voľne a prekrytá ľanovou plachtou. Neskôr – aj naši predkovia sa modernizovali – ušili veľký vak (striežľok) z ľanovej látky. Do vaku vložili slamu, a tak slama už prestala „hrýzť“.

    Každá posteľ mala po dva podhlavníky a perinu. Výplň bola z peria husí alebo kačíc. Vždy sa ich na dvore chovalo dostatok. Množstvo hydiny bolo ovplyvnené najmä počtom členov rodiny. Perie do perín potrebovala tiež dievka, ktorá sa išla vydať – periny patrili do základnej výbavy nevesty. Striežľokov, podhlavníkov a perín bolo toľko, koľko bolo členov domácnosti. Treba však priznať, že v chudobnejších rodinách sa niekedy spalo i na podlahe.

    Oblečky na podhlavníky a periny boli zdobené rôznymi výšivkami nespočetných vzorov. Na vrch postelí sa preložilii plachty. Hrubé plachty boli na všedné dni. Plachty „panské“ – to boli jemne zdobené plachty s ornamentami na sviatky alebo na významné dni v rodine (prvé sväté prijímanie, birmovka, konfirmácia, pohovor so snúbencami a ich rodičmi. Mimochodom, pytačky sa u nás volali namoviny.

    Dôležitou výbavou izby boli skrine. Najprv to boli „skrine na ležato“, teda truhlice. Svoju truhlicu mal otec i matka. Parobci súci na ženenie, či dievky na vydaj, mali tiež svoju truhlicu. V majetnejších rodinách mali  svoje truhlice aj deti. Až neskôr sa začali izby zariaďovať skriňami. Možno už mladšia generácia nevie, že tieto skrine sa volali šifonére. V nich už boli police. Na police si ženy ukladali svoje oblečenie. Súčasťou šifonérov boli i držiaky na krátke kabáty. Ancugy (obleky) a mantle (kabáty) mali tiež svoje miesto. V šifonéri viseli na ramienkach. V spodnej časti šifonéra boli dve zásuvky. Jedna slúžila na uloženie kosuľ (košiel) a najspodnejšia na drobnosti ako boli štryntfle (ponožky) a pod. Na boku dverí bol rámik na zavesenie (mašli) kravaty.

Tieto zmeny v zariadení izieb našich predkov boli viditeľnejšie až po vzniku ČSR r. 1918. Samozrejme, chudobnější Slovenčania si to nemohli hneď dovoliť.

V spálni bolo aj zrkadlo, zvyčajne na podstavci alebo zavesené na stene.

     Na drevenej podlahe z dosák boli doma utkané pokrovce. (Keby sme hlbšie prenikli do minulosti našich predkov, tak podlaha v drevenici bola z hliny.) Niektoré pokrovce (koberce) boli určené na všedné dni a iné pokrovce na sviatočné dni. V tkaní kobercov boli naše staré mamy skutočnými majsterkami. Krosná patrili takpovediac k základnej výbave mnohých domácností.  Ja si veľmi dobre pamätám krosná u pani Anny Grunvalskej. Zaberali pomerne veľkú časť izby v drevenici.

     Predná izba sa na sviatky upratala riadnym ordungom. Najväčší  ordung (upratovanie) bol na Vianoce až do Troch kráľov.V tom čase sa príjmali vzácne návštevy a každá rodina sa chcela ukázať v lepšom svetle. Najmä keď mal prísť farár, kantor, kostolník a miništranti na koledu.

​

     V prednej izbe bol samozrejme tiež stôl a niekoľko stoličiek. Na stole nesmel chýbať kríž  a v katolíckej rodine ani chromničná sviečka, ktorá mala ochrániť rodinu a jej majetok od bleskov. Keď bola búrka, tak sa pri horiacej sviečke modlili všetci členovia rodiny.

Na výročné sviatky členov rodiny, ale aj náboženské sviatky, sa na stôl kládol sviatočný obrus a niekedy kytica kvetov vo váze.

Prednú izbu dotvárali obrazy na stene, ktoré sa často dedili z generácie na generáciu. Boli to zvyčajne obrazy Ježiša Krista, Panny Márie a Poslednej večere. V evanjelických rodinách boli obrazy niekedy doplnené nápismi v staročeštine. Napr. „Otče náš, staniž se vúle tvá“, „Kde jsi múj premilý Ježiši Kriste.“ Obraz – ktorý sa zachoval v mojej rodine – má takýto názov: „Ja a múj  dum sloužiti budeme Hospodinu.“ Na stenách sa začali postupne objavovať svadobné fotografie a členov rodiny.

Svoje miesto na stene mali vyhradené i hodiny. Ich kvalita a vzhľad v určitom zmysle odzrkadľovala majetnosť rodiny.

(Kuchyňa mala tiež svoje osobitosti a zasluhuje si pozornosť samostatného príspevku.)

Drevenice starých Slovenčanov si nevieme predstaviť bez dvora, hospodárskych objektov, záhradky a vstupnej brány do dvora. Brána (vrota) s malými dvierkami bola takpovediac vizitkou rodiny. Preto boli niekedy umeleckým dielom, pod krásu ktorej sa podpísal niekedy nielen stolár, ale aj kováč.

Kolorit našej dediny v tých časoch dotvárali muškáty, ktoré od jari do jesene ozdobovali okienka  prednej izby dreveníc. Veľkú zásluhu na tom mali učitelia, ktorí pôsobili v našej dedine po vzniku ČSR. V škole učili žiakov nielen pestovať kvety, ale zasväcovali ich aj do ovocinárstva. V tých časoch pribudli do záhrad mnohé ovocné stromy. Chuť plodov z týchto stromov si doteraz pamätá staršia generácia Slovenčanov.

     Starý svet sa už nevráti. Keď však chceme pochopiť našich starých rodičov a ich rodičov – ale aj inšpirovať sa ich životom –  tak by sme mali poznať aj životné podmienky a prostredie v ktorom žili. A drevenice do tohto sveta patria. I preto by sme mali mať pokorný vzťah ku každej drevenici, ktorá sa zachovala  v našej dedine.

     O to viac chcem tento príspevok osobitne venovať tým Slovenčanom, ktorí nemajú srdce zbúrať drevenicu, resp. sa snažia zachovať aspoň časť pôvodnej drevenice (ak sa dá ešte niečo zachrániť).

   Nielen mňa preto teší, že takýto cieľ si položili potomci tety Pľučinskej (od Antonka). Všetci Slovenčania – ktorí si vážia kultúrne dedičstvo našich predkov – im určite spolu držíme palce. Tešíme sa na výsledok ich ušľachtilého počinu.

                                                                                                                                            Michal Galgon

     A na záver ešte trochu múdrosti mojich susediek, ktoré som počul na „pošádkach“ (na ktorých sa stretávali susedia a dobrí priatelia najmä cez dlhé zimné večery):

„Od dobrého suseda ploty robiť netreba.“

„Od dobrej susedky aj miska polievky chutí lepšie.“

1. októbra 2018

Poďakovanie Hanke Konkoľovej, našej rodáčke

   V mene našej rodiny sa chcem poďakovať a oceniť prácu pani Hanky pri obnove ženského kroja a najmä okrasy hlavy – porty. Pri pozeraní dobových fotografií sa nedali rozlíšiť jej jednotlivé časti a žiaľ my sa už nemáme koho opýtať, aká v skutočnosti bola. Je však dobré, že v obci máme pamätníkov, ako je teta Varholová, ktorá okrem iného bola ochotná a nápomocná pri rekonštrukcii porty.

   Prajeme Vám veľa elánu a síl, veríme, že naďalej budete rozvíjať folklórne dedičstvo rodnej obce.

                                                                                                               Alžbeta Žofajová

​

POZNÁMKA :

   Betka, ako vždy, skromne zamlčala, že iniciovala ušitie mužského kroja v našej dedine. Vzor kroja bol požičaný od rodiny Strišovských (Hudoka). Kroj môžete vidieť v knihe „Slovenská Ves v premenách času“ (mužský kroj prezentuje Jozef Zoričák).

    V Slovenskej Vsi nevedia – až na niekoľko ľudí – že postavenie pomníka obetiam cholerových epidémií v našej obci (na cintoríne) iniciovala Betka Žofajová. Medzi obete moru patrila tiež jej rodina.

   Túto príležitosť chcem trochu zneužiť. Aj ja chcem poďakovať jej a rodine Zoričákovej za pomoc v projekte „Náš chotár, naše svedomie“ (pri židovskom cintoríne). Jozef Zoričák odpracoval brigádu a Betka prispela finančne. Nehovoriac

o tom, že i Jozef Zoričák starší organizačne prispel k zabezpečeniu bagrovacích prác a dovozu zeminy a štrku.

Okrem toho Betka pre deti zabezpečila rôzne hry a osvetové materiály zamerané na poznanie prírody a ochranu životného prostredia. Takto som mohol odmeniť žiakov, ktorí sa podieľali na realizácii projektu.

Len pre zaujímavosť, ani Betka nežije Slovenskej Vsi. Aj keď sme odišli zo Slovenskej Vsi, srdce máme vždy v rodnej obci.

​

                                                                                  Vrelá vďaka Hanke i Betke        Jozef Smrek

​

​

1. októbra 2018

SPOLUPRÁCA JE CESTA K ROZVOJU AGROZÓNY VYGODA

(ALEBO: TREBA HRAŤ FÉROVO)

                                                                                   I. časť

    Nedávna skúsenosť v Agrozóne Vygoda mi opäť pripomenula, ako je dôležité vymedziť pravidlá správania vlastníkov pozemkov v riešenom území. Jeden z vlastníkov pozemkov ponúkal kupcovi svoj pozemok na predaj a to nie za hocijakú cenu. Pes je zakopaný v tom, že pozemok leží v zóne, ktorá tvorí nárazníkovu plochu pri lese a má plniť okrem iného i protipožiarnu funkciu. Preložené do zrozumiteľnejšej reči, občan – ktorý kúpi tento pozemok -bude prekvapený, keď na Stavebnom úrade zistí, že to nie je stavebný pozemok. A to nie je fér. Pripomína to nebankové subjekty, ktoré svojim klientom sľubovali to, čo nemohli splniť.

    Jednou z najťažších úloh pri budovaní dobrých vzťahov medzi vlastníkmi pozemkov v riešenom území je vysvetliť ľuďom princípy a regulatívy v územnom plánovaní. Chápem, že takmer každý by si prial zo svojej lúky mať stavebný pozemok. Realita je však taká, že keby sme  v riešenom území (18,6 ha) všade naplánovali stavebné pozemky, tak by sa nám na úradoch v Bratislave či Prešove – kde tiež posudzovali náš projekt – vysmiali. Existujú objektívne dôvody, prečo musíme vytvoriť zelené plochy, lesopark a pod. Dovolím si povedať, že keby sa vlastníci pozemkov pokúsili zastavať zelené plochy a poslanci by im pritom asistovali pri zmene regulatívu, tak by sa mali podpísať pod text, že v prípade rozšírenia požiaru v prehustenej zástavbe budú hradiť vzniknuté škody. To nie sú žarty. To je zodpovednosť!

    Ale vráťme sa k predaju pôdy. Aby sme zabránili sklamaniam vlastníkov pozemkov i kupcov, najlepšie by bolo, keby zainteresované strany hľadali informácie hlavne u tvorcu projektu.

Treba však povedať, že niekedy vlastníkom pozemkov i kupcom v riešenom území naozaj nerozumiem a len čakám, čo ešte niektorí z nich sú schopní urobiť pri sledovaní svojich cieľov.

Ak by sme analyzovali doterajšie správanie vlastníkov pozemkov, tak sa zdá, že väčšina vie, že Agrozóna je súčasťou územného plánu –  a to je všetko.  Niektorí z nich už predali, resp. chcú predať pozemok a vôbec si nelámu hlavu ani nad tým, kto im pomohol zvýšiť hodnotu ich pozemku.

Tobôž aby si položili otázku, koľko by museli investovať do územného plánu a vybudovania transformátora, keby chceli vlastnými silami navýšiť hodnotu svojej lúky.

Tak či onak premýšľam, zatiaľ mi vychádza, že tu ide predovšetkým o charakter ľudí. Podľa môjho názoru, človek by si mal najviac vážiť veci (i peniaze), ku ktorým sa dopracoval vlastnou prácou. Ak k nim príde bez práce, môže ich vrátiť alebo sa podeliť s človekom, ktorý mu k nim pomohol. A je jedno či ide o drahú vec alebo chlieb.

Život nie raz nám pripraví skúšku charakteru. A Agrozóna Vygoda je aj o skúške charakteru.

    Kedže som historik – a od detstva ma fascinuje vidiecky život – osobitne sa venujem poznávaniu života starých Slovenčanov. Patrím však medzi tých historikov, ktorí vychádzajú z presvedčenia, že keď po štúdiu života svojich predkov sa nechceme tvorivo inšpirovať, tak nemá ani zmysel vydávať také publikácie ako vyšla v našej dedine (Slovenská Ves v premenách času) – škoda peňazí.

Preto už teraz premýšľam, že raz napíšem príbeh Agroturistickej zóny, ktorý chcem osobitne  venovať a poďakovať ľuďom, ktorí najviac pomohli, resp. pomáhajú jej rozvoju. A každý by mal vedieť, že jej zrod bol inšpirovaný tradíciou spolupráce našich pradedov.

    Kedže moja práca bude slúžiť ako historický dokument pre budúce generácie Slovenskovešťanov, pokúsim sa zdokumentovať i postoje členov obecného zastupiteľstva, starostov, ale i ďalších ľudí, ktorí svojimi aktivitami pozitívne alebo negatívne zasiahli do vývoja Agrozóny Vygoda.

    Nie je veľa ľudí v našej dedine, ktorým už došlo, že projekt je unikátny i v rámci celého Slovenska. Veď v ktorej dedine by ste našli dve rodiny, ktoré zvládli projekt, na ktorý si trúfnu bohatší developéri? (A v našom prípade úplne na začiatku stála družstevníčka na dôchodku a učiteľ histórie.) Úspech projektu je skrytý v tom, že je založený na spolupráci, a teda sme boli schopní obetovať i pozemky, aby sme dosiahli cieľ. Žiadny z vlastníkov pôdy  v riešenom území napr. nevie, že rodina Varholova a moja rodina na začiatku vlastnila iba 1,3 ha pôdy v riešenom území a napriek tomu sme dokázali obetovať (spolu) takmer 6700 m2 pôdy, aby sme sa dopracovali k cieľu. Nehovoriac o tom, že projekt pohltil nemalé finančné prostriedky a moja rodina zvládla všetky organizačné problémy spojené so zaradením projektu do územného plánu obce. V praxi to znamená, že v riešenom území (18,6 ha) sa vlastníkom pozemkov na ploche 17,3 ha zhodnila pôda bez práce a finančných nákladov.

Otázka znie, či vlastníci cítia potrebu dodatočne sa  podieľať na nákladoch a oceniť prácu, ktorá viedla k premene ich lúky na stavebné pozemky?

     Pri poznávaní života našich predkov mi neuniklo, že starí Slovenčania veľmi krivo pozerali na ľudí, ktorí necítili potrebu vyrovnať  sa so susedom alebo iným občanom, ktorý im pomohol, tobôž nezištne prispel k zveľadeniu jeho majetku. Verejná mienka v dedine im ani veľmi nedovoľovala priživovať sa na práci iného. Môžme v určitom zmysle povedať, že naši predkovia boli takmer bytostne  závislí na vzájomnej pomoci, a preto odplata za pomoc a službu bola prirodzenou súčasťou ich života. A ešte presnejšie, spolupráca  bola fundamentom, na ktorom často záviselo ich prežitie. Preto nečudo, že vždy mali na pamäti, že „kto prvý dáva, ten dvakrát dáva“.

     Na ľudové múdrosti – až na výnimky – akoby ľudia v našej dedine zabudli a spolupráce sa boja ako čert svätenej vody. Pritom keby sa viac zaujímali o históriu našej obce, tak by sa dozvedeli, ako ich pradedovia spájali sily či už v období žatvy alebo pri zakladaní urbárskych spoločností, Potravného družstva, ale aj iných združení, aby zhodnotili svoj majetok. Paradoxne ich potomci majú v 21. storočí veľký problém pochopiť, že môžu tiež združiť svoje finančné zdroje, napr. ako to urobila moja rodina a rodina tety Varholovej v projekte Agrozóny Vygoda.

    V časoch mojich posiedok s ujom Bombarom – keď mi rozprával o živote starých Slovenčanov – udivovalo ma jeho rozprávanie o hľadaní spravodlivosti aspoň v medziľudských vzťahoch a spoločných „projektoch“, keď už svet bol nespravodlivý. Doteraz obdivujem ich pravidlá, pomocou ktorých sa bránili pred priživovaním sa na práci iného a špekulatívnemu konaniu.  Možno aj Vám – keď si spomeniete na rozprávanie starých Slovenčanov – utkvelo v pamäti napr. spravodlivé rozdeľovanie palivového dreva na Ľandoch. Všetci urbárnici vedeli, že v lese nemôžu pre seba vytvoriť väčšiu kopu dreva, ako majú ostatní. A to z jednoduchého dôvodu: svoj každoročný prídel dreva si vylosovali, a preto sa museli snažiť, aby všetky kopy dreva boli približne rovnaké.

    I v Agrozóne Vygoda potrebujeme prijať pravidlá, možno i dohodu, ako spravodlivejšie rozložiť finančné náklady a prácu na tvorbe projektu a zveľaďovaní riešeného územia (aby sme mali „kopky nákladov a vynaloženej práce“ rovnaké).

Problém je však v tom, že sme sa zmenili. Nepotrebujeme pomoc ani pri žatve a prestali sme sa stretávať v lese pri sadení stromčekov alebo príprave palivového dreva. Vystačíme si aj bez dobrého suseda. Už málokto si spomenie, že už deťom naši predkovia vštepovali, že „dobrý sused je viac ako rodina“. „Rodina môže byť ďaleko, ale dobrý sused je vždy pripavený pomôcť“– akoby som dnes počul tetu Ilu Laufovu, keď som ako malý chlapec nasával životnú múdrosť staršej generácie.

    Sme potomci Slovenskovešťanov, ale akoby sme boli z inej planéty. Ťažko už nachádzame spoločnú reč. Je to realita a treba to brať ako fakt.

Po doterajších skúsenostiach – vzťahy medzi vlastníkmi pozemkov v Agrozóne Vygoda vidím takto:

    Jedna skupina sa naučí spolupracovať medzi sebou. Druhá skupina bude výsostne sledovať svoje ciele a bude parazitovať na práci prvej skupiny. Každý sa slobodne rozhodne, do ktorej skupiny chce patriť a či sa chce hrdo (s čistým svedomím) pozrieť do očí ľuďom, ktorí mu pomohli zvýšiť hodnotu jeho pozemku v lokalite Vygoda – Kamence.

Samozrejme, kto naďalej chce celú svoju lúku využívať iba na produkciu výroby sena, nepotrebuje odpovedať na otázky, ktoré sú smerované na ľudí, ktorí chcú predať svoj pozemok alebo v budúcnosti stavať dom alebo chatu. V každom prípade každý vie, že pozemok v územnom pláne obce má vyššiu hodnotu.

                                                                                                                                 Jozef Smrek

15. septembra 2018                                                 

HĽADANIE NOVEJ CESTY ZVYČAJNE BOLÍ

      

    Podnetom k napísaniu série príspevkov na tému spolupráce samosprávy a občanov v rozvoji obce je uznesenie obecného zastupiteľstva, ktoré zmenu regulatívu v Agrozóne Vygoda podmienilo vyrúbaním poplatku pre naše združenie (25.6. 2018). Uznesenie bolo  nakoniec vyhlásené  za neplatné. Napokon, každý poslanec i starostovia – či si to uvedomujú alebo nie – vo svojich postojoch k agrozóne odrážajú stratégiu samosprávy vo vzťahu k dobrovoľníkom, ktorí sa chcú zapojiť do rozvoja našej dediny. Problém je ale v tom, že stratégia obce je nečítateľná, človek nevie na čom je. Možno i preto nerozumieme ani  zámerom samosprávy vo vzťahu k projektu Agroturistickej zóny Vygoda,  tobôž k rozvoju agroturizmu v obci.

                                                                                     I.

   

    Ak by sme dešifrovali spomínané uznesenie – ktoré presadzovali traja poslanci – tak stanovisko samosprávy by malo byť podľa ich názoru takéto: Obec a občania nemajú  z agrozóny úžitok a ak chcú zmenu regulatívu, nech platia. A najlepšie bude, keď poplatok za zmenu regulatívu zaplatí Smrek. Veď uľahčovať  život stavebníkom nevyplýva z funkcie poslanca.

  Takéto stanovisko by bolo takmer v poriadku, keby  výstavba v lokalite Kamence – Vygoda bola developerským zámerom a nie občianskou iniciatívou. Preto obecnému zastupiteľstvu treba pripomenúť, že developéri vo svojich projektoch najprv vykupujú pozemky a až potom rozbehnú územné a stavebné konania.

   Bolo tak i v Agrozóne Vygoda? Keby sme išli na začiatok vlastníckych vzťahov, tak moja rodina sa dostala k pôde výmenou pozemku s pani Varholovou. Pani Varholova získala ornú pôdu pri obci s rozlohou 4960 m2 a my lúku s rozlohou  4 960 m2. Z celkovej rozlohy agrozóny (18, 6 ha) náš  pozemok tvoril iba 2, 67 percent riešeného územia.

Otázka znie, ktorý developer by investoval peniaze a energiu do projektov a získania povolení na legalizáciu stavebných pozemkov, keby vlastnil iba 2,67 percent riešeného územia? A to nie je všetko!

Vymenený pozemok bol dlhý, ale nemal dostatočnú šírku. Preto sme spolu s pani Varholovou  požiadali Evanjelickú cirkev o výmenu pozemkov. Súhlas sme dostali až vtedy, keď moja rodina zaplatila 70 000 korún a k tomu im darovala pozemok s ornou pôdou na Prednej hore (3420 m2).  Už v tejto fáze sme boli hlboko v mínuse a to sme nemali istotu, či projekt bude úspešný. Na jej konci sme mohli dopadnúť i tak , že  po veľkom vydaní energie i nemalých finančných prostriedkov nám  mohla zostať iba lúka, za ktorú by nám družstvo platilo nájom.

   

   Poznajúc nedôverčivosť v obci, hneď na začiatku sme museli vylúčiť možnosť spolufinancovania agrozóny  vlastníkmi pôdy: a to tiež preto, lebo nikomu sme nemohli dať záruku, že projekt bude úspešný a ich lúka sa premení na stavebný pozemok.

A ďalej, bolo tam toľko vlastníkov, že len spoločné rokovania a napísanie podobných zmlúv o spolupráci ako s pani Varholovou a Evanjelickou cirkvou, by bola práca na plný úväzok pre jedného človeka (s neistým výsledkom). Pred pozemkovými úpravami ich bolo najmenej 75.  Niekedy parcelu vlastnilo viac než 20 ľudí. Pre úplnosť treba dodať, že náš podiel pozemkov sa neskôr navýšil tým, že sme kúpili malé pozemky v riešenom území. Samozrejme, za vyššiu cenu ako sa bežne predáva lúka v našom chotári. Čo je tiež dôkaz, že Slovenčania majú z projektu úžitok, lebo sa im rapídne zvýšila cena lúky. Mimochodom, keď teta Varholova zistila, ako sa jej zhodnotila ďalšia lúka, ktorá zostala v jej vlastníctve, tak považovala za svoju povinnosť sa s nami finančne vyrovnať. Dokonca mi darovala obraz, ktorý vlastnoručne vyšila. Pre mňa to bolo príjemné zadosťučinenie, ba i pripomienkou starých čias, keď sa v našej dedine  považovalo za prirodzené, keď sused sa snažil vyjadriť  vďačnosť za nežistnosť suseda. (Zmenila nás doba?)

   Nikto z nás nevie, aký osud čaká agrozónu Vygoda v 21. storočí. Už dnes je ale isté, že keby Slovenčania  hľadali v Slovenskej Vsi človeka, ktorý by toľkým Slovenčanom navýšil hodnotu ich majetku ako moja rodina, tak určite budú hľadať márne. A nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že aj na Slovensku budete veľmi ťažko hľadať podobný príklad občianskej iniciatívy členov jednej rodiny.

                                                                                          II.

   A teraz poďme k môjmu tvrdeniu, že prospech z agrozóny Vygoda majú nielen vlastníci pozemkov, ale že agrozóna prispieva k rozvoju obce. A to nielen daňami, ktoré každoročne prichádzajú do obecnej pokladne (a v budúcnosti ešte viac).

   Zodpovednosť obecného zastupiteľstva je nesmierna – môže rozvoj obce urýchliť, alebo pribrzdiť.

V určitom zmysle môžme povedať, že jazyčkom na váhe je schopnosť  starostov a poslancov efektívne využiť potenciál obce. A ako vieme, je to prírodné a kultúrne  dedičstvo, ale aj strategická poloha obce medzi dvoma národnými parkami. Lenže dedina má i veľký ľudský potenciál. Preto si tiež treba položiť otázku, či samospráva dostatočne využíva schopnosti svojich občanov v práci na rozvoji obce. Odpoveď je zásadná, lebo nám – okrem iného – ukáže, či samospráva brzdí alebo podporuje rozvoj agroturizmus v obci.  A hlavne, či ma cit pre „novoty“ v dedine a vie naše aktivity vnímať v širších súvislostiach.

   Kto si prečítal knihu o Slovenskej Vsi, tak vie, že Slovenčania osídľovali Maguru už v minulosti, teda Agrozóna Vygoda nie prvým pokusom človeka žiť v severnej časti nášho chotára. Preto kto sa chce vyjadrovať k agrozóne, tak by mal vedieť, že v stredoveku na Magure existovali 2 malé dediny, neskôr majer (Ľandy) a vozáreň na Vygode. Nebyť 2. svetovej vojny – keď boli židovské rodiny Singerovcov a Weissovcov poslané do koncentračného tábora – tak by Vygoda asi zostala osídlená dodnes.  Z pohľadu rozvoja Severného Spiša i  budúcich generácií Slovenčanov je najdôležitejšie ale to, či Slovenčania dokážu využiť potenciál Magury a zároveň ochrániť jej  prírodné a kultúrne bohatstvo. A v prípade nášho združenia, či dokážeme využiť potenciál lokality, v ktorej v časoch stredoveku existovala dedina (pri potoku Barnahógy).

   Sledujúc ochranu Spišskej Magury (ale i Tatier),  náš projekt je v tomto smere unikátny: využíva potenciál Magury (i Tatier) ale nie je situovaný v lese , ale na okraji lesa a pri hlavnej ceste. Dokonca môžeme povedať, že projekt je ukážkovým príkladom dodržiavania regulatív Prešovského kraja vo vzťahu stavebnej činnosti a ochrany prírody. Veď na Slovensku nie je veľa projektov, kde by sa najprv sadili stromy a až potom stavalo. A na Vygode sa tak stalo. My totiž nepotrebujeme vstúpiť do lesa, aby sme zvýšili svoju atraktitu. V agrozóne vysadíme vlastný les (lesopark), čo je v období klimatických zmien nezanedbateľný počin. (Pritom ide skôr o obnovenie porastov na Kamencoch a Vygode – viď našu fotogalériu v rubrike história.)

​

                               Kamence v časoch pred premenou územia na lúky bez stromov /okolo r.1960/

     

                                              Stromová línia /lesopark/ v Agroturistickej zóne Vygoda – Kamence /r.2018/

      Slovákom (i Slovenčanom) – ktorí majú radi prírodu i slovenskú architektúru – by malo podskočiť srdce. Konečne sa v okrese Kežmarok našli ľudia, ktorí sú schopní vo svojich stavebných zámeroch spolupracovať a zároveň rešpektovať nedotknuteľnosť lesa, ba i ochraňovať životné prostredie. Veď v mnohých dedinách musia samosprávy riešiť čierne stavby v lese a hľa, v Slovenskej Vsi objavili cestu, ako pripraviť stavebníkom podmienky  na legálnu výstavbu v extraviláne, ba i možnosť (nie povinnosť) ich zapojenia do rozvoja agroturizmu.

KRÁTKE ZHRNUTIE: Význam Agrozóny Vygoda – z pohľadu rozvoja obce – spočíva v tom, že ukazuje alternatívny smer, ktorým sa môže uberať výstavba v extraviláne. V tejto chvíli nie je dôležité, či obec  upredností naše riešenie využitia potencionálu nášho chotára alebo dá prednosť záujmom „sólostavebníkom“(osobitne v lese alebo pri lese). Dôležité je si uvedomiť, že keď otvoríme dvere sólostavebníkovi v nejakej lokalite, tak musíme dať stavebné povolenie aj jeho susedom (princíp rovnakých práv) a to už je problém. Susedov môže byť po rokoch toľko, že neúmerne zaťažia územie. Potom už bude neskoro hovoriť o ochrane životného prostredia v extraviláne, tobôž  ochrane lesov Spišskej Magury. (Mieru zaťaženosti lokality, treba definovať /prepočítať/ už pred prvým vydaním stavebného povolenia, lebo nám požiadavky vlastníkov pozemkov môžu prerásť cez hlavu.) V našom projekte bolo zo strany Prešovského kraja ocenené najmä to, že riešené územie sa nachádza pri hlavnej ceste, nezasahuje do lesa a ide takpovediac o znovuosídlenie lokality.

Čo si však  osobitne treba uvedomiť, tak je to, že hovoríme o strategickom smerovaní obce. A nikto by nemal spochybňovať všeobecne uznavanú požiadavku, aby obecné zastupiteľstva svoje strategické rozhodnutia schvaľovali až po verejnej diskusii. Zodpovednosť poslancov pred budúcimi generáciami Slovenčanov je v tomto smere nesmierna. Dožijeme sa diskusie na túto tému v obci?

   Podľa môjho názoru, v rámci diskusie s občanmi o stavebných aktivitách v extraviláne,  musíme dať najskôr odpoveď na otázku, či chceme dať šancu rozvoju agroturizmu v našej obci alebo nie. Rozvoj agroturizmu je v tomto smere kľúčový.  Ak sme si dobre prečítali regulatívy Prešovského kraja, tak sú zamerané na povzbudenie turizmu (agroturizmu) v pohorí Sp. Magury. Nie je to dar, ale len reakcia na drsnú realitu. Tým, že dediny Spišskej Magury neuživí ani pôda, ani miestny priemysel, treba hľadať doplnkové formy živobytia. To je pravý dôvod, prečo na základe našich projektov môžeme získať výsadu vstúpiť do extravilánu obce s našími stavebnými zámermi. Zároveň to neznamená, že každý sa musí venovať turizmu. Rozhodujúce je, aby stavebník dodržiaval regulatíva v lokalite, ktorá je prednostne určená na rozvoj agroturizmu a ochraňoval životné prostredie. A zo strany samosprávy sa zase očakáva, že presne vymedzí priestor, kde stavebníci môžu očakávať podporu obce, ale tiež vymedzí priestor osobitnej ochrany, kde stavebníci so širokými lakťami v Slovenskej Vsi nepochodia.

     Žiaľ, od r. 1989 ani v jednom volebnom období samospráva nezaradila rozvoj agroturizmu a ochranu životného prostredia do svojej agendy, vždy to bola okrajová záležitosť. Inak by napr. nedopustili spustnutie lokality pri židovskom cintoríne.

Teraz je problém v tom, že naše združenie (založené r. 2004) nečakalo, kým sa poslanci rozhýbu a do práce sa pustili bez podpory samosprávy. A to aj v ochrane životného prostredia.

    Keď tvrdím, že samospráva  by mala viac počítať s využitím odborného potenciálu Slovenčanov, tak poslanci by sa mali tiež zaujímať o prácu nášho združenia. Napr. obnovenie stredovekej dediny pri potoku Barnahógy na agroturistických základoch predpokladá vysokú úroveň odborných vedomostí, ba i organizačné schopnosti a ľudí, ktorí vedia potlačiť svoj egoizmus v prospech celku. Za sebou máme i ďalšie projekty. Pritom by sa nemalo zabudnúť ani na náš návrh „Koncepcie rozvoja agroturizmu v obci Slovenská Ves“ v nasledujúcich 20 – 30 rokoch. Návrh prešiel odbornou oponentúrou prof. M. Šarafína.

     Hľadajúc pararely v histórii našej obce, nemožno si nevšimnúť, že ľudia, ktorí presadzovali novoty v Slovenskej Vsi, tak nemali ľahký život. Zmeniť myslenie Slovenčanov a podnietiť ich ku spolupráci v rozvoji obci, je ešte ťažšie ako založiť agrozónu. Učiteľ Antol (o ktorom sme písali na našom webe) – keď narazil na nepochopenie v našej dedine – hovoril, že nádej je v mladej generácii. Ja môžem len dodať, že keď mladí ľudia – ktorí dokážu zachytiť ducha 21. storočia – budú pokračovať v našom diele, tak sa netreba báť o osud Agrozóny Vygoda.

 STRUČNÝ ZÁVER: 1. Využitie potenciálu obce v prospech občanov je úmerne závislé od schopnosti obecného       

                                      zastupiteľstva využiť odborný a intelektuálny potenciál občanov Slovenskej Vsi (!).

                                      

                                  2. Naše združenie, napriek pasívnemu postoju samosprávy, dokázalo realizovať v našej dedine dva

                                      náročné projekty: „Náš chotár, naše svedomie“ a „Agroturistická zóna Vygoda“.

                                      To už nie sú reči, to je realita.

  

     Otázka znie, čo by sa udialo v našej dedine, keby samospráva v novom volebnom období  medzi svoje strategické priority zaradila vytváranie podmienok pre spoluprácu s občanmi, ktorí sú ochotní pomáhať samospráve pri využívaní potencionálu našej obce?  Je to výzva, nad ktorou je hodno porozmýšľať. Veď v dedine je veľa občanov, ktorí by mohli pomôcť  rozvoju obce. Len ich treba motivovať a vytvoriť podmienky na ich realizáciu. Prinajmenej kvôli ochrane životného prostredia, ba i ochrane pred povodňami a suchom. Nehovoriac o rozvoji agroturizmu v obci.

                                                                                                                 

                                                                                                                           Jozef Smrek

1.septembra 2018

OSLAVUJEME MALÉ NARODENINY

   V septembri 2017 sa naši čitatelia prvýkrát zoznámili s našou internetovou stránkou: –vygoda.sk. Treba však priznať, že k jej vzniku pomohla náhoda. Po voľbách r. 2014 sme obecnému zastupiteľstvu navrhli, aby na svojej oficiálnej stránke obce obnovili diskusné fórum. Náš návrh neprešiel. Tak sme si povedali, čo keby sme si založili vlastný web? Stalo sa.

   Jeden rok je krátka doba, ale i tak si kladieme otázku, či sa nám aspoň trochu podarilo naplniť ciele, ktoré sme si dali pri zrode webu.

    Najviac sa tešíme tomu, že sa nám podarilo zozbierať zaujímavé historické poznatky o našej dedine. Najmä etnografické zápisky Michala Galgona môžu byť najmä z pohľadu budúcich generácií veľmi zaujímavé a podnetné. Dokonca sa nám v tomto smere podarilo vytvoriť v spolupráci s občanmi najväčšiu verejnú galériu historických fotografií v dedine.

   Rovnako sa tešíme tomu, že sme nadviazali kontakty so Slovenčanmi, ktorí žijú mimo obce, ale zachovali si citový vzťah k rodnej dedine. V tomto mesiaci máme osobitnú radosť  z príspevku, ktorý napísala naša rodáčka Anna Konkoľová, rodená Sebešová. Zvlášť treba oceniť jej úsilie ušiť (zrekonštruovať) pôvodný kroj, ktorý nosili dievčatá v našej dedine.

  Mladšia generácia si môžno ani neuvedomuje, že v dedine ich starí a prastarí rodičia patria do poslednej generácie, ktorá má v pamäti Slovenčanov, ktorí prežili 1. a 2. svetovú vojnu i masové vysťahovalectvo do Ameriky. Bolo by dobre, keby sme ich spomienky zachovali pre budúce generácie. V tomto duchu treba vnímať i príspevky, ktoré sme venovali Slovenčanom, ktorých životné príbehy nám približujú zložitú dobu v ktorej žili. Či už to bola teta Žofajová, ujo Bombara alebo učiteľ Antol. Chceme v tom pokračovať.

  Pozerajúc do budúcnosti, nevyhnutne sa musíme pozerať do minulosti, keď nechceme robiť podobné chyby ako naši predkovia. Poznanie dejín Slovenskej Vsi je dôležité najmä preto, lebo nám pomáha lepšie poznať seba samých, ale i silné a slabé stránky našej dediny. A v neposlednom rade poznanie  životných príbehov starých Slovenčanov nás môže inšpirovať a povzbudiť (poučiť) v našom každodennom živote.

   Sme si vedomí, že nemôže každý súhlasiť s postrehmi na život v obci a názormi na rozvoj Slovenskej Vsi, aké prezentujeme na webe.

A tak by to malo byť. Veď všetko nové sa rodí z výmeny názorov, poznatkov a na základe našej schopnosti učiť sa od tých, ktorí takpovediac idú viac s dobou, resp. nás predbehli.

   Boli by sme preto radi, keby sme na našom webe v ďalších rokoch prispeli k vytvoreniu atmosféry, kde konštruktívna diskusia na tému rozvoja a zveľaďovania našej obce sa bude považovať za prirodzenú súčasť života Slovenčanov. Podľa mojej mienky, prvým dobrým zamením bude, keď sa Slovenčania bez obáv z výsmechu a očierňovania podpíšu pod svoj názor (návrh).

   Našim čitateľom želáme veľa pohody pri čítaní našej internetovej stránky. Vaša spokojnosť bude našou odmenou za naše úsilie vzbudiť medzi občanmi záujem o život našich predkov a zveľaďovanie našej obce.

                                                                                                                                                               Jozef Smrek

1.septembra 2018

Kroje v Slovenskej Vsi a moja láska k rodnej dedine

Kroj bol a je znakom príslušnosti k určitej skupine ľudí, k miestu, k rodisku predkov. Aj keď už 29 rokov bývam v Novej Ľubovni a moje deti sú novoľubovnianci, od malička som im vštepovala lásku a pýchu na ich pôvod, z časti aj zo Slovenskej Vsi. Či to už bolo spomienkami na prastarých rodičov, ľudovými piesňami zo Slovenskej Vsi, ktoré ma naučila moja mama, alebo pri obzeraní fotografií z dávnych čias. Sme rodina v ktorej  majú svoje miesto starodávne tradície a láska k folklóru.

Po svojej babke som zdedila  časť kroja a party zo Slovenskej Vsi. Pretože mám dve dcéry, rozhodla som sa, že im dám obidvom dokopy kroj zo Slovenskej Vsi.

Dievčenský kroj v Slovenskej Vsi pozostával z dvoch košieľ, tzv. puta. Spodná košeľa bola z plátna, tuho naškrobená, vrchná košeľa z jemnejšieho vyšívaného bieleho materiálu. Ľajblik  nebol na pleciach zošitý, ale sa predný a zadný diel spolu viazal šnúrkami. Zapínal sa ozdobnými mosadznými sponami, alebo na niektorých ľajblíkoch spony nahradili aj gombíky. Predný diel bol ozdobený prešívaním bortou s kovovou niťou. Ľajblíky boli ušité z tmavšieho zamatu alebo tmavšieho vzorovaného štofu.  Kidľa a šurc boli z rovnakého materiálu, väčšinou drobnejší  kvetinový motív na tmavom podklade so širším faldovaním. Ako mi povedala teta Varholová, moja obrovská pomoc pri rekonštrukcii kroja a party, fartuch mohol byť aj čierny. Moja babka mi zase darovala kidľu a fartuch z vyšívanej jemnej vlnenej tkaniny. Pod kidľu sa nosila naškrobená spodnica s háčkovaným okrajom. Ku kroju sa nosili pančuchy, obuv tvorili čižmy s tvrdou sárou alebo aj poltopánky na nižšom podpätku. Na rukávy, na plecia a okolo pása sa uväzovali stuhy – pantle, okolo pása to bola širšia. Mohli byť rôznych farieb, ako mi povedala kedysi moja babka, podľa príležitosti.  Na hlavu si dievčatá pri výnimočných slávnostných príležitostiach dávali partu – portu.

Dievča ju malo poslednýkrát na hlave na vlastnej svadbe. Porta sa skladala z gontki, viňuska a troch vyšívaných farebných pantlí. Gontka – farebnými perlami bohato vyšívaná čelenka z podkladu z čierneho zamatu, vzor nebol jednotný. Viňusek – z drôtikov, textilných kvietočkov, voskových slzičiek a farebných perál vytvorená guľatá ozdoba, ktorá sa k vlasom pripevňovala mosadznou ihlou.

Výroba replík originálneho kroja nebol až taký problém, niektoré súčiastky kroja som mala a niektoré mi darovala ako vzor teta Sisková a niečo mi darovala aj teta Varholová. Čo bol najväčší problém, s ktorým som sa stretla, že som nemala na vzor portu. Pomáhala mi moja mama, obišla pol dediny kým natrafila na tetu Varholovú, ktorá si doma opatrovala veľkú vzácnosť, portu ktorú jej darovala ešte jej svokra.

                                                                  Teta Varholová s mojimi dcérami.

Podľa tejto starodávnej vzácnej porty som spravila jednu repliku pre svoje dievčatá. Trvalo mi to veľmi dlho, musela som vyrobiť gontku aj viňusek, teda pozháňať taký materiál, aby sa podobal na ten pôvodný, rozmýšľať, ako sa mohlo robiť to, alebo ono. Ale netrápila som sa nadarmo, výsledok stojí zato, moje obidve dcéry Anička aj Maruška majú každá vlastný slovenskoveský kroj a portu na pamiatku. Tak ako sa ešte nosil v medzivojnovom období, pretože po 2. svetovej vojne  sa dievčenský kroj ako keby vytratil zo Slovenskej Vsi, prestal sa nosiť. Obliekal sa už len na vzácne príležitosti, napr. na Božie telo. A ako mi povedala teta Varholová, ani ona sa už v porte nevydávala, mala na hlave venček so závojom.

​

                                                                                               Anna Konkoľová, za slobodna  Sebešová  – od Alojza

​

​

​

Poznámka:

V Podtatranských novinách uverejnili pekný článok o práci Anny Konkoľovej na obnovení kroja v Slovenskej Vsi

http://www.podtatranske-noviny.sk/2018/08/obnovili-kroj-s-partou-zo-slovenskej-vsi/

​

                                                                                                   Jozef Smrek

​

​

1.septembra 2018

CHLIEB PODMAGURIA

(zápisky z rozhovorov so starými Slovenčanmi – pokračovanie )

III.  CESTA OD ŽATVY KOSAMI A MLATBY CEPAMI K POĽNOHOSPODÁRSKYM STROJOM

    Aby som viac priblížil život starých Slovenčanov mladej generácii, opieram sa o spomienky mojich hovorcov zo Slovenskej Vsi, ktorí  spomínali na svoj roľnícky život i na život starých Slovenčanov v tých časoch. Osobitne pamätali úvahy Petra Marhevku – Kostrobera, ktorý ako amerikán a vojak prvej svetovej vojny vo svete veľa videl i skúsil. Okrem iného spomínali, že bol smutný z toho, že „v kraju treba robiť od svitu do mrku“. Patril medzi tých roľníkov, ktorí budúcnosť roľníkov videli vo väčšom  využívaní poľnohospodárskych strojov.

Len kde také stroje vziať? A hlavne kde zobrať peniaze na nákup strojov? Úrok v banke bol vysoký, a tak k pôžičkám sa dostali len zemania a bohatší gazdovia. V historických knihách sa píše o obohacovaní najmä Budapeštianskych bánk. Úroky v Abovskej župe napr. dosiahli až 100% úrok.

   Najmä slabá podpora štátu a úžernícka politika bánk mali za následok, že i roľníci  v našej dedine zaostávali za bohatšími zemanmi o viac než 20 rokov. Rozdiel bolo vidieť aj v tom, že panské hospodárstva, často riadili odborne vzdelaní správcovia a využívali už poľnohospodársku techniku. Chudobnejší roľníci naďalej gazdovali tradičným spôsobom. Pri tej všetkej biede našli pomoc u kňazov a učiteľov, ktorí ich zoznamovali s novými spôsobmi gazdovania.

IV. AKÝ BOL ŽIVOT ROĽNÍKA EŠTE NA ZAČIATKU 20. STOROČIA V NAŠEJ DEDINE?

​

                                                                                       Poľnohospodárske stroje, ktoré využívali zemania a bohatší

                                                                                                         gazdovia na začiatku 20.storočia.

Roľníci naďalej mlátili obilie cepami. Keď sa bohatší zemania začali zbavovať starých drevených mláťačiek, kupovali ich roľníci. Tieto drevené mláťačky obsluhovalo 9 osôb. Prvý podával obilie z „pricolka“ rozviazaním povriesla na stôl, druhý podával do dreveného bubna mašiny, štyria zabezpečovali pohon-hnaciu silu, dvaja vymlátenú slamu viazali povreslom a jedna žena  vyhrabávala pohrabky a plevy spod mašiny. Vymlátené obilie sa zhrabalo do vriec.Pri ručnom pohone sa „štvorčlenná posádka“ unavila a museli si robiť prestávky. Kým vymlátili všetko obilie, prešlo veľa týždňov.

   Slová farárov a učiteľov, že i v našej dedine svitnú lepšie časy, sa začali napĺňať niekoľko rokov pred vypuknutím 1. svetovej vojny. Ján Bombara r. 1909 – ako prvý roľník v dedine kúpil mláťačku s pohonom konskej sily. V roku 1910 si gapľovku zakúpili bratia Ján a Michal Slivinský starší a Ondrej Tomas. V nasledujúcom roku Ján Pardus, Eduard Alexy a Michal Lauf. Do 1. svetovej vojny to ešte stihli Pavel Džubak a Michal Damer. Potom až do skončenia 1.svetovej vojny už nikto mláťačku nekúpil. Nebolo železa na ich výrobu. Mašinu nazývali gapľovka. Gapeľ v prevádzke udržiavali kone (pohybovali sa v kruhu). Buď gapeľ ťahali 2 kone alebo jeden silnejší kôň. Gapľovku obsluhovalo 5 ľudí. Čo bolo o štyroch ľudí menej, ako pri mláťačke, ktorej pohon zabezpečovala „ľudská“ sila.

Gapľovkou si pomohli i chudobnejší roľníci, keď sa dohodli s jej majiteľom. Museli však doviesť obilie ku gapľovke, lebo gazda ju mal pevne zabudovanú v zemi (vedľa stodoly).

    Vymlátené obilie sa pozbieralo do vriec a odnieslo sa do sýpky (sypanca). Ale iba jačmeň a ovos, ktorý bol určený na kŕmne účely. Raž, časť jačmeňa a ovsa – neskôr aj pšenice – sa pred uskladnením v sypanci, alebo na pôjde domu v sonšekoch, muselo najprv mlynkovať. K tomu slúžil „trajer“ a kto mal malú úrodu, tak sa zrno čistilo pomocou sita – kmitaním zo strany na stranu. Očistené zrno sa išlo pomlieť do mlyna na múku, ba i na krúpy. Časť vyčisteného obilia poslúžilo ako osivo.

     Pretieklo mnoho  vody vo Vilbachu, ale využívanie poľnohospodárskych strojov – najmä v chudobných roľníckych rodinách –  veľmi nepokročilo. Počas 2. svetovej vojny došlo ku konjunktúre v poľnohospodárstve (Nemecko potrebovalo poľnohospodárske produkty), ale roľník veľmi nenakupoval nové stroje. Ako moji hovorcovia poznamenali, „roľník čakal, je vojna, ktovie čo bude zajtra, a tak stroje boli, ale kupcov nebolo“.

     Prechodom frontu došlo k veľkému rabovaniu zo strany ustupujúcich Nemcov. Vyrabovali aj Potravný spolok. Preto Potravný spolok rozhodol, že mláťačku predajú a zakúpia tovar do obchodu.V živote obce to znamenalo, že roľníci sa museli vrátiť ku gapľovkám. Gapľovky si totiž ponechali, pretože s nimi sa dalo s „konskou“ silou narezať slamu na sečku.

     Po 2.svetovej vojne došlo k oživeniu predaja poľnohospodárskych strojov. Už r.1946  Potravný spolok obnovil tržby v obchode a z toho zakúpil mláťačku s elektrickým pohonom. Na uľahčenie  práce roľníkov zakúpil aj nový „trajer“, cirkulár na rezanie dreva (okružnú pílu), žaciu kosačku na obilie, stroj na  výrobu povresiel a iné stroje ako kosačku na trávu, kopačku zemiakov a ďalšie. V tom čase si zakúpili predmetné stroje aj poprední roľníci v celej výbave strojového parku. Kto na kúpu nemal, dal si pokosiť za úplatu, alebo si odrobil službu u vlastníka stroja na jeho poli. Aj keď sa už viac používali stroje, moji hovorcovia poznamenali, že i vtedy to bola poriadna drina. Povedané ich slovami, otec hovoril synovi: „Uc še synu ze byš neotrocul na poľu. Vyuc še za kšonza abo za učiteľa –  ze byš še netropiol jak jo s mamom.

 ( „Uč sa synu, aby si neotročil na poli. Vyuč sa za kňaza alebo učiteľa – aby si sa netrápil ako my s mamou“.)

    Nebolo by od veci vymenovať všetkých, ktorí počúvli radu rodičov a nechystali sa „na ojcyzne robič. (Boli však rodičia, ktorí očakávali, že deti budú pokračovať v gazdovaní, ale napriek tomu deti išli svojou cestou. Niekedy vzbudili hnev rodičov.) Celé generácie Slovenčanov prežili svoju mladosť s rodičmi  na poli, ale nakoniec ich živila práca v továrňach, alebo po vyštudovaní sa uplatnili aj inde. Našu obec dokonca volali učiteľská, lebo mnohí mladí Slovenčania vyštudovali za učiteľov a rozpŕchli sa po celom Slovensku.

    S odstupom času zreteľne vidieť, že pôda otcov už vtedy všetky deti nedokázalo uživiť, aj keď roľníctvo v našej dedine zaznamenalo pokrok. Napr. už boli mláťačky s elektrickým pohonom. Takto aj veľký gazda vymlátil obilie za jeden deň, keď mlátil od skorého rána do večera. Nové mláťačky už vymlátili čisté obilie, které už bolo pripravené pre odvoz do mlyna na rôzne druhy múky a šrotov. Boli i ďalšie stroje, které uľahčili ťažký život roľníka.

     Dnes trochu idealizujeme život roľníka v minulosti. V reálnom živote tu často išlo o prežívanie. Keď bola neúroda, vtedy sa roľníkovi a jeho rodine zvlášť ťažko žilo. Keby roľníka naozaj uživila pôda, našu dedinu by nezasiahla až tak silná vlna vysťahovalectva do Ameriky na prelome 19. a 20. storočia. Pritom nemôžme zabudnúť ani na problémy pri dedení pôdy. Nie každému sa podarilo zdediť toľko pôdy aby ho uživila. V tých časoch niektorí gazdovia pochopili rady kňazov a učiteľov a posielali niektoré deti študovať, lebo  vyštudovaní mladí ľudia mali viac možností uplatniť sa v živote.

IV. ZALOŽENIE JRD V NAŠEJ DEDINE

     Keď prišlo družstvo, mnohí ho vnímali ako veľkú krivdu. Takmer v každej rodine sú uchované spomienky na túto dobu. Paradoxne niektorí Slovenčania neskôr zmenili názor na družstvo. Povedané slovami Márie Kolumberovej, ktorá sa s manželom vrátila do rodnej dediny z USA: „Cymu  mi tak cudovali, ked teroz zijimi lepsej i pokojnejsej“. (Prečo sme tak konali unáhlene, keď teraz žijeme lepšie a pokojnejšie.) Iní sa so založením družstva nezmierili celý život. Jedno je však isté, že prví družstevníci veľmi tvrdo pracovali a položili základy prosprerujúceho družstva.

     V začiatkoch družstva sa využívali kone a žacie kosačky od gazdov, ktorí vstúpili do družstva. Neskôr pribudol pásový traktor a za ním druhý pásový traktor. Starší občania pamätajú pána Chrastinu, ktorému zverili „pasák“ do jeho starostlivosti. „Keruvač“ pasák to bol veľký kumšt.

​

                                                            Ján Chrastina /vľavo/ pri svojom pasáku

    Strojový park rozšírili taktiež samoviazače. Teraz už nebolo potrebné kosiť ručne ani viazať obilie do povriesla. „Mondľe sa skladali  naďalej ručne. Túto prácu vykonávali ženy. Ako vtedy prebiehalo mlátenie, môžete vidieť na fotografii, ktorá je súčasťou môjho príspevku. Vymlátené obilie skončilo vo vreciach a slama v pekne vytvarovanom stohu. Pre zaujímavosť môžem dodať, že pri  mláťačke s elektrickým pohonom sú kone Ondreja Tomasa (mali meno Fany a Čilak).

​

    Dobrý roľník či roľníčka nedokázali odflaknúť svoju robotu ani vtedy, keď sa stali členmi družstva. Všeobecne platilo, že kto mal vzťah k pôde pred založením družstva, uchoval si ho i v časoch, keď bolo v našej dedine JRD. Netrebalo ich naháňať do roboty, neulievali sa. (Tak ako neskôr konštatoval agronóm Alojz Strišovský, ktorý mal skúsenosti s najstaršou generáciou družstevníkov.) Osobitné uznanie si zaslúžia najstaršie družstevníčky. O ich pracovnej vytrvalosti, obetavosti a roľníckom fortieli sa hovorí už len v niektorých rodinách.

    Na záver som mojim hovorcom položil otázku, komu by chceli odovzdať svoj roľnícky fortieľ a skúsenosti, keby naďalej gazdovali. Rozhovor prebehol takto:

„Najprv Vy ujček  Andriš? Noo,  nikymu – bo moj jediny syn je učiteľým. A Vy ujku Michal?  No tyz ny, bo se vybral robote v Tatraľane, a nakunec vy ujku Jano: No muj syn by mog, bo mo aj takom skole.

Tu sa trošku zastavím, lebo syn Jana Strišovského  nakoniec v našom JRD pracoval ako agronóm. A treba dodať, že bol vynikajúcim odborníkom i príkladom roľníckej pokory – tak ako jeho otec. Nemal žiadny manažérsky kurz, ale bola radosť ho počúvať, ako vedel komunikovať s družstevníčkami, keď čas súril a trebalo pozbierať úrodu z poľa.

   Zapísanie spomienok starých Slovenčanov je mojím skromným príspevkom k zachovaniu historickej pamäte na život roľníka v našej dedine pred založením družstva a po jeho založení –  približne do r. 1965.

Chlieb je symbolom práce roľníka. Preto som moje zápisky z rozhovorov so starými Slovenčanmi nazval „Chlieb Podmaguria“.

Spomínajúc na starých Slovenčanov, vyjadrujem osobitnú vďaku M. Slivinskému, J. Strišovskéhmu a A. Kišovi, ktorí mi svojimi spomienkami umožnili preniesť sa do čias, keď chlieb Podmaguria voňal inak – a to aj preto, lebo každý člen roľníckej rodiny vedel, aká úmorná práca sa skrýva za voňavým chlebom, ktorý upiekli v „piekarníku“.

                                                                                                          Michal Galgon

15. augusta 2018

CHLIEB PODMAGURIA

(zápisky z rozprávania starých Slovenčanov)

ÚVOD

  Mojím zámerom je priblížiť mladým Slovenčanom život ich predkov. Mal som šťastie, že som zapísal aj spomienky Slovenčanov, ktorí pamätali život v našej dedine ešte pred 1. svetovou vojnou. Zdá sa, že čím viac si užívame moderného sveta, tým viac začíname prejavovať obdiv i úctu ku generáciam roľníkov , ktorí v Slovenskej Vsi žili pred nami.  Dnes vám chcem priblížiť život a prácu roľníka v období žatvy. Bola to priam otrocká práca a nie vždy priniesla očakávané výsledky. Hlad v chudobnejších rodinách bol častým hosťom, keď bola neúroda.

I. ŽATVA

    Žatva na rozhraní 19. a 20. storočia  začínala okolo 15. augusta (dnes je žatva v priemere o 14 dní skôr).V tom čase bolo už obilie zrelé na kosbu. Roľníci v našej dedine pestovali hlavne žito, jačmeň a ovos. Pšenica sa u nás začala pestovať oveľa neskôr.

    Keď prišla žatva, celá roľnícka rodina pracovala od svitu do mrku. Najprv sa pustili do práce otcovia so synmi, ktorí už vedeli chytiť kosu do ruky. Kosci si na ručnú kosu (kosisko) pripevnili kuľku alebo hrabličky. Kuľka bola palica v tvare hokejky. Pomocou kuľky alebo hrabličiek odkosené obilie nasmerovali tak, aby bolo pripravené na ďalšiu manipuláciu. Pásy pokoseného obilia nazývali „pokosy“. V tejto fáze žatvy bolo dôležité, aby pokosené obilie  zbavili vlhkosti. Keď prišla náhla letná búrka, roľníci boli nešťastní, lebo im pribudla ďalšia práca. Vtedy zmočené obilie (pokosy) prevrátili opačným koncom hrablí, aby čím skôr obilie vyschlo. Rovnako si museli počkať, keď v obilí bolo veľa buriny. Až keď obilie a burina bola  suchá, pristúpili k ďalšiemu úkonu: obilie z pokosov  zhrabovali na kôpky. Z troch kôpok urobili jeden snop. Snopy boli previazané povrieslom. Obvykle ich viazali chlapi, mali viac sily. Povriesla si už skôr pripravili zo žitnej slamy. Robili ich pomocou knepľa. Knepeľ bol asi 25 cm kolík, ktorým sa slama zavijala ako lano.Snopky sa ukladali do „mondľov“.

   Mondeľ bol takpovediac mikrostodolka na poli. Mondeľ pozostával  zo 16 snopov a stavali ho najmenej dvaja ľudia. Na jednu stranu postavili klasmi nahor 4 snopky a z druhej strany 3 snopky. Na nich naležato položili z jednej strany 3 snopky s klasmi do stredu a z druhej strany 2 snopky. Potom podobným spôsobom  položili na nich 2 snopy z jednej strany a 1 snop z druhej strany. Na vrch mondľa položili ešte jeden snop. Mondle sa robili rýchlo. Dobrá chvíľa ich hnala dopredu. Keď prišiel dážď, žatvu museli prerušiť. Po daždi vyšla celá rodina na pole a rozložili vrch mondľov. Len vyschnuté obilie odviezli do stodoly. Obilie sa ukladalo do pricolka. Žito sa ukladalo na „pienterko“, teda nad priestor bojiska. Väčší gazdovia mali dva stodoly. Starší občania v obci ešte pamätajú aj stodoly, ktoré stáli osamotené v poli. (Jedna taká stodola ešte v našej dedine existuje na dvore L. Kovalčíka. Jeho otec túto stodolu dokázal na podvaloch presunúť z poľa až na svoj dvor na vzdialenosť viac ako 400 m.)

                                                 Moji hovorcovia J. Strišovský, A. Kiš (spolu s J. Nedorostkom) v krojoch

Keď roľníci doviezli posledný snop z poľa do stodoly, na chvíľu si narovnali chrbát. Veď práca pri žatve sa vykonávala veľakrát v hlbokom predklone, resp. mimoriadne zaťažovala chrbticu človeka. Ale to ešte nebol koniec ich ťažkej práce s obilím. Moji hovorcovia – aby zdvôraznili náročnosť práce pri žatve – mi sprostredkovali slová Petra Marhefku (Kostrobera), ktorý na margo práce roľníka povedal: „Dluge roky jef robiol na role (v Amerike), gnivol še, ze mi jif bierom do družstva, nakoniec musim priznač, že už nos tak herbety neboľom. (Dlhé roky som robil na roli, hneval som sa, že mi ich berú do družstva, nakoniec musím priznať, že už nás tak chrbáty nebolia.)

    Keď bola dobrá úroda, s radosťou sa pustili do mlátenia obilia. Lenže vtedy sa obilie mlátilo cepami, čo kládlo vysoké nároky na fyzickú zdatnosť roľníka.

  Cepy boli zvyčajne  palice dlhé 170-180 cm (prispôsobené výške človeka). Táto dlhá palica bola remencami spojená s palicou, ktorá bola dlhá približne 60cm. Zvyčajne chlap pravidelným pohybom udieral cepom obilie položenom na bojisku. (Bojisko bolo súčasťou stodôl. Vytvorilo sa z falcovaných dosák alebo sa  použili foršty. Niekedy bojisko v stodole tvorila dobre udupaná hlina.) Niekedy mlátili dvaja  chlapi. Vtedy stáli oproti sebe, sledujúc pohyb navzájom. Často sa i ženy a odrastení chlapci chytili cepov, kým chlapi oddychovali po namáhavej práci.

  Veľkou udalosťou pri mlátení obilia bola následná výmena slamy v posteliach. Slama bola v posteli buď voľne položená a prikrytá plachtou alebo bola vložená do „strenžľoka“ (ušitého vaku z ľanovej plátna.).

Moji hovorcovia zhodne tvrdili, že na novej slame sa lepšie vyspali, „lebo pierovala ako divan s pružinami a bola takou vzpruhou do ďalšej namáhavej práce v priebehu žatvy a po žatve.

Najväčšiu radosť mali ale vtedy, keď sa im podarilo vymlátiť toľko zorka (zrna), že im vystačilo do ďalšej žatvy.

   Aby neprišli o výsledky svojej úmornej práce, snažili sa zorko (zrno) uchovať na bezpečnom mieste. Niektorí roľníci mali  vybudovaný sypanec. Drevený sypanec bol omietnutý hlinou, aby odolal ohňu. Komu došla múka, snažil sa čím skôr ísť do mlyna. Boli to sviatočné chvíle, keď na stôl položili voňavý chlieb z novej úrody.

Mlátenie obilia cepami malo svoje limity. Práca bola náročná na fyzickú zdatnosť i čas. Väčší gazdovia niekedy mlátili obilie až do jari. Ich novou  nádejou sa stali mláťačky.

Ako prenikali v Slovenskej Vsi do života roľníkov mláťačky a ďalšie poľnohospodárske stroje v našej dedine, budem písať v septembri.

DOŽINKY – vyzinky

  Dožinky boli svetskou slávnosťou, takpovediac sviatkom práce roľníkov Podmaguria. Uskutočnili sa každoročne v druhej polovici septembra v Spišskej Belej. V tejto súvislosti treba oceniť mesto Spišská Belá za organizovanie zemiakárskeho jarmoku, ktorý je tiež prejavom úcty k roľníckej práci.

   Spomínajúc na časy minulé, svetské slávnosti sa nesmeli organizovať v nedeľu. Nedeľa bola zasvätená návšteve kostolov a modlitbám. Až prišiel čas nedele – kedy sa konalo posvätenie plodov zeme, ktoré požehnal Pán Boh – uskutočnila sa cirkevná slávnosť s poďakovaním za úrodu zeme.

 Svetská slávnosť sa príkazom župy mohla konať v utorok, alebo v stredu. Predpokladala sa účasť vrchnosti Spišskej župy, starostov a notárov ako aj duchovenstva. Pospolitý ľud sa  zhromaždil podľa obcí. Od severozápad:  Slovenská Ves,Krig, Bierbrun (Výborná), Lendak a Ždiar. Zo severovýchodu Krížová Ves, Bušovce, Maldur (Podhorany),Toporec,

Holumnica, Jurské, Hodemarek, Majerka.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

                                                           Slovenčanky na dožinkách v Spišskej Belej

​

​

     Dožinkový veniec obvykle uvili dievky a tie ho aj priniesli. S nimi išli parobci a ostatná spoločnosť. Samozrejme, dievky a parobci sa tešili na slávnosť aj z iných dôvodov. Môžme predpokladať, že svetské slávnosti prispievali k zoznamovaniu mladých ľudí z rôznych obcí, ba i k sobášom. (V tedajších časoch si mladí ľudia vyberali životných partnerov viac z vlastnej dediny a v rámci konfesie. Nemecká menšina si zvykla životných partnerov hľadať vo vlastnej komunite.)

    Pamätníkov dožiniek – keď Slovenčania a Slovenčanky v krojoch veselo kráčali na roľnícke slávnosti do Spišskej Belej – už je v našej dedine málo. Vo svojej pamäti majú uložené veľa spomienok na život roľníkov v časoch ich mladosti. Len si treba nájsť čas a počúvať a počúvať – tak ako ja svojich hovorcov. Skúste ich zapísať, a tak spoločne môžeme zachovať historickú pamäť na život roľníka v našej dedine.

    Spomínajúc na život roľníka v minulosti, môj príspevok je zároveň prejavom úcty aj ku súčasnej generácii roľníkov. Ani dnes chlieb nevzniká z ničoho.

                                                                                                                Michal Galgon

5. augusta 2018              

UŽ TO VYMYSLELI, TREBA TO IBA ODKUKAŤ A VYLEPŠIŤ (5)

   Minulý mesiac sme na našom webe uverejnili otvorený list obecnému zastupiteľstvu.  V našej dedine je to určitý historický medzník, pretože doteraz nikto na internete neoslovil samosprávu otvoreným listom vo vzťahu jej prístupu k občianskemu združeniu.

    Kto sleduje náš web – tak vie, že osobitnú pozornosť venujeme spolupráci samospráv a občanov v rozvoji obcí či miest. Okrem iného aj preto, lebo chceme porovnať naše skúsenosti so skúsenosťami iných občanov v dobrovoľníckych aktivitách zameraných na rozvoj a skrášľovanie svojej obce. Nehovoriac o tom, že v našej dedine neexistuje okrem nášho združenia žiadna organizovaná skupina občanov, ktorá by sa cielene zameriavala na zveľaďovanie obce, rozvíjanie kultúrneho dedičstva starých Slovenčanov, ale aj ochranu životného prostredia. Prečo?

   Pozerajúc do minulosti nášho združenia, okrem iného sme samospráve navrhli vypracovať dokument (koncepciu), ktorý by garantoval „pravidlá hry“ medzi občanmi a samosprávou pri zveľaďovaní obce. Očakávali sme, že nové  vedenie obce privíta našu iniciatívu. Nepochodili sme. Faktom však je, že mnohé samosprávy už  menia svoj postoj k iniciatívam občanov v rozvoji obcí a miest. Dokonca už v rozpočte vyčleňujú peniaze pre dobrovoľníkov a občianske združenia, aby ich motivovali zapojiť sa do práce v prospech vlastnej komunity (Oravská Polhora, Prievidza, Kežmarok atď.)

Mimochodom, takéto opatrenie bolo súčasťou návrhov, ktoré som adresoval novému vedeniu obce 9. 12. 2014 – viď prílohu za príspevkom.

   Posledná naša skúsenosť s uznesením obecného zastupiteľstva nás definitívne presvedčili, že už je načase, aby i naša obec urobila zásadný krok a zmenila svoj doterajší kurz vo vzťahu k občianskym iniciatívam zameraných na zveľaďovanie obce. Veď našou žiadosťou na zmenu regulatívu pri výstavbe domov sme chceli dosiahnuť  zníženie stavebných nákladov v Agrozóne Vygoda. Teda je to v prospech občanov i obce, lebo stavebníci – okrem  iného –  budú platiť dane obci. Miesto poďakovania za iniciatívu, traja poslanci presadzovali zmenu regulatívu s podmienkou zaplatenia poplatku, ktorý je spätý s vykonaním zmeny.

Keby poslanci na začiatku svojho volebného obdobia schválili dokument (koncepciu), v ktorom by sa vymedzili i povinnosti samosprávy vo vzťahu k dobrovoľníkom – ktorí sa podieľajú na rozvoji a zveľaďovaní obce – tak by poslanci nemohli prijať  uznesenie, ktoré znevažuje občianske iniciatívy.

  Ak navrhujem nastoliť otázku zmeny kurzu samosprávy, prirodzene vzniká otázka, kto najviac získa touto zmenou. Hneď na začiatku preto treba povedať, že je to dôležité len pre občanov, ktorí svoju hrdosť na svoju dedinu spájajú s aktívnym prístupom k zveľaďovaniu obce. Alebo inak: Aby sa im nestalo to, čo nám. Požadovanie poplatku za návrh zmeny regulatívu v Agroturistickej zóne Vygoda (s cieľom ušporiť peniaze stavebníkom) totiž  ukazuje, že samospráva naďalej prácu s dobrovoľníkmi – ktorí sa chcú podieľať na zveľaďovaní obce – nepovažuje za svoju prioritu. Na tom nič nemení ani to, že uznesenie nebolo definitívne uzavreté.

     Suma sumárum, v novom volebnom období opäť predložíme návrhy poslancom, aby prijali zásadné opatrenia (koncepciu) zamerané na získanie občanov pre spoluprácu v rozvoji a zveľaďovaní obce. Podľa môjho názoru, v opatreniach musí byť okrem iného zakotvené,  že samospráva – ak občania vytvoria hodnotné dielo v obci, resp. vytvoria podmienky pre zisk obce – získajú zároveň bonus alebo úľavy zo strany obce. To znamená, že obec by mala prinajmenej aspoň refundovať náklady na projekty, ktoré sú realizované dobrovoľníkmi.

V podstate nič nové nenavrhujeme, lebo inde to už funguje. Stačí to iba odkukať od iných samospráv a vylepšiť.

                                                                                                                      Jozef  Smrek

      

        Vážený starosta a poslanci,

               (list odoslaný po voľbách do obecného zastupiteľstva  v novembri 2014)

     najprv Vám chcem zablahoželať k zvoleniu do vedenia obce. Aj keď som Vás nevolil – nie som občan Slovenskej Vsi – veľmi mi záleží, aby naša dedina napredovala. Veď som sa tu narodil a starobu chcem dožiť v Slovenskej Vsi.

    Predpokladám, že máte zdravú ambíciu pozitívne sa zapísať do histórie obce, čo znamená okrem iného, pozorne počúvať názory a návrhy ľudí žijúcich v našej obci.  Časom som dospel k názoru, že zvýšenie aktivít občanov v prospech obce môžeme smelo zaradiť medzi najväčšie  rezervy, ktoré samospráva nemôže ignorovať. Povedané ešte zrozumitelnejšie, ak neuspejete v „prebudení občanov“, každý Váš  úspech deklarovaný na konci Vášho volebného obdobia bude mať horkú príchuť.

Tento problém považujem za kľúčový a zároveň najťažší. Ak zastávate rovnaký názor, možno Vám moje postrehy a návrhy poslúžia ako inšpirácia.

​

Nová kvalita aktivít občanov nenastane z jedného dňa na druhý. O to skôr, že na jej intezitu a rozsah vplýva veľa faktorov. Čo však môžete ovplyvniť, je vytvorenie pravidiel smerujúcich k získaniu občanov. Ak to myslíte vážne s občanmi, potom – podľa môjho názoru – treba minimálne uskutočniť nasledujúce kroky:

1.

Zástupcovia samosprávy spolu s občanmi by sa mali dohodnúť na okruhu problémov, ktoré osobitne vyžadujú spoluprácu samosprávy a občanov.  Podľa môjho názoru, v zozname by nemalo chýbať riešenie týchto problémov:

​

• pomoc sociálne slabším občanom a nezamestnaným

• pomoc starším a invalidným spoluobčanom

• práca s deťmi, mládežou

• rozvoj remesiel, drobnochovateľstva a ovocinárstva

• ochrana životného prostredia, osobitne boj proti čiernym skládkam

• oddychová zóna pri židovskom cintoríne a  ochrana minerálnych prameňov a studničiek

• protipovodňová ochrana obce

• skrášľovanie dediny, záhradná a drobná architektúra obce

• ochrana ľudovej architektúry, tradícií a historických pamiatok

Ak hovorím o spolupráci, tak myslím predovšetkým dobrovoľnícku prácu občanov v prospech obce a na 2.strane aktivity starostu, poslancov a pracovníkov obecného úradu. V zrozumiteľnej podobe treba občanom identifikovať problém a čo prinesie jeho vyriešenie obyvateľom obce. Po diskusii s občanmi sa potom vyberie optimálny spôsob praktickej realizácie schváleného riešenia.

 2. 

    Problém dobrovoľníckej práce je tak zložitý a mnohovrstevný, že si vyžaduje rozpracovať kvalitatívne novú stratégiu, takpovediac „Štatút dobrovoľníckej práce v obci Slovenská Ves“. Nestačí povedať občanom „Poďte pomôcť dedine.“ Na druhej strane ani dobrovoľníci nemajú ľahkú pozíciu. Neprajnosť, vandalizmus, dokážu poriadne ubrať z nadšenia pracovať v prospech obce. Najmä  dobrovoľník s nadpriemernými aktivitami musí čeliť veľkým tlakom. Viacmenej je považovaný za čudáka a musí napr. čeliť podozreniam zo skrytých záujmov. /V tomto smere mám bohaté skúsenosti. I preto som nepodal žiadosť o trvalý pobyt v obci, aby som sa vyhol podozreniu, že si chcem budovať politickú kariéru v dedine. /Sú jednoducho ľudia, ktorí síce povedia „MOJA DEDINA“, ale im nedôjde, že pre moju dedinu musím zo srdca niečo darovať. Takýmto ľuďom je veľmi ťažko vysvetľovať dôvody dobrovoľníckej práce.

  Samospráva musí vyslať jasný signál občanom, že si váži každú zmysluplnú dobrovoľnícku prácu a na koho strane samospráva stojí. Inak dobrovoľník môže nadobudnúť pocit, že sa vnucuje. Podľa môjho názoru, samospráva by  mala poriadne porozmýšľať o formách morálneho ocenenia dobrovoľníckej práce. Ak sa vytvorí veľká materiálna  hodnota, či sa výrazne pomôže ľuďom v núdzi a podobne, treba v takomto prípade počítať i s finančnou odmenou pre ich realizátorov, ktorí niekedy vložia do projektu i vlastné peniaze. V obecnom rozpočte by sa  každý rok mala pre tento účel vytvoriť osobitná kapitola, aj keby sa peniaze získali krátením odmien starostu a poslancov. Nebudú to vyhodené peniaze.  Veď dobrovoľníci v podstate  suplujú samosprávu tam, kde nedokáže vyriešiť problém, resp. bez pomoci občanov nikdy  ani problém nevyrieši. Do úvahy môžu prísť bonusy, ktoré môže samospráva poskytnúť dobrovoľníkom za mimoriadne záslužné projekty. Chce napr. naša mládež diskotéku? Dobre. Ale najprv nech urobia niečo pre obec. Môžu napr.vyčistiť studničky, alebo urobiť lavičku na mieste bývalého cholerového cintorína a starať sa o vzácnu lokalitu.  Nápady – kto ich ma viac ako mladí ľudia –  sú najkrajšou časťou diskusie.  A ešte väčšia radosť, keď ich aj dokážu realizovať. Existuje dôvod, aby sme bránili dobrým nápadom mladých ľudí? Nie. Iba im  treba pomôcť na svet.  Ale pozor! Ak samospráva nepomôže chrániť výsledky úsilia dobrovoľníkov, nič horšie nemôže urobiť proti rozvoju dobrovoľníctva v našej obci.

     Starostom pri výkone funkcie zvyčajne pomáhajú rôzne komisie, či poradné zbory. Možno by sme boli prví, keby sme jednu komisiu zložili z dobrovoľníkov a zástupcu poslancov. Ten by bol zároveň poverený koordináciou práce dobrovoľníkov a samosprávy.

     Na krste knihy o Slovenskej Vsi som vyslovil túžbu dožiť sa víťazstva Slovenskej Vsi v súťaži o najkrajšiu obec na Slovensku. Úspechom by už bolo, keby sme na našu dedinu začali pozerať cez kritéria, ktoré sa kladú na súťažiace obce. Vo svetle spomínanej súťaže by sme mali rozmýšľať, čím sa môžeme pochváliť pred svetom.

   Viem, teraz si kritickí občania – s videním za  horizonty Tatier a Magury-  povedia, že  som zaspal dobu. Vývoj ide tak rýchlo dopredu, že by sme sa už mali porovnávať nielen so slovenskými obcami, ale tiež  s alpskými dedinami, či severským vidiekom.  Vtedy by sme oveľa lepšie videli našu biedu a našu neschopnosť spolupracovať. Povedané inými slovami, prestaňme kecať, pozerať na politické trička  a sústreďme sa na to,  čo nás spája. Pre niekoho to bude nepochopiteľné, ale najviac nás  môže spojiť práca pre obec. Hlavne preto, lebo neverbálne vysielame spoluobčanom pozitívny signál priateľstva a spolupatričnosti. A nielen neverbálne, ale aj nevulgárne! /podč.J.S./ Ak tieto súvislosti nepochopíme, hrozí, že  našim potomkom budeme na smiech. Veď len keď budú upratovať po nás čierne skládky, tak im bude z nás zle. Ani naša chaotická architektúra obce  nebude príčinou hrdosti našich pravnukov. /Už teraz počujem ich výčitky, prečo samospráva nepodala  občanom pomocnú ruku a nepredostrela víziu a alternatívy architektonického smerovania našej obce. /Architektúra obce a životné prostredie  najviac doplácajú na našu krátkozrakosť. Prejdú roky kým naši potomkovia napravia našu ľahostajnosť  a možno vôbec sa im nepodarí  napraviť niektoré naše chyby.

    Keď sme so žiakmi ZŠ a spriaznenými občanmi rozbehli projekt oddychovej zóny pri židovskom cintoríne, mnohí žiaci ma milo prekvapili svojím prístupom a šikovnosťou. Vtedy ma napadlo, čo keby právo vstúpiť do volieb v našej dedine mali v budúcnosti iba občania, ktorí prešli dobrovoľníckou školou. Pri riešení konkrétneho problému totiž veľmi dobre vidieť vlastnosti, ktorými by  mali ovplývať volení predstavitelia obce – schopnosť spájať ľudí, tvorivosť, flexibilnosť, vytrvalosť a v neposlednom rade schopnosť  nezištne pracovať pre obec bez finančnej vidiny. /Táto moja vízia sa však naplní až vtedy, keď v našom dedinskom potoku bude toľko rybiek ako v časoch môjho detstva. Škoda. Existujú však náznaky, že voliči začínajú vnímať dobrovoľnícke aktivity ako najlepšia forma prezentácie kandidátov. Viď napr. volebné víťazstvo 32-ročného občianskeho aktivistu Petra Bročku v meste Trnava.Založil občianske združenie a ako dobrovoľník sa pravidelne staral o zeleň, ba i kosil trávu v mestskej oddychovej zóne Kalvária. Nášmu  novému starostovi tiež slúži ku cti, že dlhé obdobie viedol futbalový klub v obci, čo treba uznať, že to nie je zaplatená robota.   Ja som však v šoku! Kosci z dedín sa presúvajú do miest. A mne je trápne pýtať Slovenčanov, aby aspoň pokosili trávu v oddýchovej zóne pri židovskom cintoríne, ktorú krvopotne vytvorili dobrovoľníci. Keby som bol mladší,tak sa určite pustím aj do kosenia, naviac musím dokončiť iný projekt. Len tak mimochodom, v jeseni židovský cintorín navštívil izraelský minister a ja som sa v tej chvíli chcel prepadnúť pod zem.V meste sa nájdu kosci, v našej dedine je to pod našu úroveň. Rovnako likvidovať čierne skládky v našom chotári i v obci považujú niektorí občania pod svoju úroveň.  Naši pradedovia by sa chytali za hlavu ako sme spanšteli, ako chceme zabudnúť na svoj sedliacky pôvod – my i naše deti./

3.

Možno niektorí z Vás pamätajú, že  v Slovenskej Vsi existovalo internetové diskusné fórum, ktoré vytvoril môj syn Peter  a okrem toho ešte aj uhrádzal poplatok za obec. Internetové diskusné fórum bolo nakoniec zrušené, lebo niektorí anonymní diskutéri –rovnako ako v Spišskej Belej – si začali vybavovať účty so spoluobčanmi  a samosprávou. Rovnako dopadli ďalšie diskusné fóra na Slovensku. Existuje – podľa mojich poznatkov – iba internetová stránka „Otázka pre primátora“. Viď aj Blog SME-Spišský Hrhov.

    Zrušenie diskusného fóra nepovažujem za najšťastnejšie riešenie.  Analogická situácia existuje napr. vo futbale. Nikto nepožaduje zrušenie futbalu, lebo chuligáni  spôsobujú veľa škôd, ba i úmrtia. Aby sa zachránil futbal, v kultúrnych krajinách robia všetko možné, aby vytlačili chuligánov z tribún.  Zásadná otázka je, či  anonymní občania  sú až takou veľkou prekážkou, aby sme sa vzdali očividne dobrej myšlienky. Čo nám bráni použiť rovnakú metódu ako na futbalových štadiónoch? /Paradoxne chuligáni tiež chcú zostať v anonymite./ Skúsme teda vymieňať  názory, skúsenosti, či nápady  bez anonymov! Veď anonymovia netvoria väčšinu v našej obci. Ak majú niektorí čestné úmysly – určite sú i takí medzi nimi, len sa boja – nech využijú iné možnosti, ktoré poskytuje náš štát /keď ide o trestný čin/. Už dopredu  prosím čestných anonymov, aby diskusnému fóru –ak by bolo vytvorené –  dali šancu prežiť a neničili nadšenie pre dobrovoľnícku prácu. Robí to zlú krv. Možno si ani  neuvedomujú, ale zákernosť anonymov /ktorí urážajú dôstojnosť človeka/ je v určitom zmysle   ešte horšia, ako chuligánov. Teda tu nejde o obmedzovanie demokratických slobôd, ale ochranu osobnosti, duševného zdravia a pohody, dokonca aj anonymov. Majú totiž  šancu naučiť sa vystupovať pod vlastným menom.  To znamená niesť zodpovednosť za každé svoje slovo, za každé tvrdenie, či používať slovko prepáč.  Osobne si myslím, že veľa Slovenčanov by bolo ochotných pracovať v prospech obce, ale nikdy sa nebudú  zapájať do práce, keď bude v našej obci dusná atmosféra. Majú dosť svojich starostí a nemajú chuť vtiahnuť sa do žabomyších vojen. A anonymovia  nie sú poslovia dobrej nálady, ani atmosféry.

       

      Tak či onak, v 21.storočí by malo byť  samozrejmosťou, že občania vyjadrujú svoje názory  a návrhy prostredníctvom internetu. Pre konštruktívnu diskusiu na internete je preto potrebné vytvoriť jasné pravidlá. Navrhujem v prípade vytvorenia internetového diskusného fóra uskutočniť aspoň tieto opatrenia:

• diskutéri sa musia podpísať svojim menom /základné pravidlo, inak príspevok sa nedostane na oficiálnu stránku obce/.

• skôr než vyjadria svoje myšlienky, musia napísať, čo urobili zadarmo pre  Slovenskú Ves a v ktorej oblasti chcú obci pomáhať. Keď túto podmienku dostatočne nesplnia, môžu sa v priebehu roka vyjadriť iba jedenkrát. Jednoducho už na začiatku treba všetkých občanov dôrazne upozorniť, že vytvorenie diskusného fóra je prednostne cielené na činorodých občanov schopných meniť život okolo nás. Treba zamedziť tomu, aby jedna skupina iba kecala a druhá robila.  /Kým povedia mlieko, ono už aj skysne – hovorí ľudová múdrosť. /Stručne povedané, niektorí občania majú zlozvyk  veľa rozprávať o problémoch a iní už medzitým prácu aj dokončia. Keď domyslíme pravidlá, nikto nebude mať obmedzené  demokratické právo vyjadriť svoj názor. Stačí, keď sám, resp. s kamarátmi vymyslí a zrealizuje zmysluplný projekt, a opäť je v hre. Alebo keď niekoho upúta projekt spoluobčanov, bude mať možnosť sa k ním pridať. Len treba mať chuť pomáhať.

             Samozrejme, invalidní spoluobčania a dôchodcovia by nemuseli napísať, čo urobili pre Slovenskú Ves a čo chcú ešte urobiť pre obec.  Už len keby plnili funkciu nestranných pozorovateľov a  fanúšikov dobrých projektov, veľmi by pomohli  spoluobčanom, ktorí nechcú stáť so založenými rukami. Nikdy napr. nezabudnem, ako  ma povzbudili slová E. Slovika, keď mi ďakoval za dobrovoľnícku aktivitu pri židovskom cintoríne. Keď ešte vládal chodiť, popri cintorínu  často kráčal do lesa na huby. Keby už v tých časoch  tam boli lavičky, určite by si tam oddýchol a pokochal sa výhľadmi na Tatry. Koľko „zdravých“ Slovenčanov prešlo okolo čiernej skládky pri minerálnych prameňoch a rozmýšľalo, ako by pomohli zachrániť minerálne pramene pre našich potomkov? Invalidný občan aspoň dokázal oceniť prácu dobrovoľníkov. Jeho uznanie  dokonca prekryje i môj smútok z vandalizmu, ktorý šarapatí v najkrajšej lokalite v našom chotári. Možno sa raz  nájde skupinka nadšencov a spolu so samosprávou budú ďalej pokračovať v záchrane vzácnej lokality.  Už len kvôli ľuďom, ktorí si potrebujú oddýchnuť a načerpať nové sily do života. Asi vyvolám nevôľu, ale podľa môjho názoru, pokiaľ existujú čierne skládky v okolí minerálnych prameňov,  veľmi nekričme, že sme Slovenčania. 

   

  Úplny zákaz  zapájať sa do diskusie by mal však  dostať každý, kto sa pokúsi používať vulgarizmy a bude chcieť ponižovať spoluobčanov.  Už i preto –a nielen preto- lebo ľudia s dôstojnosťou nikdy nebudú spolupracovať s človekom, ktorý ich zákerne poníži. Osobitne s človekom, ktorí zneužije internet. Lenže bez spolupráce našu obec nezveľadíme. A čo je nemenej dôležité, ani  bez pohody nerozbehneme nové kolo dodrovoľníckej  práce v Slovenskej Vsi.

    Možno nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že raz bude v našej obci samozrejmosťou internetové diskusné fórum. Otázka iba stojí, v ktorom volebnom období. Samozrejme bez anonymných /zlo/ duchov  a zákerných namyslencov. Nezakryvam, bude to mimoriadne náročné. Skúsme to a dajme si skúšobnú dobu jeden rok. Potom vyhodnoťme projekt. Nemám rád situácie, keď počujem, že sa to nedá /lebo ľudia sú takí/ a ani sa nepokusime do našho života priniesť niečo nové.  Nebuďme ťapákovci,radšej sa hádajme o tom, čo nové uviesť do nášho života, ako roznášať pletky po dedine.

      Neviem, či nazbierate odvahu urobiť navrhované   kroky- lebo je jasné, že zároveň sa dostanete pod väčšiu kontrolu. Ak budete príkladom dobrovoľníckej práce pre obec, tak to zvládnete. A ešte jedna vec, ktorá môže pozdvihnúť autoritu samosprávy. Každý pracovník obecného úradu by sa mal zapojiť do dobrovoľníckej práce. /Nemyslím matky s malými deťmi a pod./Pracovníci obecných úradov majú iný štatút ako  napr. úradníci daňového úradu. Sú cez úrad predĺženou rukou volených zástupcou občanov, a preto by mali lepšie poznať život na druhej strane stola. Rovnako ako poslanci. Neverím, žeby si nenašli svoju parketu. V dedine je práce ako na  kostole. Ich doménou sa môžu stať aktivity v sociálnej oblasti. Stali by sa pravou rukou starostu v rodinách, kde sa rodičia nestarajú o deti, navštevovali by starých ľudí, osobitne žijúcich osamelo. Spolu so starostom by hľadali riešenia, ako týmto rodinám pomôcť. Ich vyhodnotenie situácie v rodinách najrýchlejšie „doletí“ k starostovi. /Len si spomeňme, v koľkých sociálnych prípadoch na Slovensku už  samospráva zaregistrovala problém neskoro./

     Nové volebné obdobie považujem za výzvu najmä pre mladšie generácie. My starší Vám môžeme pomáhať, ale nikdy nie suplovať. Určite však budeme fandiť odvážnym plánom a víziam. Priemernosť nás neposunie dopredu. Keď si však naša obec nepostaví  cieľ zapojiť sa do súťaže o najkrajšiu obec, tak to je  v preklade priemernosť. Aby toho nebolo dosť, zapojenie do súťaže musí  chcieť väčšina občanov. Pravda je však taká, že ak chceme kritizovať zvolených zástupcov samosprávy, rovnako musíme byť kriticky k sebe. Je  totiž veľmi pohodlné  zvoliť si svojich zástupcov a nič pre obec neurobiť. Ako chceme očakávať nadpriemernosť od novozvolených zástupcov obce a pracovníkov obecného úradu, keď my budeme priemerní až podpriemerní?!  A znova sme sa oblúkom  dostali k dobrovoľníckej práci občanov. Tam treba hľadať jeden zo zdrojov občianskej nadpriemernosti a hrdosti na našu obec. Nie rečami, ale skutkami treba prejaviť svoj vzťah ku komunite.

  Koniec koncov, nič nové nepredkladám pred občanov obce. Dobrovoľnícke aktivity vždy boli súčasťou vidieckého životného štýlu. Stačí sa prejsť po dedine a pýtať sa, kde zanechali stopy dobrovoľníci od čias našich pradedov. Počnúc kostolmi a končiac kultúrnym domom.

Nevravím, že dnes v obci nie sú dobrovoľníci. Hasiči a iné záujmové organizácie vykonávajú veľa práce vo voľnom čase. Lenže niektoré organizácie  dosahovali dobré výsledky i v minulosti a zároveň sa stihlo realizovať množstvo projektov, ktoré by bez pomoci dobrovoľníkov neexistovali. 

Sledujúc život v našej dedine, nechcem tvrdiť, že  občan, ktorý sa nezapojí  do dobrovoľníckych aktivít, nie je dobrý Slovenčan. Možno každý z nás vo svojom živote prešiel etapou, keď nemal životnú energiu na rozdávanie,resp. bol unavený svojimi starosťami. Životné krízy nezvyknú byť odrazovým mostíkom k dobrovoľníckej práci. Keď však nie som v pohode , môžem aspoň povzbudiť spoluobčanov, ktorí v sebe objavia silu nezištne pracovať pre komunitu. Najväčšou pohromou pre obec sú ale ľudia, ktorí majú zvrátenú radosť, keď zničia to, čo sami nevytvorili.  A nemusia to byť iba materiálne hodnoty.

     21. storočie prináša nové výzvy.  Ak niekto v novom storočí nevidí zmysel dobrovoľníctva, nemám v úmysle  nasilu zmeniť jeho názor. Keď naši politici sa vzdaľujú od ľudí, ani nemám právo dobiedzať, keď viem, akými starosťami  žije väčšina občanov. Mojím úmyslom je predovšetkým osloviť ľudí, ktorí  chcú byť hrdí na Slovenskú Ves a nedokážu okolo seba pozerať so založenými rukami,  ale ani zvaľovať všetku vinu iba na iných. V uponáhľanom svete – keď za peniaze je možné kúpiť takmer všetko – si ani neuvedomujeme, že dobrovoľnícka práca je prejavom  empatického životného štýlu, ba v určitom zmysle spôsob   poľudštenia našich  vzťahov v komunite v ktorej žijeme. Vari radosť z nezištnej pomoci spoluobčanom a životnému prostrediu  nedáva nášmu životu humánny zmysel?

   Svet nezmeníme, ale život okolo seba môžeme zmeniť – hovoria múdri ľudia. Či nie?

                                 S úctou a prianím všetkého dobrého

                                                                                                Jozef Smrek

 V Slovenskej Vsi dňa 19.11.2014                                             

 Doslov

   Suma sumárum, od Vás bude záležať ako naložíte s mojim podnetom. Mám bohaté životné skúsenosti  v  dobrovoľníckej práci. Po príchode do rodnej dediny som sa stal spoluzakladateľom OZ Slovenská Ves-Vygoda-Nový Šajerberg-Krig. /Jeho hlavným cieľom je vybudovanie Agroturistickej zóny v lokalite Kamence – Vygoda./ V liste Vám zasielam aj stručnú dokumentáciu našej práce i zoznam ľudí, ktorí sa podieľali na dobrovoľníckej práci v Slovenskej Vsi /niektorí občania  v spomínanom dokumente nie sú členovia občianskeho združenia/. V prípade Vášho záujmu o obsah listu by som privítal pozvanie na Vaše zasadnutie.  Zároveň by som privítal, keby môj otvorený list bol uverejnený na internetovej stránke našej obce, spolu s prílohou Správa o činnosti OZ Slovenská Ves-Vygoda.

15.júla 2018

VÁŽENÉ OBECNÉ ZASTUPITEĽSTVO,

               (otvorený list)

     vždy je dobre pre obec či mesto, keď vznikne spolupráca medzi samosprávou a občianskym združením. V našom prípade sa to nedarí. Vaše uznesenie – ktorým reagujete  na  naše úsilie zmeniť regulatív v agroturistickej zóne Vygoda – v podstate iba dokumentuje úroveň našich vzťahov. Ak by sme mali pomenovať problémy, ktoré spôsobili prerušenie našich kontaktov, tak určite tam treba zaradiť postoj samosprávy k môjmu úsiliu vypracovať koncepciu  práce s dobrovoľníkmi, ktorí sa chcú podieľať na rozvoji obce.  Ide nám totiž o to, aby dobrovoľníci ešte pred začiatkom svojej aktivity vedeli predvídať postoj samosprávy, resp. poznali „ pravidlá hry“ , ktoré by boli garantované záväzným dokumentom.

    Vedomí si hodnoty výsledkov našej práce pre obec, požiadali sme v tejto súvislosti samosprávu aj o odpustenie daní v agroturistickej zóne, aby sme ich mohli použiť na naše projekty. Treba priznať, že  samospráva mala pravdu v tom, že zákon nevytvára veľký priestor na takúto pomoc.  Napriek tomu sme verili, že samospráva uzná, že príjem obce z agrozóny nespadol z neba a poslanci nájdu spôsob, ako nám peniaze vrátia inou formou. Nestalo sa tak. Teraz vo Vašich rukách bol osud mojej iniciatívy zmeniť regulatív pri výstavbe domov na Vygode.  Keď dobre rozumiem Vášmu  uzneseniu (zo dňa 25. 6.), tak zmenu regulatívu ste schválili, ale ju podmieňujete poplatkom na náš účet. Keď je tomu tak, potom vyjadrujem sklamanie, pretože tu ide o princíp. Keby samospráva mala vypracovanú koncepciu práce s dobrovoľníkmi – ktorí sa podieľajú na rozvoji obcí – tak by také uznesenie bolo v príkrom rozpore s jeho základnými princípmi.  Zdá sa mi, akoby poslanci – ktorí hlasovali za prijatie uznesenia –  pre strom nevideli les. Veď obec v spolupráci s naším združením  môže získať tisíce eur ( A už aj získala. Viď naše projekty na našom webe.) Nehovoriac o tom, že dnes už mnohé samosprávy v rozpočte vyčleňujú peniaze pre združenia, ktoré chcú realizovať projekty v prospech  komunity.

   Starí Slovenčania zvykli hovoriť, že kto prvý dáva, ten dvakrát dáva. Preto sa pýtam, kde sa u niektorých poslancov stratila prajnosť a cit pre rovnováhu?  Najsmutnejšie na tom je, že obecné zastupiteľstvo zabudlo, že obec  do projektu Agroturistickej zóny Vygoda neinvestovala ani euro. Keď to však poslanci vedia, tak je to ešte smutnejší príbeh našej obce.

   Dalo by sa povedať, že už sme si zvykli na postoje samosprávy. Neteší nás to, ale hľadáme riešenia aj bez finančnej pomoci obce. Posielam Vám teraz dve žiadosti o podporu našich projektov:

1. Projekt  „Bezpečnosť križovatky na Vygode“ sme chceli rozbehnúť už v odobí, keď sme samosprávu požiadali o odpustenie daní v agroturistickej zóne. Kedže peniaze od obce sa nám nepodarilo získať, tak sme naše plány museli odložiť. Iba teraz sa nám podarilo získať sponzorov. Chcem zároveň upozorniť, že situácia na križovatke Vygoda pripomína križovatku, ktorá spája obec Arnutovce a Sp.Tomášovce. Problémová križovatka sa začala brať vážne až vtedy, keď došlo k smrteľnej nehode. (Moje upozornenie na rizikovú križovatku je už druhé v poradí.)

2. Vytvorenie projektu „Amerikánske mostíky“ si vyžiadalo veľa organizačnej a odbornej práce. Je mi ľúto, že obec prestala mať záujem o projekt a uspokojila sa iba s dreveným opláštením kovového zábradlia na mostíkoch v obci. Prevzatím myšlienky opláštenia zábradlí sa nevyčerpal celý potenciál projektu. Už len z úcty k našim predkom, ba i profesorovi Šarafínovi – ktorý s nami spolupracoval pri tvorbe projektu –  by sme sa mali pokúsiť o získanie grantu na jeho realizáciu. Vedomí si toho, že obec nemá záujem o spolufinancovanie našich projektov, ani v tomto prípade nežiadame o finančnú pomoc. (Mimochodom, už doterajšia hodnota našej práce na týchto projektoch presahuje hodnotu poplatku, ktorým podmieňujete zmenu regulatívu.)

   Hádzanie polienok pod nohy občanom, ktorí vyčnievajú z radu, môže mať rôznu podobu. Stará pravda však hovorí, že čo je progresívne, ono si prerazí cestu i neskôr. Napokon budúcnosť tiež ukáže, či  obecné zastupiteľstvo alebo naše združenie zachytilo pulz 21. storočia. A ešte presnejšie, čo nové sme dokázali priniesť do obce  a čím môžeme byť inšpiráciou pre mladšie generácie Slovenčanov. Poslanci, ktorí hlasovali za poplatok, by na to osobitne nemali zabudnúť.

                                                                                                            S úctou                              Jozef Smrek

15.júla 2018

Jozef Smrek, Trieda 1. mája 59   O52 05 Spišská Nová Ves

                                                                                                                                Obecný úrad

                                                                                                                                059 02  Slovenská Ves

Vec:  Žiadosť o podporu občianskej iniciatívy zameranej na zvýšenie bezpečnosti križovatky na

           ceste č.  II/ 542  v časti Vygoda – Vojňany

Zdvôvodnenie:

  Križovatka  predstavuje bezpečnostné riziko pre chodcov i pre vodičov motorových vozidiel.

  Dlhodobo – takmer každý rok – dochádza k dopravným nehodám, resp. ku kolíziám automobilov.

Rizikové faktory križovatky:

1. Neprehľadnosť križovatky

2. Autobusová zastávka nespĺňa bezpečnostné štandardy – autobusy nemajú zabezpečený odstavný pruh, čím znásobujú neprehľadnosť križovatky

3. Časté porušovanie predpísanej rýchlosti zo strany vodičov v riešenom území

4. V jarnom období niekedy dochádza k vyliatiu vody na cestu, ktorá cez mrazivé noci zamŕza

5. Chýbajúce vyznačenie prechodu pre chodcov

6. Rastúca premávka na ceste č. II / 542

Naše občianske združenie zatiaľ urobilo nasledujúce kroky pri vypracovaní komplexného riešenia bezpečnosti v riešenom území

1. Iniciatívne –  v období pozemkových úprav – zabezpečilo vytvorenie parcely (pripojená   k pôvodnej lesnej ceste č. 4455), ktorá bude slúžiť na preloženie autobusovej zastávky a vytvorenie odstavného pruhu pre autobusy. Lesná cesta  je vo vlastníctve obce Slovenská Ves. Odstavné pruhy budú vytvorené obojstranne. To znamená, že i na strane obce Vojňany. Takéto riešenie vytvorí parcela č. 4666, ktorú spravuje Pozemkový fond.

   2. S plánom riešenia bezpečnosti križovatky sme konzultovali s Okresným úradom dopravnej polície v Kežmarku. Ich

       stanovisko bolo pozitívne a iniciatívu riešiť problémovú križovatku vítajú. Osobitne upozornili na nevhodnosť stanovišťa

       pre autobusy. Rovnako i starosta obce Vojňany víta našu iniciatívu, pretože zastávku využívajú občania obce

       a v nedávnej minulosti mal občan Vojňan aj dopravnú kolíziu na križovatke. Podobné problémy mali tiež občania

       Slovenskej Vsi.

Pripravované kroky :

1. Geodetické zameranie riešeného územia ( výškopis a polohopis )

2. Vypracovanie komplexného riešenia bezpečnosti rizikovej križovatky – projekt

3. V schvaľovacom procese získať povolenia na realizovanie projektu v riešenom území

4. Hľadať finančné zdroje na realizáciu projektu zameraného na zníženie bezpečnostných rizík v riešenom území

   Verím, že poslanci budú pri rozhodovaní zdieľať naše obavy z ohrozenia života ľudí v riešenom území a nebudú blokovať našu iniciatívu. O to skôr, že nepožadujeme finančnú pomoc od obce.

                                                                                                                                           Jozef Smrek,

                                                                                                                                    predseda OZ Vygoda

15.júla 2018

VÁŽENÉ OBECNÉ  ZASTUPITEĽSTVO,

    pred takmer 2 rokmi prijala obec Vojňany ponuku nášho združenia a spolu sme vypracovali projekt Greisigerov náučný chodník a ochrana vzácnej lokality Vojnianska hora v hodnote 50 700 Eur (viď www.slovenskaves-vygoda.sk , rubrika PROJEKTY). Obec Vojňany projekt  prihlásila do súťaže a bol úspešný.

V tomto roku sme sa rozhodli osloviť obec Slovenská Ves, aby nám dovolila realizovať projekt, ktorý by dovŕšil naše niekoľkoročné úsilie vytvoriť pamätník vysťahovaleckej generácie  pod názvom Amerikánske mostíky.

Prvýkrát sme ideu Amerikánskych mostíkov predstavili na verejnom zhromaždení z príležitosti vydania publikácie o Slovenskej Vsi.

V písomnej podobe sme projekt predstavili v dokumente „Koncepcia rozvoja agroturizmu v obci Slovenská Ves“.

V rámci odbornej diskusie sme oslovili prof. Michala Šarafína, ktorý nielen veľmi pozitívne zhodnotil navrhovaný dokument, ale tiež ponúkol spoluprácu pri projekte Amerikánske mostíky. Ako viete, prof. M. Šarafín niekoľkokrát navštívil našu obec a po súhlase starostu obce vypracoval v spolupráci s architektonickým  ateliérom Ing. arch. Martinom Šarafínom (aj našim združením), architektonickú štúdiu Amerikánske mostíky. Naše združenie sa podieľalo hlavne na textovej časti projektu a zabezpečovalo pomoc prof. M Šarafínovi pri jeho pobyte v Slovenskej Vsi. Štúdia je uložená na OÚ i na našom webe – viď PROJEKTY.

  Aby sme zjednodušili hlasovanie v obecnom zastupiteľstve, od obce nežiadame finančný príspevok na realizáciu projektu. Predkladateľom projektu bude naše OZ Slovenská Ves – Vygoda.

Od samosprávy potrebujeme iba súhlas s realizáciou projektu Amerikánske mostíky. Bez súhlasu obce nemôžeme žiadať o grant v pripravovanej výzve v kategórii „Prírodné a kultúrne dedičstvo obcí a miest“.

   Cieľom nášho združenia je realizovať iba 1. etapu budovania projektu Amerikánske mostíky. V riešenom území sa budú rekonštruovať 4 mostíky a 2 oddychové zóny s informačnými tabuľami a umeleckými rezbárskymi dielami.

1. zóna  – ako je naplánované v štúdii – sa vytvorí na obecnom pozemku pri potoku, oproti domom rodiny Demkových a Majerčákových. Druhá zóna sa vytvorí pred obchodom COOP Jednota. V tejto zóne sa zároveň vytvorí pamätník obetiam 1. a 2. druhej svetovej vojny.

   Ako vieme, možnosť čerpať eurofondy už nebude trvať dlho. Ak by sa nám podarilo získať na prvý pokus grant, tak by sa vytvorili podmienky na dokončenie projektu Amerikánskych mostíkov v nasledujúcich rokoch (po etapách).

  Prof. Šarafín vyhodnotil myšlienku vytvorenia projektu Amerikánskych mostíkov ako unikátnu. Kto sa hlbšie zamyslí nad jeho umeleckým rozmerom, tak určite bude s nami súhlasiť, že jeho realizáciou môže byť obec obohatená dielom, ktoré svojou originálnosťou by vyniklo nielen na Spiši, ale pravdepodobne nemá obdobu ani za hranicami Slovenska.

Význam projektu je o to väčší, že môže pomôcť posilniť  hodnotu pôvodného historického jadra  obce. Rovnako by sme nemali zabúdať, že realizáciou projektu sa vytvoria podmienky na zážitkové učenie pre žiakov našej školy.

  Veríme –  i vzhľadom na doterajšiu prácu nášho združenia – že samospráva nám vytvorí optimálne podmienky pre našu iniciatívu. O to skôr, že práca na projekte si vyžadovala  a ešte bude vyžadovať veľa energie i odbornej práce pri splnení všetkých podmienok v žiadosti o grant. Nehovoriac o finančnom krytí projektu.

                                                                              S úctou

                                                                                                         Jozef Smrek            Miroslav Tomas

16. júna 2018

 UŽ TO VYMYSLELI, STAČÍ TO ODKUKAŤ A VYLEPŠIŤ (4)

  Uvědomujeme si, že děti tráví spoustu času v budovách a to by se mělo změnit. Takže jejich výuku koncentrujeme hodně ven, snažíme se je vzdělávat v přírodě, učíme děti lásce k přírodě. To na počítačích nejde …. Děti ve Finsku tráví opravdu hodně času venku, a to v každém počasí. Ne vždy mají děti frontální výuku, pracují na různých projektech, učitel důvěřuje tomu, že odvedou dobrou práci, i když nebudou sedět v lavicích před ním. Někdy třeba děti mohou jít samy ven, kde pracují na zadaném úkolu. Je důležité střídat několik vzdělávacích prostředí, nebýt pořád na jednom místě. Děti se nemusí učit jen tím, že sedí před učitelem.

                                                                                                     Saloranta Seppo, riaditeľ ZŠ v Oulu (Fínsko)

                                                                                                                        (Idnes.cz 29.4.2018)

  

16. júna 2018

HURÁ, IDÚ PRÁZDNINY!

Reminiscencie k vyučovaniu dejepisu a občianskej výchovy v ZŠ Slovenská Ves.

(Pokus o koncepčný prístup k zážitkovému učeniu regionálnych dejín v „škole v prírode“.)

   Ako to už býva, niekto sa poteší vysvedčeniu, iný nie. Moja známka z dejepisu nebola vždy najlepšia, aj keď ma záujem o históriu ľudstva nakoniec doviedol k učiteľstvu. A to ešte nehovorím, že som mal v 7. ročníku prepadnúť zo zemepisu (pritom na vysokej škole som poberal najvyššie štipendium za prospech).

Pamätajúc na moje zážitky v ZŠ, ako učiteľ som mal strach, že môžem deťom  zničiť radosť z poznania histórie ľudstva, ba i sny o dobrodružnom poznávaní sveta. A možno tiež moje životné skúsenosti v zahraničí ma nasmerovali pozerať na naše školstvo  z iného zorného uhla. Veď som žil viac než 6 ½ roka v USA, Izraeli, Anglicku, Nórsku, nepočítajúc krajiny, kde som pobudol krátko.

   Poďme ale k meritu vecí. Paradox vyučovania dejepisu spočíva v tom, že jednotka z dejepisu nie je zárukou porozumenia histórii ľudstva. Dovolím si dokonca tvrdiť, že niekedy sa môže stať, že štvorkár lepšie pochopil (porozumel) histórii ako jednotkár či dvojkár. A to z jednoduchého dôvodu: v živote môže byť väčším  nositeľom humánneho odkazu našich predkov. Kto šíri okolo seba nenávisť (aj rasovú) možno aj prelistoval učebnice, možno tiež vyhral dejepisnú olympiádu, ale neporozumel humannej podstate dejepisu. Povedané inými slovami, až život nás  najspravodlivejšie oznámkuje a preverí (presnejšie: potrestá alebo  nám pomôže hľadať zmysluplnosť nášho bytia a miesto v spoločnosti). A ešte inak: či sme sa v dejepise naučili to, čo sme sa mali naučiť, či sme sa učili „blbosti“, či nám neunikli podstatné súvislosti).

   Rozmýšľanie v takejto rovine má prazáklad v tom, že primárnou úlohou  vyučovania dejepisu nie je výchova historikov! V tejto súvislosti je dôležité si uvedomiť, že našou hlavnou úlohou je pomáhať žiakom pretransformovať humánne dedičstvo ľudstva do ich života. Ak pod týmto zorným uhlom budeme vnímať ciele vyučovania dejepisu, tak sa treba pozerať na našu doterajšiu prácu inými očami.

   Niekedy keď premýšľam o rodnej dedine (Slovenská Ves), tak v duchu sa pýtam, kde sa stratili   jednotkári (z dejepisu) a ich vypestovaná láska k rodnému kraju (ak sa neučili iba pre známky!). Veď kto viac – ako  vychvaľovaní žiaci a víťazi dejepisných olympiád – by mali byť aktívni pri ochrane a rozvoji historického, resp. kultúrneho dedičstva v našej dedine. Nehovoriac o ochrane životného prostredia.

Je smutné, že prehliadame skutočnosť, že ak sa výsledky našej práce v škole nepremietajú do pozitívnych aktivít v našom živote, tak dejepis a občianska výchova sú v určitom zmysle v škole zbytočné, resp. učíme zle. Prirodzene, nemôžeme preceňovať vplyv dejepisu (ani občianskej výchovy), ale to nás nezbavuje zodpovednosti za presadzovaný model vyučovania týchto predmetov.  

Celý čas sme učili – a v podstate i dnes – že v dejepise je najdôležitejšia známka a netreba rozmýšľať nad tým, že aj my sme tvorcovia histórie, že aj po nás zostane pozitívna alebo negatívna stopa. Tým, že žijeme vo svete internetu a svet sa nám mení pred očami, nič tak neškodí pri pestovaní pozitívného vzťahu k histórii ľudstva – a v neposlednom rade k svojej dedine či mestu – ako preferovanie prekonaných metód vyučovania. Inými slovami povedané, vyučovanie dejepisu speje od „bifľovania“ k zážitkovému vyučovaniu. Veď kto chce viac poznať roky a  detaily historických udalostí, takmer všetko vyhľadá na internete.

   Dnes si ešte málo uvedomujeme, že práve zážitkovým učením môžeme žiakom pomáhať orientovať sa v „nekonečnej“ záplave historických faktov a ich intrepretácií na internete. Virtuálne sa mladí ľudia cítia veľmi silní (aj sú silní a prajem im to), ale v reálnom živote postrádajú skúsenosti, ktoré sú dôležité pri určovaní poradia významu historických poznatkov pre vlastnú životnú orientáciu, ba i prežitie ľudstva. Ako budú vedieť napr. pochopiť  zmysel spolupráce ľudí pri ochrane našej planéty (a nielen vtedy), keď sa aktívne nezapoja do ochrany životného prostredia v komunite v ktorej žijú? Ako sa môžeme nádejať, že ľudstvo v 21. storočí vyvinie väčšie úsilie pri riešení globálnych problémov našej civilizácie,  keď sa nechceme zdvihnúť od počítača či televízie a ísť si urobiť poriadok vo vlastnom dvore, vo vlastnom chotári? Ako si môžeme namýšľať, že svet vyrieši problém chudoby, keď nepomáhame chudobným deťom či starým ľuďom vo vlastnej komunite? A to ešte nehoríme o extrémizme mladých ľudí a vojnách. Veď svet, to sme aj my, vy  i váš sused, celá dedina i susedné mesto.

Egoistický životný štýl nie je receptom na choroby dnešného sveta. A keď sme už pri spolupráci: Poznanie dejín (ne)spolupráce vo vývoji ľudstva – podľa môjho názoru – by malo byť epicentrom nášho záujmu, takpovediac ariadninou niťou, pomocou ktorej môžeme žiakov  vyviesť z labyrintu protichodných výkladov historických udalostí a usmerneniť ich na podstatné súvislosti a zneškodnenie „nášľapných mín“ v podobe fanatizmu či extremizmu.  A čo je v tejto súvislosti osobitne dôležité, výber obsahu vyučovania dejepisu by sme mali vidieť v kontexte nielen s prítomnosťou, ale aj so zodpovednosťou a úlohami človeka, ktorý bude vítať 22. storočie.

  

  Ale vráťme sa k vyučovaniu dejepisu a občianskej výchovy v ZŠ Slovenská Ves kde som 5 rokov učil pred odchodom do dôchodku. Po príchode do rodnej dediny zo zahraničia som sám cítil, že žiakom dávam iba to, čo si môžu prečítať v knihe, či na internete. Nečudo, že niektorí žiaci mi to poriadne spočítali. (Aj som im alibisticky hovoril, že sú už ako deti v meste, že akosi spanšteli, teda som najprv hľadal chybu v nich.)

Istého času som si povedal dosť a vzbúril som sa proti osnovám – začal som učiť (bez vedomia vedenia školy) tak, aby si žiaci uvedomili, že oni sú tvorcovia novodobej histórie našej obce. Niektoré témy som prestal učiť (osobitne na občianskej výchove), resp. som im venoval minimálnu pozornosť. Ušetrený čas som využil na diskusiu o realizácii projektu.  Môj ťažiskový projekt so žiakmi sa volal Náš chotár, naše svedomie. Centrom našej pozornosti sa stala lokalita Pri židovskom cintoríne, kde bola pri minerálnych prameňoch a zničenom židovskom cintoríne najväčšia čierna skládka v chotári.  Kedže sme nemali fínsky systém fungovania ZŠ, tak som projekt realizoval hlavne vo voľnom čase (aj cez prázdniny).  Pamätám sa tiež, ako som sa so žiakmi ponáhľal už cez veľkú prestávku do novovybudovaného „parku tolerancie“, aby sme sa po hodine stihli vrátiť do školy (45 minút je málo, niektoré vyučovacie hodiny by mali trvať 90 minút). Išlo o to, že hlavným cieľom projektu bolo vytvoriť z lokality Pri židovskom cintoríne ŠKOLU V PRÍRODE.

Akoby mohla vyzerať výučba v škole v prírode, môžete si pozrieť  na  webe nášho OZ :   (rubrika HISTÓRIA, ŽIVOTNÉ PROSTREDIE). Videá v škole v prírode vytvorili najmä žiaci 7. ročníka.  

Dnes viem, že štýlom práce som mal najbližšie k fínskej škole. Kým som učil po starom, akoby som bol zošnurovaný, dusil som sa. Intuitívne som cítil, že potrebujem čerstvý vzduch. V škole v prírode som bol autentický učiteľ. V triede som bol iba jeden z mnohých. Školu v prírode treba  zažiť. Preto rozumiem učiteľom vo Fínsku a menej nášmu školstvu.

   Povzbudený odozvou žiakov, akoby nápady prichádzali samé od seba. Keď som písal kapitolu o vysťahovalectve v knihe o Slovenskej Vsi (str.150 – 167) už sa mi rodil v hlave projekt Amerikánske mostíky (viď rubriku PROJEKTY na webe nášho OZ). Zásluhou prof. M. Šarafína projekt je už v podobe architektonickej štúdie. Projekt je zaujímavý i tým, že komplexne rieši historické jadro okolo katolíckeho kostola a je takpovediac umeleckým zhmotnením pesničky Goraľu ci či ne žaľ. Nikde v Európe by nebol postavený taký originálny pomník generácii vysťahovalcov aký môžeme postaviť  v dedine. A keby pedagogický zbor v ZŠ sa rozhodol koncepčne riešiť zážitkové učenie v našej škole, tak vytvorené dielo by sa stalo rajom pre zážitkové učenie nielen na hodinách dejepisu a občianskej výchovy.

   Ak platí, že fínsky model školstva v budúcnosti ovplyvní vyučovanie i na Slovensku, potom  projekt  Amerikánske mostíky – ak sa  v budúcnosti zrealizuje v takej podobe ako je navrhovaný –  bude ukážkovým modelom spolupráce školy, samosprávy a občanov (čo je charakteristické pre školy vo Fínsku).

Možno nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že keď sa žiaci zapoja do projektov zameraných do využitia potenciálu nášho mikroregiónu a kultúrneho dedičstva našich predkov, tak  slovenskí učitelia budú chodiť na skusy do Slovenskej Vsi – veď do našej obce to budú mať bližšie ako do Fínska.

Budeme k tomu oveľa bližšie, keď sa projekty žiakov, resp. účasť žiakov na realizácii projektov stane podmienkou získania jednotky z dejepisu (mohli by to byť i projekty zamerané na pomoc starým a hendikepovaným ľuďom, zbližovanie ľudí v komunite a pod.) V každom prípade by sa tieto aktivity mali stať významnou súčasťou kritérií hodnotenia žiakov. Žiakom sa v zrozumiteľnej podobe musí dať najavo, čo je dôležité a čo je menej dôležité pri zovšeobecnení poznatkov získaných v dejepise a občianskej výchove (aj iných predmetov).

   Niektorí ľudia oponujú, že štúdium histórie vlastnej dediny nemá význam, že je to strata času. Skúsenosti nášho OZ tomu nenasvedčujú. Veď napr. náš projekt Agroturistickej zóny Vygoda bol schválený úradmi i preto, lebo v riešenom území chceme obnoviť stredoveké osídlenie na agroturistických základoch. Človeka – ktorý nepozná históriu obce – asi ťažko napadne „premostiť“ archeologickú lokalitu  pri našom potoku Barnahogy s agroturistickou zónou. Stručne povedané a počiarktnuté: SPÁJANIE MINULOSTI S POZITÍVNYMI AKTIVITAMI V PRÍTOMNOSTI JE CESTA, KTORÁ DÁVA ZMYSEL ŠTÚDIU HISTÓRIE OBCE.

Len pre zaujímavosť, skôr než došlo k výstavbe domov v agrozóne, najprv sme sadili v riešenom území stromčeky. (Asi na Slovensku budeme veľmi ťažko hľadať podobný príklad prístupu k životnému prostrediu.)

 Tak či onak, i tento projekt sa dá využiť v zážitkovom učení v našej dedine, minimálne vo vzťahu k formovaniu architektúry  obce, ochrane životného prostredia, rozvoju agroturizmu a samozrejme v poznávaní histórie mikroregiónu.

Rovnakou výzvou je projekt Greisigerov náučný chodník zameraný na využitie potenciálu Vojnianskej hory (viď na webe rubriku PROJEKTY). Vedel by som si predstaviť – keby som ešte učil – ako by sa žiaci zúčastnili projektu prostredníctvom zážitkového učenia.)

  Pozerajúc do minulosti našej dediny (i okolitých obcí), nájdeme tu všetko čo potrebujeme, aby žiaci  precítili na hodinách dejepisu a občianskej výchovy radosť i smútok sveta. Unikátnosť navrhovaného zážitkového učenia v našej dedine je  v tom, že aj po rokoch môžu účastníci zážitkového učenia (žiaci, učitelia, rodičia, občania) vidieť výsledky svojej aktivity zhmotnené  v obraze obce. A čo je nemenej dôležité, v reálnom živote by sa učili spolupracovať, čo je achilovou pätou  nielen Slovenskej Vsi, ale i národov sveta (svet nezmeníme, ale svoju dedinu môžeme zmeniť k lepšiemu).

Dnes ešte nevieme, aký školský model sa presadí na Slovensku v 21. storočí. Čo však vieme už teraz, tak je to, že dejiny našej obce a mikroregiónu sa môžu učiť inak. Samozrejme, ak sme sa ich naučili čítať s porozumením. Naši predkovia – ak premýšľame nad ich životnou filozofiou a logikou myslenia – možno by nám poradili, že keď už naozaj chceme žiakov učiť o ich živote, o ich trápeniach a radostiach – tak nech je z toho aspoň nejaký úžitok. Na ospevné referáty o múdrosti starých Slovenčanov na hodinách dejepisu by si naši predkovia určite nepotrpeli. Pekné reči nemali radi, keď skutok ušiel.

Alebo niekto inak rozlúštil zakódovaný odkaz našich predkov, resp. porozumel ich múdrosti ?

EX POST:

Nie každý učiteľ (i riaditeľ) vidí vo fínskej škole inšpiráciu pre svoju prácu. Lenže i slovenským deťom je akosi ťažko sa odpútať od počítačov a sedavý životný štýl im už nie je cudzí. A nielen to! Sledujúc  rýchlo sa meniaci svet i našu krajinu, je zrejmé, že naše deti musia byť lepšie ako sme my  – minimálne v zodpovednosti za osudy našej krajiny a ochrane životného prostredia.  Odhliadnuc od kultúrnych rozdielov, pri vytváraní optimálneho modelu vzdelávania detí  – podľa môjho názoru – nemôžu byť medzi krajinami veľké rozdiely. Píšem o tom preto, lebo časť riadiacich pracovníkov a učiteľov chce diskusiu o fínskom školstve doviesť do stratena. Vraj  vo Fínsku ich model funguje už 40  rokov a u nás ešte nie je pripravená pôda na podobnú reformu školstva. Myslím, že v tejto argumentácii tkvie bieda našej krátkozrakosti. Naše deti totiž nemôžu čakať ďalších 40 rokov. Mimochodom, deti – ktoré odchádzajú s rodičmi žiť do štátov EÚ – zvyčajne v novom prostredí sa do 5. rokov vyrovnajú svojím rovesníkom v triede. Povedané inými slovami, nie deti, ale my sa musíme najprv zmeniť, rozhýbať. Tým nehovorím, že vo Fínsku či vo Švédku je všetko dobré a u nás všetko zlé. Využitím našich národných špecifík – osobitne  nášho vidieka – môžeme vniesť originálny príspevok  do hľadania odpovedí na otázky 21. storočia vo vzdelávaní detí na Slovensku. 

Ak sa naozaj chceme inšpirovať „fínskou cestou“, tak by sme mali koncepčne premýšľať o vytvorení podmienok pre  prácu učiteľa v „škole v prírode“. V našich končinách „škola v prírode“ nie je neznámym pojmom. Teda v tomto prípade môžeme spokojne miesto pojmu „fínska cesta“ použiť „slovenská cesta“ – len jej musíme dať zmysluplný obsah.

Budem konkrétny. Ešte ako učiteľ som sníval – keď som so žiakmi pracoval na projektoch – ako by sa mohla zvýšiť efektívnosť  práce so žiakmi v „škole v prírode“. Vtedy ma napadlo, že stačilo by, keby riaditeľ školy v priebehu školského roka vyčlenil štyri dni riaditeľského voľna na  projekty žiakov zameraných na riešenie problémov dediny, v ktorej žijú. Tým by sa vytvoril široký priestor pre tvorivosť, organizačné schopnosti žiakov a hlavne tímovu prácu žiakov. Viem si živo predstaviť, ako by deti na vyučovaní (nielen na hodinách občianskej výchovy) „kuli“ plány na deň D v škole v prírode.

 Koniec koncov, projekty žiakov by už mali inú váhu, keby sa stali prioritou školy. Len pre zaujímavosť, spomínaný projekt „Náš chotár, naše svedomie“ mal  hodnotu najmenej 13 000 eur (nehovoriac o tom, že obec sme zachránili pred pokutou za znečisťovanie životného prostredia), ale žiaci sa verejného ocenenia v obci i škole nedočkali. To by sa vo Fínsku nestalo. Ako sa hovorí, iný kraj, iný mrav. (Projekt pomáhali realizovať i občania).

   Nič nie je nemožné. Možno sa môj sen stane v budúcnosti skutočnosťou a deň D v škole v prírode sa stane dňom, kde žiaci svojimi projektami hmatateľne preukážu svoju schopnosť spolupracovať pri riešení problémov komunity v ktorej žijú.

                                                                                                                   Jozef Smrek

                                                                                                                 

POZNÁMKA:  Viac o mojich skúsenostiach  v ZŠ Slovenská Ves píšem v príspevku „Čo by som dnes neučil“, ktorý       

                        uverejnili Učiteľské noviny (č. 45 – 46/2014, str. 12 – 13). Možno v tejto súvislosti môže byť                                                    podnetný i príspevok „Hranice našich možností“, ktoré UN uverejnili 11.4.2013 (str. 25 – 26).                                                            

2.júna 2018

UŽ TO VYMYSLELI, TREBA TO LEN ODKUKAŤ A VYLEPŠIŤ (3)

                                   (Iný kraj, iný mrav.)

   Deficit zrážok v apríli a v máji nám pripomenuli, ako si treba vážiť vodu. Otázka stojí, či i my môžeme svojou troškou pomôcť ochrane a využitiu tak vzácnej tekutiny ako je voda v našom chotári. K napísaniu tohto príspevku ma inšpiroval článok v Živote pod názvom „Záchranca prameňov“ (č.13 / 2018, str. 30 – 33).

    Pán  Ján Filanda – o ktorom je reč – sa začal starať o pramene najprv v blízkosti svojej chaty (Kremnické vrchy). A to nie hocijako. Vybudoval murované pramene. Tým sa jeho práca neskončila. On aj esteticky upravil okolie prameňov. Jeho aktivity neušli pozornosti občanov a najmä lesníkom a starostom obcí. Od tejto chvíle už nemusel nakúpený materiál hradiť z vlastných financií. Dokonca mu za jeho prácu začali platiť. Obec  Igráč  – kde vybudoval 15 murovaných prameňov a uskutočnil ďalšie aktivity na zveľadenie obce a chotára – mu dokonca udelila čestné občianstvo obce. Ako som sa dočítal, niekedy vznikli veľmi zaujímavé situácie v súvislosti s jeho aktivitami. Napr. v obci Kunešov kvôli výberu názvu prameňa mimoriadne zasadalo obecné zastupiteľstvo. Ako sa vraví, iný kraj, iný mrav. Kto sa chce pokochať krásou upravených prameňov, môže si pozrieť jeho webovú stránku: filhistory.wbl.sk. Pre mňa bolo príjemným prekvapením, že pán Filanda  začal revitalizovať pramene, keď odišiel do dôchodku. Za 11 rokov na dôchodku dokázal vybudovať 55 murovaných prameňov. Teda aj dôchodcovia môžu byť užitoční pre obec.

  Článok v Živote ma zaujal tiež preto, lebo mi je ľúto, že sa nepokračuje v aktivitách, ktoré realizovalo naše združenie pri záchrane minerálnych prameňov  v našej obci. Niektorí z Vás vedia, že naše združenie uskutočnilo projekt na záchranu minerálnych prameňov  a premenu lokality Pri židovskom cintoríne na oddychovú zónu v hodnote najmenej 13 000 eur. Len pre zaujímavosť, obec vtedy mala zaplatiť pokutu za znečisťovanie životného prostredia, ale obec sľúbila problém vyriešiť v rámci nášho projektu.

  To čo sme dosiahli projektom „Náš chotár, naše svedomie“ (viď rubriku PROJEKTY), je len minimum z toho, čo sa môže dosiahnuť v najvzácnejšiej lokalite našej obce. Nepoznám plány našej  dediny, akým spôsobom chce samospráva pokračovať v načatom diele. Možno je to aj preto, že obec nemá pripravenú  koncepciu využitia minerálnych prameňov v budúcnosti. Iba tak sa  mohlo stať, že v rámci komasácie sa nepreviedol pozemok – kde je zasypaný najvzácnejší prameň (Murovaný prameň) pri židovskom cintoríne – do vlastníctva obce. Takto by sa vytvorili podmienky pre jeho budúce využitie a obec mohla byť iniciátorom projektu na jeho ďalšie využitie. Kto si prečítal knihu o Slovenskej Vsi, možno si všimol, že od 2. polovice 19. storočia naši predkovia permanentne prejavovali záujem o využitie spomínaného prameňa. Bola to rodina Badányiovcov  a notár M. Chamilla. Málokto vie, že v polovici 20. storočia aj rodina Slivinských robila prípravy  na predaj minerálnej vody prameniacej pri židovskom cintoríne. (Ešte  v časoch môjho detstva boli v sypanci rodiny Laufových uložené vo veľkom koši zátky do fliaš, v ktorých sa mala predávať minerálna voda.) Dnes môžeme iba konštatovať, že generácie Slovenčanov sa v 19. a 20. storočí snažili využiť potenciál minerálnych prameňov, len v 2I. storočí sme zatiaľ nenašli odvahu. Tak či onak, mať pramene pod nosom a chodiť kupovať minerálky iba do obchodov, tak to je hanba nášho sedliackeho rozumu. Keď si ešte pripomenieme, že naši predkovia mali dokonca ambície vybudovať pri minerálnych prameňoch malé kúpele, tak o to viac treba premýšľať, prečo sme dopustili vznik najväčšej čiernej skládky pri minerálnych prameňoch. A vraj sme vzdelanejší ako naši predkovia.

   Minerálne pramene v okolí našej obce ma fascinovali už od detstva. Chodenie ku prameňom po vodu bol rituál, ktoré už dnešné deti nepoznajú. Najmä v lete nechýbala v nedeľu voda z niektorého prameňa v okolí našej obce (najčastejšie sa chodilo na vyborniansku vodu). Osobne som veľa chodil po vodu z prameňa, ktorý je situovaný medzi Prednou a Zadnou horou.

 V tejto súvislosti mám podobný pocit ako Ján Filanda , ktorý na svojej webovej stránke píše: „Chcem našim a budúcim generáciám odkázať niečo, čo ešte zostalo v srdciach a pamäti len niekoľkých žijúcich ľudí.“ Dúfam, že i my na našej webovej stránke vzbudíme záujem o využitie vodného potenciálu obce v prospech našich občanov.

   Aj keď sme sa doteraz nedočkali poďakovania zo strany samosprávy v Slovenskej Vsi, teší nás aspoň odozva občanov. I ja by som mohol – podobne ako pán Filanda – hovoriť o mnohých krásnych zážitkoch z reakcií ľudí na naše aktivity v lokalite Pri židovskom cintoríne. Najviac ma dojalo poďakovanie Eduarda Slovíka. Kto ho poznal, tak vie že po mozgovej príhode nemohol dobre chodiť, ale napriek tomu rád chodil na huby. To, že si mohol oddýchnuť na lavičke pri židovskom cintoríne a kochať sa okolitou prírodou mi urobilo veľkú radosť. Ešte teraz ho vidím, ako kráčal natešený ku mne, keď ma

 zbadal pri pošte. Bol to rozhovor na ktorý sa nezabúda.

Niekedy si kladiem otázku, prečo si viac nevážime prírodné a kultúrne dedičstvo v našej dedine. Už som začal pochybovať, či nechcem veľa od Slovenčanov. Aj preto som začal surfovať po internete, kde si všímam obce, ktoré môžu ponúknúť svoje pozitívne skúsenosti. Keď ma niečo viac upúta, volám na obecné úrady a pýtam sa, ako to dokázali. Z týchto skúseností  vznikla i naša rubrika „Už to vymysleli , treba to len odkukať a vylepšiť“. Zdá sa mi, že sme sa veľmi zahľadeli do seba a nechceme vidieť, že sa môžeme učiť od iných. Ako sa vraví, viac ľudí, viac rozumu.

Samozrejme, aj v iných dedinách majú problémy. Nielen my, ale tiež Oravská Polhora – kde osobne vidím veľa inšpirácie vo vzťahu k minerálnym prameňom – musia bojovať proti čiernym skládkam a vandalizmu. S vandalizmom sa stretol i pán J. Filanda, keď mu v Kremnici niekto poškodil jeho murovaný prameň. Rovnako som bol nešťastný i ja, keď vandali poškodili lavičky a altánok pri židovskom cintoríne. Ale na Slovenku je to tak. Ako povedal jeden horolezec: „Príroda sa nám vydarila, len ľudia nie.“ To však neznamená, že nám je zbytočne zveľaďovať naš chotár a dedinu. Veď keď sa pozrieme do dejín našej obce, tak vždy to bolo tak, že jedni budovali a druhí ničili vybudované dielo. Najväčšiu skupinu ale vždy tvorilli ľudia, ktorí sa iba prizerali (a často i ohovárali, ba i intrigovali). Každý si musí povedať, v ktorej skupine háji farby Slovenskej Vsi.

Pán Filanda sa nádeja, že nájde  v mladej generácii svojich pokračovateľov. Uvedomuje si, že vo vzťahu k vode sa odráža i náš charakter. Ak je tomu tak, tak Slovenčania sú svojmu charakteru veľa dlžní. Preto i ja verím, že v budúcnosti sa nájdu Slovenčania, ktorí budú pokračovať v našej práci. A nielen to! Rozhodujúce bude totiž to, či sa stane starostlivosť o minerálne pramene (a nielen minerálne pramene) prioritou obce Slovenská Ves. Na ťahu je mladšia generácia.

​

                                                                                                                     Jozef Smrek

​

​

​

​

​

​

1.mája 2018

                

Dobrý deň, p.Smrek,

som rád, že sa niekto našiel v Slovenskej Vsi, ktorému nebolo ľahostajné v akom stave sa nachádzalo okolie minerálnych prameňov pri židovskom cintoríne. Pred úpravou to bolo jedno veľké smetisko, teraz je to po úpravách omnoho lepšie. Je zaujímavé, že práve obyvatelia obcí, ktorí majú blízko k prírode (Slovenská Ves, Lendak) sa tak macošsky správajú k svojmu životnému prostrediu. Pravdepodobne musí dôjsť ku  celej generačnej výmene, aby aspoň mládež si uvedomila, že odpadky nepatria do prírody, preto si hlboko vážim, že ste ako pedagóg viedol školskú mládež k zmene myslenia a uvedomenia si potreby ochrany prírodného prostredia. Ešte ako študent mám desivú spomienku, keď som na jar prechádzal brehové porasty  riečky Bielej (Vilbachu) pri Slovenskej Vsi a nachádzal  som stovky žiab na kopách s odrezanými zadnými nôžkami, pričom ešte žili, až vtedy som si uvedomil, prečo v Belej volajú Slovenčanov  – „Žabiori“. Takže dúfam, že niekedy v budúcnosti  hádam bude mládež hrdá na svoje pekné prírodné prostredie a bohatú históriu svojich obcí, o čo sa však musí sama pričiniť.

S pozdravom 

Andrej Novák

​

​

1.mája 2018                                                                                                                                           

 UŽ TO VYMYSLELI, TREBA TO IBA ODKUKAŤ A VYLEPŠIŤ (1)

Obec Oravská Polhora v spolupráci s Radou mládeže Žilinského kraja pripravuje Koncepciu rozvoja práce s mládežou.

Do prípravy tohto dokumentu sú zapojení mladí ľudia, zástupcovia samosprávy, pracovníci s mládežou i rodičia. V rámci stretnutí pracovnej skupiny boli pomenované a analyzované problémy, ktorým čelia mladí ľudia v Oravskej Polhore. 

Na základe analýzy týchto problémov pracovná skupina identifikovala kľúčové oblasti, ciele a opatrenia, ktoré budú v Koncepcii zachytené. Ide o tieto oblasti:

1. Funkčná komunikácia medzi mladými navzájom, medzi mladými a rodičmi, medzi generáciami

2. Pozitívne využívanie ponuky virtuálneho sveta

3. Motivácia mladých a podpora ich zdravého sebavedomia

4. Vytvorenie priestoru pre mladých ľudí

5. Prevencia pred negatívnym vplyvom okolitého sveta

6. Začlenenie mladých do spoločnosti

Finálna verzia dokumentu bude publikovaná v priebehu marca a predložená Obecnému zastupiteľstvu na prerokovanie.

Príprava Koncepcie rozvoja práce s mládežou v Oravskej Polhore je súčasťou projektu Vidiecka mládež v komunite II, ktorý je realizovaný s podporou  Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR „Programy pre mládež 2014 – 2020“, ktoré administruje IUVENTA – Slovenský inštitút mládeže  v rámci programu KOMUNITA

​

1.mája 2018

NOVOTY V SLOVENSKEJ VSI  A  21. STOROČIE

   V mesiaci marec sme uverejnili príspevok M. Galgona o učiteľovi V. Antolovi, ktorý patril medzi nositeľov novôt v našej dedine. Keby sme chceli stručne pomenovať problém, ktorý sa podujal učiteľ V. Antol riešiť, tak to bol problém slabej efektívnosti práce roľníkov v našej dedine.  

    

   Od čias učiteľa V. Antola sa svet i naša dedina poriadne zmenila, ale nezmenila sa potreba využiť potenciál obce a chotára v prospech občanov.  

Keby sme rozmýšľali ako učiteľ V. Antol, tak by sme si najprv museli priznať, že vlak nám ušiel, tak ako kedysi starým Slovenčanom. Aby sme boli spravodliví, vlak neušiel iba nám. Na jednej strane sa dynamicky rozvíja Spišská Belá, ale smerom na Spišskú Maguru obce ešte nechytili druhý dych.

  Skúmajúc príbeh našej dediny, V. Antol – keď videl biedu našich dedov – rozhodol sa ísť do školy, aby sa oboznámil s najmodernejšími metódami v poľnohospodárstve (vrátane ovocionárstva) na slovenskom vidieku. Ak by sme chceli kráčať v jeho šľapajách, tak i nám sa treba pozrieť za humná našej dediny a učiť sa od dedín, ktoré už novoty zaviedli. Zásadnou otázkou je, či v našej dedine je záujem diskutovať o novotách na slovenskom vidieku. Naši predkovia s tým nemali problém. Ako vieme, bola ich plná sála, keď im učiteľ V. Antol predstavil program „rozvoja obce“, teda smerovanie Slovenčanov v nových časoch (po vzniku ČSR r. 1918).
Aby sa veci pohli dopredu, najpriamočiarejšia cesta vedie cez obecné zastupiteľstvo. Ak tam bude vôľa pripraviť  verejné zhromaždenie – ktorého hlavnou témou bude smerovanie našej obce a využitie jej potenciálu  v nasledujúcich 30. rokoch – potom sa vytvorí široký priestor na spoluprácu samosprávy a  občanov. Treba sa však pripraviť tak, ako to urobil učiteľ V. Antol. To znamená, že najprv by sa museli osloviť občania obce, organizácie a inštitúcie, vrátane cirkvi a školy. Kto prejaví záujem, najprv v písomnej podobe predstaví svoju víziu, resp. návrhy smerujúce k rozvoju obce a čo sú ochotní pre dedinu urobiť. Medzi otázkami – na ktoré by mali hľadať odpoveď – by nemala chýbať ani táto:

 Čo musí urobiť samospráva a občania (aj ja), aby sa obyvatelia obce efektívnejšie podieľali na rozvoji Slovenskej Vsi.

   Názory a návrhy by spracovala  odborná komisia, schválená obecným zastupiteľstvom. Komisiou vytvorený dokument by sa predložil občanom na pripomienkovanie.  Až doplnený dokument by sa defininívne stal predmetom diskusie na verejnom zhromaždení občanov obce. (Strategický dokument „Hospodársky a sociálny rozvoj obce“ nebol prejednaný na verejnom zhromaždení obce.)

  Predpokladám, že pri dobrej vôli by sa to stihlo v horizonte 7-10 mesiacov. Aj s ohľadom na to, aby sa vytvoril dostatočný časový priestor osloveným subjektom na formulovanie svojich postojov a návrhov.

   

   Naše združenie takmer pred dvoma rokmi predložilo obecnému zastupiteľstvu návrh strategickej koncepcie pod názvom Rozvoj agroturizmu v našej obci (v nasledujúcich 30. rokoch  – viď rubriku AGROTURIZMUS na našom webe). Dokument sme poslali prof. Michalovi Šarafínovi (viď jeho odborný profil na internete), aby sme získali nestranný názor na jeho úroveň. Ten bol mimoriadne pozitívny. Dokonca prof. Šarafín bol ochotný nám pomôcť vypracovať architektonickú štúdiu projektu Amerikánske mostíky (viď rubriku PROJEKTY), ktorý je súčasťou navrhovaného dokumentu.  

   Naša iniciatíva nedostala zelenú a zdalo sa, že to bolo zbytočné mrhanie energiou. Ale nestalo sa tak. V ankete (k dokumentu) medzi respondentmi sa objavil Miroslav Tomas. Keď som si prečítal jeho pripomienky k rozvoju Slovenskej Vsi (3 strany textu), tak som vedel, že sa s ním musím zoznámiť. Takto som sa dozvedel, že ma skúsenosti aj s podávaním projektov pri získavaní grantov. Nečudo, že sme začali rozmýšľať o spolupráci. Najprv sme sa zamerali na projekt Amerikánske mostíky, ale nakoniec sme si našu spoluprácu vyskúšali v projekte Greisigerov náučný chodník v hodnote 50 700 eur (viď rubriku PROJEKTY). Bez podpory obce Vojňany by však projekt nikdy neuzrel svetlo sveta. A čo je nemenej dôležité, keby sme nedokázali prezentovať potenciál nášho mikroregióu (čítaj obce Slovenská Ves a Vojňany) v rozvoji cestovného ruchu (rozumej agroturizmu), tak by sme nezískali ani finančnú podporu.

 Inými slovami povedané, v oblasti rozvoja agroturizmu a ochrany životného prostredia sme schopní občanom obce predstaviť fundovanú koncepciu a návrhy, ktoré  vychádzajú z potenciálu Slovenskej Vsi a prešli už odborným posúdením prof. Šarafína.

Len tak mimochodom. Keď sa pripravoval dokument Hospodársky a sociálny rozvoj obce, tak v pracovnom texte bolo uvedené, že v našej obci nie sú podmienky na rozvoj turizmu. Až keď som zostavovateľa dokumentu upozornil na existenciu nášho projektu Agroturistickej zóny Vygoda (uloženom na Obecnom úrade), tak text v dokumente sa zmenil. Kto chce vidieť – vidí. Kto nechce vidieť – nevidí. Získanie grantu na projekt Greisigerov náučný chodník na Vojnianskej hory spojený s revitalizáciou minerálnych prameňov má pre Slovenskú Ves a Vojňany veľmi dôležité posolstvo : je v určitom zmysle odpoveďou pre všetkých, ktorí tvrdia, že nemáme potenciál ponuknúť návštevníkom hodnotné lokality a miesta. (Čiernou skládkou pri židovskom cintoríne by sme ale návštevníkou neočarili – aj preto naše združenie realizovalo projekt na záchranu vzácnej lokality pri židovskom cintoríne v hodnote najmenej 13 000  eur.)

 A čo je nemenej dôležitá skúsenosť pri využití potenciálu nášho mikroregiónu : Keď sa spojíme, môžeme si trúfnuť i na väčšie projekty. 

    MOŽNO NEBUDEM ĎALEKO OD PRAVDY, KEĎ POVIEM, že v Slovenskej Vsi vieme pomenovať problémy, ale už menej vieme, akými cestami ich riešiť. Osobitne málo sa diskutuje o tom, ako  môžu občania priniesť peniaze „navyše“ do obecnej pokladne vo forme projektov. A čo je najhoršie, neveríme, že spoluprácou  si môžeme pomôcť my, ale i obec.

Skúste sa napr. opýtať na Obecnom úrade, koľko už Slovenská Ves získala peňazí z daní v Agroturistickej zóne Vygoda. Pritom samospráva do projektu agrozóny neinvestovala ani euro! Keby však existovala skutočná spolupráca, tak sme v rozvoji Agroturistickej zóny oveľa ďalej. Nehovoriac o spolupráci vlastníkov pozemkov v riešenom území. (Nie je veľa vlastníkov pôdy, ktorí sa finančne podieľali na vzniku Agrozóny. Pritom je zrejmé, že cena ich pozemku sa zvýšila bez ohľadu na to, či bude mať pozemok naďalej charakter lúky.) Tak či onak, občania môžu svojou šikovnosťou, nápadmi a spoluprácou výrazne zasiahnuť do zlepšovania kvality svojho života, ale i do rozvoja obce.

(Kto čítal knihu o Slovenskej Vsi s porozumením, tak možno premýšľal aj nad racionalitou šľachty v našej dedine, keď zakladali na svojich pozemkoch dedinu, resp. osady. Zakladali ich s cieľom rozšíriť si svoje zisky. Uvedomovali si však, že založenie novej dediny je vyčerpávajúce, a preto na dobu 16 rokov odpustili obyvateľom dane (str. 29 – 30). Povedané slovami Márie Terézie, ovcu treba kŕmiť, keď ju chceme strihať. Na Vygode sa snažíme na agroturistických základoch obnoviť stredovekú dedinu, ktorá bola lokalizovaná pri potoku Barnahogy. Dnes si ešte málokto uvedomuje, že projekt je svojím charakterom jedinečný nielen v rámci Spiša. O to skôr, že to nie developérsky zámer. Obec nám doteraz neposkytla žiadne úľavy, resp. podporu nášmu projektu. Pritom by stačilo, keby nám dedina vrátila peniaze z daní – my by sme ich použili na projekty a skrášľovanie riešeného územia. Napr. vo forme príspevku na aktivity nášho združenia – presne v tej sume, ktorou sme našou prácou a nemalými financiami prispeli do obecnej pokladne. Základ problému však spočíva v tom, či obec je ochotná rozvoj agroturizmu zaradiť medzi svoje priority (nie len na papiery, ale skutkami). Ako sa vraví, kto chce pomôcť a oceniť prácu, cestu si nájde. Na Slovensku sú obce, že keď  si schvália strategické priority, tak sú schopné odpustiť dane, resp. podporiť občanov, ktorí nesú najväčšiu ťarchu pri presadzovaní „novôt“ v živote komunity. Pritom tu nejde len a len o projekt Agroturistickej zóny Vygoda. (V budúcnosti na našom webe budeme musieť, chtiac – nechtiac , viac písať o prínose nášho združenia – aj finančnom.)

​

PARADOX NAŠEJ DEDINY : NIE OBČANIA MAJÚ PROSIŤ O POMOC SAMOSPRÁVU PRI ROZVÍJANÍ AGROTURIZMU V OBCI. (Doprosovanie je ponižujúce a hrdí ľudia dvakrát neprosia.)

PROBLÉM JE V TOM, ŽE SAMOSPRÁVA UŽ DÁVNO MALA MAŤ VYPRACOVANÝ SYSTÉM OPATRENÍ (VRÁTANE ÚĽAV A FINANČNEJ PODPORY), KTORÝMI BY OBČANOV MOTIVOVALA ZAPOJIŤ SA DO PROCESU BUDOVANIA AGROTURIZMU V OBCI. (Zanedbávať rozvoj agroturizmu v obci ležiacej na rozhraní dvoch národných parkov je prinajmenej nezodpovedné.)

   Otázka znie, v ktorom volebnom období Slovenská Ves zaradí rozvoj agroturizmu medzi svoje priority. Ja som hlboko presvedčený, že raz k tomu dôjde. Dokonca si dovolím tvrdiť, že keď sa v budúcnosti bude písať druhý diel knihy o Slovenskej Vsi, historici budú hľadať odpoveď na otázku, prečo sa rozvoj agroturizmu v našej obci oneskoril. Prinajmenej ich bude zaujímať, ktoré obecné zastupiteľsvo, resp. starosta a poslanci prijali uznesenie, v ktorom schválili strategickú koncepciu rozvoja agroturizmu v Slovenskej Vsi.

  

   Keď sa pozrieme za humná našej dediny, rozumní hospodári koncepčne rozmýšľajú nad svojimi  rezervami.                   A AGROTURIZMUS K NÍM NEPOCHYBNE PATRÍ. Povedať, že na rozmýšľanie máme starostu a poslancov, je nepochopenie problému. Aby sa veci pohli, nemôžeme sa v rozvoji obce deliť na (vy)volených a ne(vy)volených. Treba sa navzájom počúvať, aby sme prinajmenej vedeli, či sme naladení na rovnakej vlnovej dĺžke.

  Účasť občanov a diskusia na verejnom zhromaždení zameraného  na využitie potenciálu našej obce by nám v určitom zmysle dala odpoveď, či občania sú pripravení efektívnejšie spolupracovať so samosprávou. A bez vytvorenia priestoru na konštruktívnu diskusiu v obci to nepôjde.

Koniec koncov, je najvyšší čas, aby sme sa učili od dedín, ktoré nás preskočili. Učiť sa od lepších nie je hanba. Učiteľ V. Antol to pochopil už v 20. storočí.                                                                                             

                                                                                                                        Jozef Smrek

4.júna 2018

UŽ TO VYMYSLELI, TREBA TO LEN ODKUKAŤ A VYLEPŠIŤ (2)

                                                     (Rada od Billa Gatesa)

„Ešte predtým, ako začnete zachraňovať dažďové pralesy, skúste si najprv upratať u seba doma. Mnoho mladých ľudí má veľké a odvážne plány ako zlepšiť svet. Na to však netreba ísť až do dažďových pralesov, aj vo Vašom okolí je kopec vecí, ktoré potrebujú pomoc a záchranu“.

18.apríla 2018

POĎAKOVANIE ZA OPRAVU NESPRÁVNEHO VÝKLADU PÔVODNÉHO NÁZVU  RIEČKY BIELA

   Nie je zvykom, aby sa kritizovaný snažil „roztrúbovať“, že sa mýlil, tobôž aby sa ospravedlnil.  V mojom prípade dlhujem ospravdlnenie čitateľom knihy Slovenská  Ves v premenách času. To, že som podcenil identifikáciu názvu „Vilbach“ v kapitole „Prírodné krásy a zaujímavosti obce Slovenská Ves“ som si uvedomil pri čítaní článku od Dr. A. Nováka v Mestských novinách, ktoré vydáva mesto Spišská Belá (12. 3. 2017). Aby som uviedol všetko na správnu mieru, so súhlasom autora uverejňujeme článok „BIELA ČI VILBACH ?“. Samozrejme, aj s poďakovaním.

Kto miluje diskusie o histórii Slovenskej Vsi, tak mu musí podskočiť srdce pri čítaní spomínaného príspevku. Takto sa stalo i v mojom prípade. Ja som sa potešil i preto, že som objavil človeka, ktorý je nielen odborne veľmi zdatný, ale že mu záleží tiež na rozvoji mikroregiónu, nevynímajúc ani  ochranu riečky Biela. V konečnom dôsledku môj príspevok do knihy o Slovenskej Vsi nie je čisto historická štúdia, ale skôr pokus o inventarizáciu dedičstva našich predkov o ktoré sa máme starať, keď nám záleží, aby si nás vážili budúce generácie Slovenčanov.

   Do pozornosti čitateľov, osobitne Krigovianov, dávam i ďalší príspevok Dr. A. Nováka: Bitka pri Vojňanoch – legenda či skutočnosť (Sandecko – spišské zošity zv, 2010). Výsledky výskumnej práce Dr. A. Nováka si môžete pozrieť i na internete.

                                                                                                                                         Jozef Smrek

18.apríla 2018

BIELA ČI VILBACH?

​

     V roku 2013 naši chotárni susedia v Slovenskej Vsi vydali monografiu „Slovenská Ves v premenách času“, ktorej zostavovateľom je Dr. Ivan Chalupecký. V kapitole Prírodné krásy a niektoré zaujímavosti sa na str. 413 doslovne píše: „Najväčší z nich – možno skôr riečka – je Biela, prameniaca v Belianskych Tatrách. Slovenčania sú skôr zvyknutí na názov prevzatý od spišských Nemcov – Vilbach (Wildbach – Divoký potok)“. Nie je to však pravda, v žiadnej archívnej listine ani na žiadnej mape nie je potok Biela pod názvom Vilbach alebo ako Wildbach. V nemčine je Wildbach všeobecný názov pre dravý horský potok, podobne ako v slovenčine sú ekvivalentné názvy pre horský potok – bystrina, riava. Aký bol skutočný názov tohto hraničného potoka, počnúc od 13. storočia, sa dozvedáme zo starých archívnych listín a máp. Najstarší názov tohto potoka sa nachádza v listine z roku 1260, v ktorej uhorský kráľ Belo IV. daroval synom komesa Jordana z Hrhova les „okolo rieky Dunajec a Poprad“, pričom hranica darovaného územia začínala pri rieke Poprad, kde vtekala „aqua bella“. V ďalších stredovekých chotárnych listinách týkajúcich sa aj Spišskej Belej sa tento potok uvádza v latinskej podobe „fluvius Bela“ (rieka Belá), ide o listiny z rokov 1282 (Stragar), 1289 (Lendak), 1290 (Lendak, Rakúsy, Strážky, Belá), 1291 (župan Bald nechal mlyn pri Lendaku na“ fluvius Bela“ richtárovi Tylovi z Belej), 1313 (Lendak). Názov potoka Bela (Belá) je jednoznačne slovanského pôvodu, pôvodcom pomenovania boli Slovania zo strážnej osady Stragar (zaniknutá osada v chotári dnešných Bušoviec), ktorí tu pod vedením maďarských pohraničných strážcov z pevnosti zo Strážok chránili opevnenú uhorskú kráľovskú mýtnu bránu a záseky pred vstupom do pohraničia (konfínia) s Poľskom, a to počnúc od polovice 12. storočia až do konca 13.st. Belianski nemeckí kolonisti, ktorí prišli na pozvanie uhorských kráľov niekedy koncom 12.st., ale hlavne v druhej polovici 13.st. po tatárskom vpáde, založili tu svoju osadu, ktorej meno dali podľa svojho hraničného potoka „Bela“, čím vlastne prevzali slovanský názov do názvu svojej nemeckej osady. Len podľa názvu mesta „ Bela“ neskorší historici nesprávne interpretovali, že mesto Belá bolo založené Slovanmi či dokonca Slovákmi, aj keď ktomu nie sú žiadne archívne ani archeologické dôkazy. Tento nesprávny výklad vzniku Spišskej Belej pretrváva v niektorých populárno-historických publikáciách tvrdošijne i doteraz. Pôvodný slovanský názov potoka „Bela“ si neskôr Nemci upravili do podoby „Belbach“ (Belá – potok), takto sa prvýkrát objavuje v archívnej latinsky písanej listine Spišskej Belej z roku 1435 ako názov hraničného potoka. V tejto listine Spišská kapitula na žiadosť Belej, za prítomnosti dôveryhodných ľudí z okolitých i vzdialenejších obcí , potvrdzuje ucelený priebeh chotárnych hraníc mesta Belá. Bolo to potrebné potvrdiť v dôsledku neuznávania hraníc Belej v Tatrách susedným Kežmarkom, ktorý získal od uhorského kráľa Žigmunda v roku 1429 polovicu Rakús. Názov potoka – Belbach – sa odvtedy objavuje vo všetkých ďalších archívnych listinách Spišskej Belej až do konca 19. storočia. V listine z roku 1516, v ktorej sa dohodlo mesto Belá so zemepánmi zo Slovenskej Vsi o udržiavaní hraničného potoka, sa uvádza „fluvius Byelbach alias Busthovka“ (rieka Belbach ináč Pustovka), kde sa prvýkrát objavuje aj slovenský názov, ktorý sa používal v tomto období v Slovenskej Vsi. V najstaršej historickej chotárnej mape Spišskej Belej z roku 1777 je názov potoka v tvare Belbach. Pri prvom vojenskom mapovaní Uhorska (1763 – 1787) je názov potoka „Biel Bach vel Heeg Wasser“, pri druhom vojenskom mapovaní (1806-1869) je názov „Bel Bach oder Hegewasser), pri treťom vojenskom mapovaní (1869 – 1887) je názov „Bél- Bach“. Názov Hegewasser (Zásekový potok) sa dával ako druhý názov pre Belbach, pretože dolnú časť toku pri Bušovciach od čias obranných zásekov pri mýtnej bráne pri vtoku do Popradu nazývali Bušovčania „Hegwasser“ čiže Zásekový potok ( Záseková voda). Na mape z roku 1896 a na vojenskej mape 1905/1906 sa objavuje zmaďarizovaný názov „Bélapatak“, ale na iných mapách v rokoch 1900, 1912, 1924 je to „Bela“. Na vojenskej mape ČSR z roku 1935 je prvýkrát tvar „ Biela“, takisto na vojenskej mape z roku 1952 je to „Biela“, ale na turistickej mape tiež z roku 1952 je opäť „ Belá“. Terajšia podoba názvu potoka „Biela“ je na turistických mapách definitívne od roku 1969. Zaujímavý je aj pôvod neoficiálneho názvu potoka „Vilbach“, ktoré používalo (používa) slovenské obyvateľstvo aj doteraz. Kľúč k vysvetleniu je v monografii Lendaku (2011) na str. 129, kde Ján Neupauer spomína, ako sa exhumovali pochovaní partizáni po vojne pri Lendackom mlyne: …umyli v „Biľbachu“…Čiže v Lendaku sa terajší potok Biela nazýva „Bilbach“, čo potvrdili i súčasní obyvatelia Lendaku. Starodávny slovansko-nemecký názov Belbach si teda Lendačania upravili do podoby Bilbach a v neďalekej Slovenskej Vsi už došlo k ďalšiemu fonetickému skomoleniu na tvar Vilbach. Teda, ak by sme mali sa vrátiť k pôvodnému názvu z 13. storo- čia, tak by to malo byť správne buď v tvare Bela (Belá), alebo ako slovensko-nemecký tvar Belbach, ktorý sa používal od 14. storočia až do konca 19. storočia. Miestopisné názvy môže zmeniť Úrad geodézie, kartografie a katastra SR v Bratislave na podnet mesta, závisí to však od vôle vedenia a obyvateľov mesta, či majú o to vôbec záujem. Nie je tiež ujasnené, či terajší vodný tok Biela je ešte potok alebo už rieka. Je len všeobecne udávané, že potok je malý tok, ktorý sa vlieva do rieky, možno ho preskočiť alebo prebrodiť a jeho priemerná šírka nie je väčšia ako 8 – 10 metrov. Biela svojou priemernou šírkou toku 8 – 10 metrov môže byť aj potokom i riekou, takže výstižnejšie je pomenovanie riečka Biela. Niekdajšia krištáľovo čistá riečka s bielym štrkom na dne a plná rýb, ako sme ju poznali ešte v 60.-tych rokoch 20.storočia, už dávnejšie sa podobá skôr vode v rieke Poprad, jeho štrkové dno je dnes tmavé od povlakov rias a siníc, brehové porasty sú plné rozvlečeného plastového a iného komunálneho odpadu. Vybudovanie čističiek splaškových vôd v Ždiari, Tatranskej Kotline, v Lendaku neprinieslo zlepšenie kvality vody, ale paradoxne s vypúšťaním ich „prečisteného produktu“ do riečky Bielej sa výrazne zhoršilo chemické a bakteriálne zloženie vody, keďže predtým splaškové vody a fekálie ostávali na pozemkoch v žumpách alebo na hnojiskách a do Bielej sa nedostávali. Možno len dúfať, že niekedy v budúcnosti sa zmenou technológie čistenia vody podarí zlepšiť aj kvalitu vody riečky Bielej.

                                                                                                                                            Dr. Andrej Novák

20. marca 2018

ZAUJÍMAVOSTI ZO ŽIVOTA STARÝCH SLOVENČANOV

     Keby sme putovali v čase do minulosti našich predkov, tak by ste možno počuli hlas svojho pradeda, ktorý –  kráčajúc po ceste – vykrikoval: ODBILA DESIATA HODINA, CHVÁĽ KAŽDÝ DUCHA HOSPODINA. OPATRUJTE SVETLO, OHEŇ – ABY ĽUĎOM NEBOL ŠKODEN. ZATVÁRAJTE KURY, HUŠI, BO VÁM ICH TCHOR PODUŠI!

    Takto fajermani (dnes hasiči) napomínali gazdov, aby zhasli petrolejku a mali pod kontrolou aj oheň v peci. I upozornenie na tchora dokázalo niekedy zachrániť život hydine.

​

                                                                   Spomienky starých Slovenčanov  na fajermanov zapísal  Michal Galgon.

​

​

18.marca 2018

DEŇ UČITEĽOV A SPOMIENKY NA UČITEĽA VLADIMÍRA  ANTOLA

   Kto rád rozprával so starými  Slovenčanmi – ktorí už nie sú medzi nami – možno si všimol, že s osobitnou úctou rozprávali  príbehy ľudí, ktorí  nedokázali byť ľahostajní k ľuďom, ktorí potrebovali pomoc.  A učiteľ V. Antol k nim nepochybne patril. Veď ukrývať židovskú rodinu v časoch vojny vyžadovalo nielen veľké srdce, ale aj veľkú dávku odvahy. O to skôr, že nemecký fašizmus v časoch svojho rozmachu pokryvil niektoré charaktery i v našej dedine a hrozilo mu udanie.

   O živote V. Antola sa môžeme dočítať aj v knihe o Slovenskej Vsi,  ale jeho životný príbeh je tak fascinujúci, že možno až teraz nám dochádza, aké šťastie mali naši dedovia, že prišiel učiť do Slovenskej Vsi. I preto v mesiaci Dňa učiteľov uverejňujeme  príspevok M. Galgona, ktorý nám priblíži najmä jeho spoluprácu s roľníkmi v dedine.

    S odstupom času sa javí až neuveriteľné, akej podpory sa dostalo mladému človeku od predstaviteľov Slovenskej Vsi pri realizácii jeho novátorských myšlienok. Nezostali iba pri slovách. Spolu so spolkami v obci, jeho „projekt“ podporili i finančne. Dokonca mu vytvorili priestor, aby „novoty“ predstavil na verejnom zhromaždení. (Je pravda, že pre politiku sa Slovenčania v minulosti vedeli poriadne pohádať i pobiť, ale vedeli tiež diskutovať o „veciach verejných“.)

Ak niekedy hovoríme, že učiteľ na dedine bol nositeľom pokroku a novátorstva, tak to je aj životný príbeh učiteľa V. Antola.

   O učiteľovi V. Antolovi som sa osobne najviac  dozvedel od ujka Bombaru. Od neho viem, že v evanjelickej škole ukrýval nielen židovskú rodinu, ale tiež svojho švagra M. Vodilu.

M. Vodila paradoxne doplatil na svoju nemeckú národnosť. Narodil sa v USA, ale po smrti otca bol vychovaný u svojho strýka a ten ho prihlásil k nemeckej národnosti. Ako  slovenský Nemec musel narukovať k jednotke SS. Keď prišiel na dovolenku, odmietol sa vrátiť naspäť. To zverstvo vojakov SS neuniesol. Keby žil ujko Bombara, tak by Vám o tom dokázal povedať viac ako ja.

V našej dedine bol ešte jeden občan, ktorý slúžil v jednotke SS. Ujkovi Bombarovi – tak ako M. Vodila –  rozpovedal svoj príbeh. On – vojak SNP – počúval smutný príbeh človeka, ktorý sa stal na druhej strane barikády. Ten Slovenčan bol poznačený na celý život. Aj po vojne cítil balvan na duši, zážitky z vojny mu nedali spať. Stalo sa, že keď chcel prežiť, musel popraviť zajatú mladučkú partizánku – inak by ho vojaci SS zastrelili. Bolesť mu nezmiernilo ani poznanie krutej pravdy vojny, že esesáci by partizánku zabili tak či tak. Jeho meno si odniesol ujko Bombara do hrobu.

Spomínam tento príbeh preto, aby som Vám priblížil atmosféru dediny a ľudí, keď sa odohrával boj o záchranu židovskej rodiny a vojnového zbeha, ktorého čakala guľka po jeho prezradení. V tých časoch i na konci vojny boli fanatickí obdivovatelia Hitlera schopní naďalej plniť jeho rozkazy, osobitne proti Židom. Veď ešte 2.1.1945 prišli zo Spišskej Belej fanatickí Nemci (pracujúci pre gestapo) do našej obce zatknúť Júliusa Neustadta a Tibora Bureša a poslať do koncentračného tábora v Rakúsku, kde aj zahynuli. (K zatknutiu došlo 26 dní pred oslobodením obce a nezaobišlo sa bez bitky zatknutých.)

   O sile osobnosti a charaktere V. Antola svedčí tiež jeho priateľstvo s učiteľom Tarom, ktorý bol učiteľom v katolíckej škole v Slovenskej Vsi. Táto dvojica veľmi pripomína priateľstvo medzi katolíckym biskupom Š. Moyzesom a evanjelickým biskupom K. Kuzmánym, ktorí sa zaslúžili o založenie Matice Slovenskej.  Naši učitelia rovnako dokázali preklenúť náboženské  rozdiely a spoločne majú veľkú zásluhu na tom, že medzi Slovenčanov prenikli pokrokové myšlienky a „novoty“. Nebola to ľahká práca. Veď presvedčiť ľudí v dedine, aby zmenili svoje myslenie je i dnes nesmierne ťažké. Jednoducho ani vtedy mu nie každý tlieskal, keď chcel zaviesť „novoty“ v dedine. Všetku nádej vkladal do mladej generácie. Ale o tom vám viac povie príspevok Michala Galgona.

                                                                                                         Jozef Smrek

​

​

​

18.marca 2018

NÁŠ PÁN UČITEĽ ANTOL

  Narodil sa 6.6.1909 na Liptove v obci Vlašky. Ako 21. ročný absolvent učitelstva bol úspešný v súbehu na obsadenie učiteľského miesta na evanjelickej škole v Slovenskej Vsi a zároveň splnil podmienky aj na kantora  Ev.a.v. zboru.

  Školská stolica ho delegovala za učiteľa 2.11.1930.  Začínal v starej škole, v bývalej Dolewiczenyiho kúrii. Aby sa vytvorili lepšie podmienky pre žiakov a učiteľa, presbyteri s kurátorom Ev.a.v. zboru kúpili pre účely školy Grotkovského kúriu. Vytvorila sa tam učebňa na južnej slnkom zaliatej strane a na druhej strane bol byt učiteľa, vzadu aj byt školníka P. Majera (Palyra). K tomu veľká záhrada vpredu a ešte väčšia záhrada vzadu. V novej škole začalo vyučovanie 8.11.1931. V škole bolo 34 žiakov zo Slovenskej Vsi a Krigu a 5 židovských  detí. Najmladší žiaci 1. ročníka boli narodení v r. 1924.

   Pán učiteľ sa stal  aj  organizátorom spoločenského diania v obci. Spolu s rímsko – katolíckym učiteľom vytvorili nerozlučnú dvojicu. Spájal ich tiež pôvod, kedže obaja boli z Liptovskej stolice. Pán učiteľ Štefan Tar bol z mesta Liptovský Mikuláš. Mal okrem iného veľký zmysel pre estetiku bývania a pestovanie kvetov v záhradkách.

   Pán učiteľ Antol dostal v novej škole rozlet. Bol slobodný, a tak popri povinnostiach v škole venoval veľa času poznávaniu ťažkého života roľníka. Sledoval dianie v chotári pri pestovaní obilia, zemiakov a ostatných plodín, ale pre svoj mladý vek si netrúfal radiť roľníkom. Aby sa stal ich rovnocenným partnerom, doplnil si vzdelanie  formou dlhodobého kurzu na Vyššej špeciálnej škole pre poľné pestovanie rastlín v Košiciach. Bolo to v roku 1935/1936.

    Už v r. 1936/1937 založil Hospodársku ľudovú školu. Bez korún nič nie je, ani vtedy nebolo. Našťastie, predstavitelia obce mali pochopenie pre novátorstvo mladého učiteľa. A nielen oni.

Finančnú podporu získal od obce, Potravinového spolku a Úverového družstva.

Peniaze použil na zakúpenie odbornej literatúry, na obrazy rastlín, na skrine s osivom a sadbou semien zeleniny. (Aj na doplatok správcovi Hospodárskej školy.)

    Do tejto činnosti sa pustil s veľkou vervou. R. 1937 požiadal starostu (Ondreja Tomasa) aby prostredníctvom miestneho bubeníka  Handzľa Neupauera bola  vyhlásená schôdza v sále Potravinového spolku ohľadom jarnej sejby a sadenia po novom.  Moji rozprávači mi hovorili, že v sále bolo toľko ľudí, ako na divadelnom predstavení.

  Hlavnou témou bolo zmeniť trojhonový osevný postup. To vyžadovalo najprv vymeniť osivo a sadbu na jarné práce. Mnohí roľníci len s určitou – im vlastnou opatrnosťou – prijímali tieto novoty. Pán učiteľ preto oslovil v predstihu roľníka Jozefa Bodyho (rodáka z Vrbova) a súčasne aj rovesníka a priateľa, aby vymenil osivo a sadbu z Vrbova. V tom čase mal 28 rokov a dobre si uvedomoval, že ak má byť úspešným, musí osloviť ďalších mladých, ktorí už prevzali gazdovanie od otcov.

Tak vymenili osivo aj Slivinský Michal ml. ročnik 1901 č.d.169, dobrý sused Andriš Tomas, r. 1903 (č. d. 167), ďalej Slivinský Ján ml. r. 1897 (č. d. 168).

    Aj ďalší mladí gazdovia mali záujem, ale Beľania im nechceli vymeniť, iba ak predať, lebo Beľanskí gazdovia  mali trocha hrubšie zrno (zorko). Niektorí si kúpili, ale nie veľa ( len na malý falatek,  sprobuvač novoty). Takto skúsili novú sejbu na Rovni, Derkrobach, Rigľoch, Muhlgraben, pod Rinou. Siali teraz aj tam, kde v minulosti by hon ponechali ladom.

   To ale nebolo všetko, požiadal roľníkov, aby sa lepšie starali aj o ovocné stromy, ktoré im rokmi neošetrovania splaneli. Už na jar  sa ponúkol, že im ovocné stromčeky objedná  (jablek, gruskov,šlivkov, bahňatky abo vinicky). Mali zoškrabať starú kôru z kmeňov, resp.odstrániť kôru poškodenú mrazmi a natrieť kmene vápenno – hlinenou emulziou, husté konáre prerezať, aby koruna dostala svetlo a ovocie sa vyfarbovalo od slnka. Zdôraznil, že nositeľmi novôt musia byť jeho rovesníci. Tým usmernil starších gazdov, ktorí s ním nie vždy súhlasili.

   S príchodom jari náš pán učiteľ – keď skončil hru na organe, po nešpore –  išiel na pole s mladými  gazdami „kuknonč na zboze aj na gruľe jak to rošne“. Rovnako sa tešil na úrodu obilia a zemiakov a mnoho poznatkov sa ocitlo v jeho poľnom zápisníku.

  Pán učiteľ sa v roku 1940 oženil. Za manželku si vzal Annu Vodilovú.  Uchovala sa fotografia zo svadby (viď rubriku história – fotogaléria, s bohatou účasťou stolovníkov).

   Keď v r. 1945 odišiel na mešťiansku školu do Kežmarku, v sále Potravinového spolku mu poďakoval starosta obce a plná sála občanov obce mu priala nové úspechy. Mal 36 rokov.

Aby sme viac prenikli do novátorského myslenia učiteľa  V. Antola, spoločne nahliadnime do jeho poľného zápisníka, kde veľmi precízne zaznamenával  výsledky práce roľníkov (doslovný text):

Rok 1937

     Stav úrody  bol vyhovujúci. Sena a krmiva bolo nadostač. Úroda jačmeňa a ovsa bola stredná. Zemiakom v tomto roku škodili chrobáci. Úroda ovocia bola hojná. Jabĺk, ale najmä sliviek sa urodilo veľké množstvo. Hrušiek sa tu pestuje málo.

Rok 1938

     Zemiakov bolo nadostač. Stav úrody bol u jačmeňa a ovsa s veľkou úrodou. Žita bolo menej. Ovocia bolo pomerne málo. Krmiva bolo nadostač.

Rok 1939

     Po miernej zime bolo počasie veľmi dobré. Toho roku sa vôbec nevyskytli hrudy. Úroda bola nad očakávanie. Bolo aj veľa krmiva, tiež zemiakov a obilia  bolo nadostač. Úroda bola vysoká, ale aj veľmi dobrej akosti. Takejto úrode sa potešil každý roľník. Následkom vojnového stavu ceny sa zvýšili.

Rok 1940

     Od jesene aj začiatkom roku bola tuhá zima. Mrazy dosahovali -23 až -25 stupňov. Súčasne bolo veľmi veľa snehu. Z neho vietor navial vysoké záveje. Koncom jari sa pri silnom snežení zablyslo a zahrmelo. Ľudia si to nevedeli vysvetliť. Bol to dovtedy neznámy úkaz. V marci boli ešte také fujavice, že premávka na cestách bola úplne zastavená. Jar prišla opozdene. Leto bolo studené. Žiaľ aj úroda bola slabá. Ďatelina vymrzla.

Rok 1941

     Úroda tohto roku je primeraná. Obilovín je dostatok. Krmiva tiež dostatok. Aj  ovocia a zeleniny sa urodilo dostatok.

Rok 1942

    Zima 1941/1942 bola drsná. Najnižšia teplota bola nameraná -28 stupňov.  Ešte 14.marca klesla teplota na -14 stupňov. V jeseni sneh napadol už 19.októbra. Bolo to veľmi krátke vegetačné obdobie. Ovocné stromy  a oziminy utrpeli jarnými mrazmi. Obilie bolo nízke, ale zrno bolo obstojné. V tomto roku bolo málo krmovín. Cena krmovín stúpla za ďatelinu 500 korún a seno z lúk stálo 300 korún a slama 250 korún za jeden metrák.

Rok 1943

    Žatevné práce boli sťažené nepriazňou počasia. V obci bol iba jeden žací stroj, ktorý vlastnil Potravinový spolok. Žatva bola veľmi dlhá. Úrody boli veľmi slabé. Bol to suchý rok. Zemiakov bolo málo. Urodilo sa aj málo kapusty a kŕmnej repy.

Rok 1944

    Jarné práce boli  nekľudné. Šírili sa správy o povolávaní vojakov. Každý roľník sa snažil čo najrýchlejšie zasiať. Počasie bolo výborné.

    Žatevné práce sa začali v polovici augusta. Úroda bola dobrá. Roľníci sa snažili úrodu čím skôr zobrať z poľa. Vo večerných hodinách bolo počuť streľbu z ťažkých zbraní a z frontu. Bolo to obdobie strachu o vlastný život.

    Počas celej vojny boli pri mlátení prítomní komisári, ktorí zapísali celú úrodu do knihy o mlátení. Roľníci museli odovzdať všetky roľnícke výrobky a zvieratá do monopolu Slovpol za monopolnú cenu.

Poznámka:

    O svojom učiteľovi mi porozprávali moji rozprávači v r.1972-1974. Ostatné informácie som získal v starej kronike obce a v školskej kronike.

                                                                                                                                Michal Galgon

Príspevok o jarmokoch, ktoré navštevovali naši predkovia bude uverejnený v apríli.

​

​

​

​

1.marca 2018

DOBRÉ SPRÁVY Z MAGURY

(Vysvätenie kaplnky sv. Františka a získanie grantu na projekt Greisigerov náučný chodník)

1. V mesiaci február pán farár Mgr. Rastislav Waxmonský vysvätil kaplnku sv. Františka z Assisi.

Vybudovanie kaplnky sv. Františka je súčasťou projektu Agroturistickej zóny Vygoda. Cieľom nášho združenia je aj skrášľovanie okolia  agroturistickej zóny Vygoda. Projekt realizovala rodina Farkašova.

Významne k jej vybudovaniu prispeli bratia Jozef a Matúš Blahutovci. Ďakujeme.

Kto si chce pozrieť fotografie z vysviacky, nech navštívi našu FOTOGALÉRIU v rubrike HISTÓRIA.

2. Tak sa to podarilo. Projekt Greisigerov náučný chodník v hodnote 50 700 Eur bol schválený. Poriadne sme si vydýchli, lebo za projektom je ohromné množstvo práce. V rámci projektu sa budú revitalizovať 3 minerálne pramene a vytvorí sa vyhliadka na Vojnianskej hore. Bude to vyhliadka, ale nepostaví sa žiadna konštrukcia – viď našu rubriku PROJEKTY: Greisigerov náučný chodník a ochrana vzácnej lokality Vojnianska hora.

Projekt vznikol v spolupráci s obcou Vojňany a nášho združenia Vygoda – z iniciatívy Miroslava Tomasa. Pri tvorbe  cyklotrás nám významne pomohol Martin Siska zo Spišskej Belej. Pomocnú ruku nám podal i starosta Jozef Oračko z Podhoran. Ďakujeme.

Aby bol projekt úspešný, bez spolupráce s Gminou Bukowinou Tatranskou by sme to nedosiahli. Podnetom  našej spolupráce bola pastierska osada gazdov z Jurgova, ktorá existovala takmer 100 rokov v chotári Slovenskej Vsi. Ďakujeme.

                                                                                                                    Jozef Smrek

4. apríla 2018

CHCEM, ABY PO MNE NIEČO ZOSTALO

(20. storočie verzus 21. storočie)

     Ešte z detstva si pamätám, ako som sa čudoval – keď som v nedeľu kráčal do kostola – že na niektorých plotoch smerom od Bistra na Výbornú boli vytrhané late. Nakoniec som sa dozvedel, že po zábave sa strhla bitka a bojujúce strany použili late ako zbraň. Dôvod bitky medzi mladíkmi z našej dediny a chlapcami z Výbornej (a možno aj z Lendaku) už neviem. Inak na ich obhajobu treba povedať, že Slovenčania i Výborňania boli celkovo tolerantní. To len keď si vypili, zaliali sa im očká krvou. Oveľa razantnejšie si strážili svoje teritórium Lendačania. Slovenčania chodili na zábavy do okolitých dedín, ale nepamätám sa, aby sa odvážili  ísť do Lendaku – vedeli, že dostanú bitku. A to i vtedy, keby vyzvali tancovať dievča, ktoré nemalo nápadníka z Lendaku.

    Príbeh z detsva ma napadol vo chvíli, keď som rozmýšľal, ako čitateľom najjednoduchšie vysvetliť podstatu potreby zmien v MYSLENÍ ĽUDÍ v našich dedinách v 21. storočí.

Pozerajúc do budúcnosti, najdôležitejšie je pochopiť, že neexistuje žiadne „MY A ONI“, teda „SLOVENČANIA A POTOM TÍ OSTATNÍ“. Ak sa chce Slovenská Ves a Vojňany  koncepčne rozvíjať, existuje iba slovko „MY“. Náš svet sa tak zmenšuje, že staré vzorce vnímania susedov  prestávajú platiť. A čo je ešte dôležitejšie pochopiť, dokonca naša prosperita či neprosperita je úmerne ovplyvňovaná rozvojom našich susedov. (V rozvoji agroturizmu to platí dvojnásobne).

    Ja som hrdý, že sme v r. 2004 založili združenie, ktoré spája občanov obce Slovenská Ves a Vojňany (Slovenská Ves – Vygoda – Nový Šajerberg – Krig). Bol to priedel, ktorý si pravdepodobne neuvedomili ani naše samosprávy. V preklade to znamenalo, že chotáre našich obcí vnímame ako jeden celok. Veď ochrana životného prostredia či rozvoj agroturizmu, ba i ochrana pred povodňami, nezačína na hranici chotára.

   Rovnako málo rozprávame o výhodách geografickej blízkosti Spišskej Belej. Až mi je smiešne, keď si spomeniem, ako sme v časoch detstva podráždene hovorili o Belančanoch, keď sme ich videli vo Vilbachu. Vilbach bol náš a basta! Belančanov sme vo Vilbachu považovali za škodnú, tak ako poľovníci dnes zaraďujú do tejto kategórie zatúlaných psov. (Samozrejme, nechceli sme ich strieľať.)

    Časy sa menia a nie každý vie hneď zachytiť signály volania 21. storočia. Historické skúsenosti na vidieku ale vravia, že nič tak neškodí dedine (čítaj: občanom), ako sedliacka úzkoprsosť. Nedomyslená, prešpekulovaná, ba niekedy i nenávistná ochrana „svojho“ teritória je živou históriou našej dediny. Veď asi každý vie, že niektorí Slovenčania sa dokázali celý život hádať a súdiť o kus poľa, resp. brázdu. Prinajmenej odmietať akúkoľvek formu spolupráce. Pritom keby  premrhanú (nevyužitú) energiu zamerali na spoločné využitie potenciálu svojej pôdy (ale tiež chotára i obce), tak by spolu získali oveľa viac. Našťastie, v našich dedinách sa zachovalo i veľa spomienok na ľudí, ktorí v spolupráci videlili základy prosperity. Treba si všimnúť, že vznik ČSR r.1918 postavil pred Slovenskú Ves nové výzvy a Slovenčania začali nebývalo spolupracovať  na pozdvihnutí svojich rodín a dediny – viď dejiny urbárskych spoločností, Potravného družstva, iniciatívy učiteľa V. Antola a pod.

AJ  21. STOROČIE PRINÁŠA NOVÉ VÝZVY DO NAŠEJ DEDINY:

1. Vygenerovať oblasti, kde riešenie problémov je závislé od  spolupráce občanov. Hľadať nové formy spolupráce

    občanov. (Protipól: „Môj dom a pozemok – môj hrad. Kašlem na dedinu. Na svojom si budem robiť čo chcem. Nikto mi        nebude hovoriť, čo mám robiť. Nikoho nepotrebujem.)

2. Vygenerovať oblasti spolupráce so susednými obcami a Spišskou Belou. Hľadať nové formy  spolupráce.

    (Protipól: Nech sa každý stará o seba.)

3.  ??? (Existujú i ďalšie výzvy)

   Vilbach je tou pomyselnou brázdou, ktorá oddeľuje Spišskú Belú od dedín na ľavom brehu riečky Biela. Máme šťastie – a niektorí občania si to ani neuvedomujú – že vedenie mesta Spišská Belá  rozmýšľa strategicky, teda je pripravené s nami spolupracovať. Ide o to, že Spišskej Belej  musí záležať, aby sme nezakrpateli. Predsa návštevníci Belej sa nezastavia pri Vilbachu, ale budú chcieť poznať širšie okolie. V tomto zmysle i Belá je trpaslík, keď nebude súčasťou väčšieho prosperujúceho celku. Projekt „Greisigerov náučný chodník“ môžme preto vnímať ako ústretový krok smerom ku spolupráci so Spišskou Belou (viď našu rubriku PROJEKTY).

    Či sme dostatočne pripravení na spoluprácu, to nech si  každý z nás odpovie sám. Isté je iba to, že ísť po nevyšľapanej ceste v Slovenskej Vsi, nikdy nebola prechádzka rajom. Preto nám nič nezostáva, iba trpezlivo pracovať, a potom na výsledkoch dokumentovať, že to čo píšeme na našom webe nie sú plané reči, ale už teraz prinášajú osoh našim dedinám, resp. občanom.

Len tak mimochodom. Stalo sa už v modernej histórii Slovenskej Vsi a Vojňan, aby dvaja občania (ktorí sa neangažujú vo verejných funkciách), prispeli takou sumou peňazí do obecnej  pokladne ako Miro Tomas a ja, ako dôchodca?

A čo je ešte podstatnejšie pre pochopenie obsahu tohto príspevku, keby sme rozmýšľali podľa tradičnej schémy –

„MY, SLOVENČANIA A (potom) OSTATNÍ“ –  tak by nevznikol ani projekt „Greisigerov náučný chodník  a ochrana vzácnej lokality Vojnianskej hory“ v hodnote 50 700 eur.

A to z jednoduchého dôvodu: Miro Tomas nie je Krigovian, ale Slovenčan a ja som dokonca  len rodák zo Slovenskej Vsi, ale som občan Spišskej Novej Vsi. Napriek tomu sme spolu so starostom Vojňan hlavnými autormi projektu ( v spolupráci s Bukowinou Tatranskou). A nielen to. Máme radosť, že obec Vojňany oživila  starú myšlienku využitia potenciálu Vojnianskej hory a máme tu česť podieľať sa na zveľaďovaní a ochrane životného prostredia Vojňan.

    Suma sumárum, všetko je o našej schopnosti spolupracovať, dobrosrdečnosti, ale aj o našej ochote pracovať pre rozvoj mikroregiónu v ktorom žijeme. Kto  bude hlbšie rozmýšľať  nad obsahom môjho príspevku, tak si tiež uvedomí, že do obecnej pokladne môžeme dostať peniaze nielen pomocou daní. O zhodnotení majetku občanov ani nehovoriac. Spolupráca pri využití potenciálu nášho mikroregiónu je cesta, ktorá sa môže stať zdrojom ďalších príjmov našich obcí i občanov.

   A je tu ešte niečo, čo sa ani nedá zmerať peniazmi. Možno v najzrozumiteľnejšej podobe túto myšlienku vyjadril Miro Tomas. Keď sme spolu odmietli finančnú odmenu starostu obce Vojňany za projekt, tak v rozhovore poznamenal: Jedna vec je zarábať peniaze a druhá vec je, čo po nás zostane. A ja chcem, aby niečo po mne zostalo.

   V kútiku srdca prechovávam nádej, že keď medzi mladými Slovenčanmi  a Krigovianami zľudoveje slogan „CHCEM, ABY PO MNE NIEČO ZOSTALO“, tak sa začne blýskať na lepšie časy v našom mikroregióne.

POZNÁMKA: Myšlienku – „ABY PO MNE NIEČO ZOSTALO“ som prvýkrát medzi mladými Slovenčanmi zachytil u Jana Kovalčíka. Stalo sa to takto: Keď som sadil stromčeky v novozaloženom lesoparčíku v Agrozóne Vygoda, tak sa Jano ponúkol, že mi bagrom vykope jamy (sadil som väčšie stromčeky). Povedal som mu, že to nemusí. A on mi odpovedal asi v takomto zmysle: Aj ja chcem mať dobrý pocit, že som pomáhal vytvoriť malý parčík na tomto mieste.

   Čo k tomu sa dá ešte dodať ? Možno už len to, že nemusí každý robiť projekty, aby „PO MNE NIEČO ZOSTALO V OBCI“. Stačí, aby sme dokázali podieľať sa na ochrane životného prostredia a v neposlednom rade na skrášľovaní svojej obce. A ak vám bude záležať na harmonickom architektonickom vzhľade obce, tak to je ešte viac, ako by ste boli autorom projektu – nepochybne to budúce generácie žijúce v obci Slovenská Ves a Vojňany osobitne ocenia. Veď cez architektonický vzhľad naších obcí sa o nás veľa dozvedia : ako sme rozmýšľali, či prevládol náš egoizmus, a či sme sa vedeli dohodnúť na smerovaní našich obcí. My už tu nebudeme, ale to čo po nás zostane, pocítia (v dobrom i zlom) naše obce ešte  aj v 22. storočí.

                                                                                                                     Jozef Smrek

4. apríla 2018

JARMOKY A TRHY NAŠICH PREDKOV

   Na výročné trhy a jarmoky sa tešili všetci z rodiny. Boli to aj dni obohatenia vedomostí detí – o vystavenom tovare, ba i navštívenom meste. Obchôdzka výstavných stolov, tofiel s tovarom, to bola pastva pre oči. Kupujúci si najprv prešli celú tržnicu. Až potom – po dlhej úvahe otca a matky – kúpili to, čo do domácností najviac potrebovali. Problém bol známy, a to nedostatok peňazí. Preto sa na trhy nešlo iba kupovať, ale aj voľačo predať. Nie vždy sa to podarilo, ako si zaspomínali moji hovorcovia z dediny.

   Slovenčania zvyčajne chodili na trhy najmä do Spišskej Belej, Kežmarku a Podolínca.  Moji rozprávači – ktorí zažili jarmočnú atmosféru tých čias – spomínali toľko všakovakých  ľudských činností, respektíve remeselných činností,  že som ich musel rozdeliť do skupín. Pozerajúc do minulosti, bol to zlatý vek remeselníkov.

Tkáčky a ich pracovné nástroje:

Kúdele:     Na kúdeli sa  vyrábala  priadza z dopestovaného ľanu. Z priadze sa zhotovili košele jemné mušelínové

                 alebo plátenné.

Kolovraty: Slúžili na motanie kúdelnej priadze. Boli zhotovené do štvorca a do pravého uhla na ktoré sa navíjala priadza.

Krosná:     Tkáčky pracovali na krosnách. Bol to mechanizmus, ktorý zabral veľkú časť izby. Na krosnách sa tkali koberce

                 (pokrovce) rôznych rozmerov a farieb. Vzory boli od výmyslu  sveta. Tkalo sa z druhotných surovín –

                 z postrihaných nepotrebných šiat a pod.

Pri predaji platilo rozumné dohadovanie ceny kobercov a výrobkov, ktoré ženy a dievky vyrobili doma. Dnešná generácia možno ani nevie, že ženy a dievky v dedine spracovávali ľan celú jeseň, ba i v zime.

Farbiari:

Farbili odevy z plátna. Moji znalci tej doby zhodne tvrdili, že farbiarov bolo veľa a ich tovar málokto kúpil. A to aj preto, lebo farbiari predávali výrobky aj v dedine, kde žili a tam sa kupovalo lacnejšie. Bola to predovšetkým modrotlač. Každá žena a dievka musela mať sukne (kidle) a zásteru (fartuch) z modrotlače.

Vyšívačky:

Vyšívali rôzne ornamenty na ručníky, vesty (lajblíky), serdoky, osobitne ženíchovi na prednú časť nohavíc (portiek) a na veľa miest mužských a ženských šiat.

Krajčíri:

Šili hološne, nohavice(portky), kabanice, sukne (kidle), zástery (šurce), vesty(lajblíky), deťom detské  šaty vigany a pod.

Kožušníci:

Zaoberali sa opracovaním koží (garbiarstvom) a šili kožuchy z ovčej kože, serdoky (mužské, ženské), baranice a iné. Výborní boli Beľania a Kežmarčania.

Remenári:

Remenári ponúkali na trhu  konské chomúty, podklady pod chomút, uzdy, ohlávky, pobočnice, poťahy na  sviatočná koče i sane, remeselné brašne, opasky pre roľníkov, pastierov a lesných hájnikov. Ponúkali rôzne remene na spiežovce, resp. plecháče pre kravy a ovce. Taktiež opravovali zvonce. Špecializovali sa i na remenice pre mlynárov, neskôr aj remene na rôzne prevody, osobitne na mláťačky a na elektrické rezačky slamy. Zemani si u nich kupovali remene a kože na obťahy stoličiek a nábytku.

Obuvníci (šustri):

Šili mužské a ženské čižmy (boty), poltopánky (halbšuchy). Hovorili im „Keď si šuster, kde máš dratvu?“ Výber obuvi bol široký. Mali rôzne veľkosti pre čo najširší predaj.

Rezbári:

Drevorezbári vo svojej tvorbe zobrazovali rôzne náboženské výjavy, ilustrácie z katechizmov, kníh a kalendárov. Ľudovým rezbárom boli bližšie témy z roľníckeho prostredia. Zobrazovali roľníkov na poli, prácu s ovcami, včelami, prácu remeselníkov a pod. Často zobrazovali kúdelnú izbu s priadkami. Moji rozprávači z tých čias si dokonca vedeli spomenúť na konkrétne motívy z Lichardového kalendára, či románu Tristan a Izolda. Bohatší zemania kupovali od renomovaných, resp. známejších umelcov a roľníci od „samoukov“. Ale neplatilo to vždy. Niekedy rozhodla cena, niekedy ich krása. Teda aj roľník si kúpil dielo od „slávnejšieho“ umelca a naopak. Treba ešte spomenúť, že drevorezbári najmä v nových domoch nádherne vyrezávali stropové trámy, ale aj dosky a steny. V Slovenskej Vsi bol veľmi pekný trám v Borodačkinom dome (viď foto v rubrike HISTÓRIA).

Plastikári:

Zaoberali sa výrobou plastických predmetov (najmä zo sadry). Na jarmoku sa dali kúpiť figúrky s náboženským motívom i zo života roľníkov. Slovenčania radi kupovali Madonu s dieťatkom a Ukrižovanie Krista. Pravdepodobne v mnohých rodinách v Slovenskej Vsi si doteraz uchovávajú tieto plastiky ako pamiatku na svojich predkov. Figúrky z porcelánu v tej dobe kupovali väčšinou zámožnejší ľudia.

Korytári:

Vyrábali korytá na zabíjačku, korytá na múku a kysnutie cesta, korytá na pranie bielizne. Boli korytá na všetko možné a všetkých veľkostí. Korytárom šiel tovar na odbyt. Každá mladá rodina potrebovala tento druh tovaru.

Košikári:

Vyrábali košíky na zber zemiakov, košíky na svätenie Veľkonočných darov, koše na seno, kreptuchy, košíky a koše rôznej veľkosti a tvarov. Na trhu sa robili aj objednávky na košíky. Košíkari mali  na trhu veľkú konkurenciu. Zdokonaľovali svoju prácu a vymýšľali rôzne tvary, aby čo najviac oslovili kupujúcich. Vrbiny na spevnenie vodných tokov bolo neúrekom. Kto chcel kúpiť lacno, išiel do Podolínca – tam prišli košíkari z Vyšných a Nižných Ružbách v značnom počte. V týchto

dedinách košíky plietli v každom dome.

Debnári:

Vyrábali kernicky na  mútenie smotany – výrobu masla, sudy na kapustu, šafliky na napájanie zvierat, známe merice-(štvrtky) na meranie obilia pri mlatbe. Pre bačov gelety a črpáky. Pre  mlynárov lopaty a lopatky, osobitne na prehadzovanie obilia. Kupujúci mali širokú ponuku naberačiek. Vedel si vybrať gazda i mlynár. Táto práca bola precízna a presná. Obruč zviazala doštičky, ale niekedy sa vyskytli chyby na výrobku. Keď kupujúci reklamoval výrobok, zhotoviteľ mal ťažkú hlavu. Debnári nemali veľkú konkurenciu.

Stolári:

Na trhu ponúkali malé veci ako stolíky, stoličky, hokerlík, šamerlik, lavice na vedro s vodou, skrinky a iné. Na objednávku vyrobili veľké veci –  kanapy, postele, šifonere, skrine na šaty, kredence. Keď mali mladí vážnu známosť, išli rodičia na viacero trhov, aby si vybrali správneho majstra stolára.

Drotári:

Dochádzali na trhy do Podolínca a do Gňazd (Hniezdne). Boli tam majstri z Kamienky, Straňan a Veľkého Lipníka. Rovno na trhu opravovali hrnce, misky, „šerpine“, „tepše“, vedrá a iné nádoby.

Tehliari:

Medzi najlepších majstrov patril tehliar z Podolínca. Teheľňu mal na Hliníku, kde bola najlepšia hlina na okolí. Vystavoval tehly do muriva, tehly na  komín, na ohnisko v piekarniku a iné. Tehliarsky majster prijímal objednávky. Do Podolínca sa išlo cez Krig a Maldur. Bolo to asi tak ďaleko ako do Kežmarku.

Keramikári:

Predávali široký sortiment krčahov, osobitne na mlieko. Gazdovia potrebovali mlieko schladiť v komore pred odovzdaním do mliekárne. Výrobcovia núkali krčahy na cmar, na smotanu, na uloženie masti (šmalcu) a iné.

   Trhy a jarmoky boli sviatočné dni rodín. Na trh išli rodičia a starí rodičia, keď vládali chodiť. Išli aj deti. Otec povedal: Idžes na torg? Ale nazod pujdžes na pieso. (Ideš na trh? Ale naspäť pôjdeš peši.)

Ale keď kúpili  niečo, čo zabralo celú plochu voza, gazda šiel pešo vľavo okolo voza a ostatní za vozom peši. Deti sa na trhu unavili, preto im otec nechal vzadu miesto na spodnej doske. Bolo aj tak, že nekúpili nič. V tom prípade ponúkol gazda, že zvezie pocestných.

Predaj výrobkov na trhu bol druhý najistejší príjem do domácnosti Ten prvý bol predaj mlieka. Treba pripomenúť, že kým neboli mašiny gapľovky otec so synmi mlátili obilie cepmi celú jeseň aj zimu. Cez zimné obdobie boli gazdovia zamestnaní i ďalšou prácou, kde využívali svoju zručnosť a šikovnosť. Možno v každom roľníkovi driemal šikovný remeselník. Veď gazda si napr. sám dokázal vyrobiť šindle, hrable, násady na poľnohospodárske náradie a pod.

   Toľko o jarmokoch a trhoch, ktoré mi priblížili starší rodáci z našej dediny. Mám ešte ďalšie zozbierané materiály zo života starých Slovenčanov. Verím, že takto prispejem k zachovaniu pamiatky na našich predkov pre budúce generácie Slovenčanov. Veď naši predkovia nám zanechali nielen majetkové dedičstvo, ale aj duchovné dedičstvo. Poznajúc rytmus života našich starých a prastarých rodičov, lepšie rozpoznávame seba – kto sme a kde smerujeme.

.

                                                                                                                         Ing. Michal Galgon

​

​

24.februára 2018

UŽ TO VYMYSLELI, TREBA TO IBA ODKUKAŤ A VYLEPŠIŤ

   Keď naša dedina chce napredovať, treba sa pozrieť aj  za humná – prinajmenej pre inšpiráciu.

      V r. 2017 sa dedinou roka stala ORAVSKÁ POLHORA. Pozerajúc na jej web, osobitne ma zaujalo jej úsilie zapájať občanov do projektov. Zdá sa, že za úspechmi dediny stojí – okrem iného – čitateľný rukopis práce obecného zastupiteľstva. Inými slovami povedané, obec  má prepacované pravidlá v práci s dobrovoľníkmi. Dokonca majú spoločnú komisiu pre kultúru, šport a cestovný ruch.  (Cestovný ruch u nás nefiguruje v žiadnej komisii.)

       O tom – ako pracujú s občanmi – svedčí aj výzva k predkladaniu projektov, ktorú som  si prečítal na ich webe (rubrika Občan a samospráva – Aktuality).

Posúďte:

  Výzva na predkladanie žiadosti o poskytnutie dotácie na aktivity detí a mládeže

   Obec Oravská Polhora vyhlasuje výzvu na predkladanie žiadosti o poskytnutie dotácie na realizáciu aktivít detí a mládeže v zmysle VZN č. 4/2011 o dotáciách a návratných finančných výpomociach z rozpočtu obce.

Výzva je určená pre následovné oblasti:

• Športové aktivity

• Aktivity detí a mládeže

• Výchova a vzdelávanie

• Záujmová umelecká činnosť a kultúrne aktivity

• Charita – podpora občianskych a cirkevných aktivít

• Zdravotníctvo a zdravotne postihnutí

• Ekológia a životné prostredie

Žiadosti je potrebné predkladať do stredy 28. februára 2018 do 12:00 hod. v podateľni obecného úradu Oravská Polhora.

Predložené projekty je nevyhnutné prezentovať na zasadnutí komisie obecného zastupiteľstva pre kultúru, šport a cestovný ruch dňa 28.marca 2018 o 16:00 hod. v zasadačke obecného úradu v Oravskej Polhore.

Prílohy:

Projektový formulár

Všeobecne záväzné nariadenie č. 4/2011 o dotáciách a návratných finančných výpomociach z rozpočtu obce

                          Tak čo poviete?

                                                                                                               Jozef Smrek

2.februára 2018

MÁ ZMYSEL ZALOŽIŤ OBČIANSKE ZDRUŽENIE?

​

 A k čomu to bude dobré? – už akoby som počul hlas pesimistov. Jedným z dôvodov je, že v každej dedine sú problémy, ktorých riešenie predpokladá spoluprácu občanov s obecným zastupiteľstvom. A nepochybne medzi takéto problémy patrí i ochrana pred povodňami. (Kto nesúhlasí s tvrdením, nech už ďalej nepokračuje v čítaní – ešte nie je pripravený na odbornejšiu diskusiu.)

    Ale poďme pekne po poriadku. Starí ľudia zvykli hovoriť, že pred ohňom ujdeš, ale pred vodou nie. A ja dodávam: Opadne voda, opadne i náš strach z povodne. A čo je najhoršie, opadne i chuť občanov premýšľať o preventívnych protipovodňových opatreniach.  Ale naozaj môžeme byť so sebou spokojní? Ak je pravda, že Slovensku hrozia obdobia sucha a obdobia dážďov, tak Slovenskej Vsi a Vojňan sa to netýka?

ZÁKLADNÁ TÉZA: AK  V HISTÓRII NAŠICH OBCÍ REGISTRUJEME NIEKOĽKO MIMORIADNE VEĽKÝCH POVODNÍ, TAK POVODNE UDRÚ I V BUDÚCNOSTI – LEN NEVIEME, ČI TO BUDE TOHTO ROKU ALEBO O 20 – 30 ROKOV. ISTÉ JE I TO, ŽE BUDÚ POVODNE  A SUCHÁ, KTORÉ SA ZAPÍŠU DO HISTÓRIE NAŠICH OBCÍ.

    Sedliacka múdrosť nám našepkáva – najmä rodinám, ktoré už čerpali vodu z pivnice, resp. videli vyčíňanie vodného živlu v obci na vlastné oči – že na príchod ďalšej povodne by sme nemali čakať so založenými rukami. Dokonca môj sedliacky rozum mi nahovára, že tak ako v minulosti ľudia reagovali na nebezpečenstvo požiarov zakladaním hasičských zborov, tak v období klimatických zmien prichádza čas, keď občania budú zakladať protipovodňové „zbory“, aby prinajmenej zmiernili silu povodní a následkov sucha. (Ani hasiči nemajú vždy oheň pod kontrolou.)

     Skúsme sa teraz pozrieť na obec Vojňany. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že každá stavba v blízkosti Vojnianského potoka je potencionálne ohrozená, ak príde storočná voda. A nemáme žiadne záruky, že nepríde i „tisícročná“ voda.

Riziko záplav zvyšuje poloha obce – voda z hôr sa vlieva do úzkeho lievika, pretože protiľahlé svahy akoby v dedine vytvorili hrdlo (koridor), cez ktoré musí voda pretiecť.

A to nie je všetko. Ani obdobia sucha nie sú žiadnou výhrou. Občania obce už zaznamenali, že v niektorých studniach poklesla hladina vody. Všeobecne sa prijal názor, že je to dôsledok menších zrážok. Ale to nie je jediná príčina zníženia hladiny podzemných vôd. Na obecnom úrade visí na stene veľmi cenná stará fotografia Vojnianskej hory. Na fotografii si treba všimnúť políčka a medze, ktoré kopírovali vrstevnice Vojnianskej hory. Dnes nám dochádza, že medze po vrstevniciach mali významnú vodozádržnú funkciu. Medze bránili rýchlemu stekaniu dažďovej vody po svahu, takže voda viac vsiakala do pôdy. Ani druhá strana chotára obce nevyzerala tak, ako dnes. Malá hora bola čiastočne zalesnená. A ako vieme, les má vodozádržnú funkciu, čo znamená, že ovplyvňuje i spodné vody, a opäť sme pri probléme studní.

 Ak nemáme ružové okuliare na nose, tak nahliadnime ešte do Atlasu máp stability svahov SR, ktorý je prístupný na internete. Tam sa dozvieme, že Vojnianska hora, rovnako ako Malá hora, je zaradená medzi potencionálne nestabilné územie. Dokonca na Krigovskej hore je miesto, ktoré je priamo zaradené do nestabilných území. (Podľa svedectva nedávno zosnulého pána Gaborčíka, v minulosti už v hornej časti Vojnianskej hory došlo k zosuvu.)

      Človek od nepamäte zasahuje do krajinotvorby. Dnešné generácie disponujú vedeckými poznatkami, o ktorých naši predkovia mohli snívať. Buď ich budeme ignorovať, alebo ich spojíme so skúsenosťami našich predkov a pokúsime sa realizovať opatrenia, ktoré by preventívne znižovali škody v časoch povodní a chránili spodné vody v období sucha. Recept je zdanlivo jednoduchý: V horských oblastiach maximálne zadržať dážďovú vodu a nedovoliť jej rýchlo naplniť korytá potokov a riek. A tu sme sa už dostali k bodu, keď si treba položiť otázku, či by nebolo dobre, keby sme si založili združenie, ktoré by dokázalo koordinovať aktivity občanov, resp. sa pokúsilo získať grant na protipovodňové opatrenia.

      Pre mňa je naozaj niekedy problém písať o mnohých témach v našich obciach. Nejde tu totiž o žiadne nové múdrosti. Nič nové nevymýšľam, iba  poznatky – s ktorými i vy disponujete – vnímam v súvislostiach. Veď nielen ja som si napr. všimol záhradu pána Gurku (včelára) vo Vojňanoch. Ak nie,  choďte sa pozrieť, koľko stromov zasadil na svahu pri svojej záhrade. Nikto mu to neprikázal, ale na základe svojich poznatkov (i svojej dcéry) a otvorenej mysle pochopil, že stromy prispejú k spevneniu svahu a budú brániť rýchlejšiemu odparovaniu vody  z pôdy.

     Alebo si všimnite lesík na Kamencoch, ktorý vysadil R. Galik. Ja sa neviem vynadívať na tú krásu o to skôr, že v blízkosti budujeme agroturistickú zónu. Možno ste tiež zeregistrovali, že v Agrozóne Vygoda sme najprv začali sadiť stromy (aj pri potoku Barnahógy). Má to svoje príčiny  – stromy nevyrastú za jeden rok. V tejto súvislosti si pozrite staré fotografie Kamencov, ktoré sú  na našom webe v rubrike fotogaléria (rubrika: História obce). Je pravda, že na Kamencoch boli predovšetkým lúky, ale boli tam i ostrovčeky krovín a stromov. Treba tiež pochváliť „borovicovú“ líniu popri ceste, ktorá vedie k lyžiarskemu vleku. Koho to napadlo, zasluhuje  uznanie.

Krajina bez stromov a kríkov (remíziek) je v časoch klimatických zmien oveľa viac zraniteľnejšia.  Pán Gurka a Galik nečakali, kým to ostatným dôjde. Urobili iba to, čo v rôznej podobe robili naši predkovia – chceli mať radosť z užitočnej práce a tešiť sa, ako pred ich očami rastú stromy.

     Možno už nastal čas, aby sme oprášili starý protipovodňový projekt Vojnianske vodné vráta (r. 2008), ktorý v spolupráci s OÚ vo Vojňanoch som vypracoval s pani D. Grešovou a O. Smrekovou. Projekt bol našou záverečnou prácou na získanie certifikátu, ktorý nás oprávňuje vypracovávať malé protipovodňové projekty. Projektom sme nezískali grant, ale v rozhodujúcej miere sme prispeli k zaradeniu Slovenskej Vsi medzi obce, ktoré dostali finančný príspevok na protipovodňové opatrenia. (Aj keď nie som autorom protipovodňového projektu v Slovenskej Vsi. O výbere obcí totiž rozhodovalo MVO Ľudia a voda, ktoré organizovalo spomínaný kurz.

Kľúč k získaniu finančnej pomoci bol takýto: Do prvej kategórie sa dostali obce, ktorých zástupcovia absolvovali „KURZ VODNÉHO VEĽVYSLANCA“, teda i Slovenská Ves. Kedže záujem bol enormný, mnohým obciam sa už peniaze neušli. A nebavíme sa iba o sume 1000 eur na jednu obec. Dediny, ktoré nezískali finančnú podporu, mali možnosť prihlásiť sa do 2. kola. Kedže v tom období už padla Radičovej vláda, tak peniaze už nedostali.)

      Vytvorenie združenia, ktorého cieľom bude ochrana pred povodňami, predpokladá odborné spracovanie problematiky v riešenom území. Kto má hlbší záujem o náš projekt, môže si ho pozrieť v rubrike PROJEKTY. Náš projekt môže byť preto dobrým odrazovým mostíkom pri štarte OZ. Možno aj jeho názov sa môže odvodiť od projektu: OBČIANSKE ZDRUŽENIE VOJNIANSKE VODNÉ VRÁTA. (V určitom zmysle Krigoviania držia kľúče od „vrát“, ktorými môžu regulovať množstvo vody, ktoré z hôr prechádza cez Vojňany.)

Možno na začiatok by stačilo, keby sa dobrovoľníci pustili do spevňovania brehov potoka v dedine, budovania hrádzok na prítokoch Vojnianskeho potoka a výsadby drevín na miestach, kde pôda je najviac ohrozená eróziou, resp. hrozí zosuv pôdy.

(V televízii som si raz so záujmom pozrel reláciu, kde lesní odborníci hovorili o trendoch pri obnovení výsadby drevín  na pasienkoch. Ide o výsadbu, ktorá uchováva funkciu pasienkov, ale dáva im ešte pridanú hodnotu. V prípade Vojnianskej hory ide najmä o preventívne opatrenie proti zosuvu pôdy a posilnenie vodozádržnej funkcie územia. Myslím, že v našom prípade by išlo o krovinaté dreviny. Po porade s odborníkmi by sa vysadili 3 – 4 druhy drevín. V TV doporučovali dreviny, ktoré majú aj hodnotné plody. Osobne si myslím, že by sa mohli urobiť aj remízky z rakytníka.  O liečivých účinkoch rakytníka vari počul každý. Aj dobytok či ovce by si ohryzávaním stromčekov upevnili svoje zdravie.)

Otázkou dňa je, čo sa ešte musí stať v našich obciach, aby občania začali verejne rozprávať o tom,

čím môžu prispieť k riešeniu problémov obce v časoch klimatických zmien na našej planéte.

Isté je iba to – ak naďalej zostaneme v pasivite – že naši vnuci si budú klásť otázku, prečo sme sa nedokázali spojiť a preventívne robiť opatrenia na zmiernenie dôsledkov klimatických zmien. A v plnej miere to platí i pre občanov Slovenskej Vsi.

                                                                                                                       Jozef Smrek

1.februára 2018

TANEČNÉ ZÁBAVY SLOVENČANOV NA PRELOME 20. STOROČIA A V ČASOCH PRVEJ REPUBLIKY

     V SLOVENSKEJ VSI SA KAŽDOROČNE ORGANIZOVALO  5 TANEČNÝCH ZÁBAV:  3 boli v kúdeľnej izbe a dve na verejnom priestranstve. (Z toho dôvodu si povieme najprv o tanečnej zábave v kúdeľnej izbe.)

​

Na každú tanečnú zábavu bolo potrebné mať  predpísané spoločenské oblečenie.

​

Oblečenie mládencov (parobkov):

Každý musel mať sviatočný oblek, ktorý pozostával zo súkennej vesty (lajblík), na ktorej bola vyšívaná pestrofarebná stuha (pantlika) z hodvábu. Na veste muselo byť deväť strieborných gombíkov, ale  zapínali sa iba tri gombíky. Z vrchnej dierky vesty až na spodnú bola pretiahnutá pestrofarebná stužka (pantlika), ako ozdoba vpredu. Na zadnej strane vesty bol vyšitý ornament. Nohavice (portky) boli predpísané z čierneho súkna bez ozdoby. Rozporok bol na päť gombíkov. Košeľa (kosuľa) bola z bieleho plátna (mušelínu) alebo z doma utkaného plátna s úzkym golierom na  zápästí na dva gombíky na zapínanie. Vysoké vykrojené  čižmy (boty) boli čiernej farby s vložkou z kože, ktorá pri chôdzi vrzgala (žgripiala). V zimnom počasí  a v chladnejšie dni prechodného obdobia sa nosil kabát tiež z čierneho súkna na päť gombíkov na zapínanie. Na hlave sa nosil čierny klobúk (kapeľuch). V zime sa nosili pekne vyšívané kožuchy (serdoky). Boli z ovčej kože. V zásade platilo, či lepšie povedané bolo prikázané, že roľník nesmel mať kožuch, či limec z diviny.Toto bolo výsadou zemepánov.

​

Oblečenie dievčat (dievok).

​

Pozostávalo z opliecka a rukávcov, spodnice, košele s krátkym rukávom z bieleho mušelínu, s ozdobnou čipkou a krajkovinou. Na vrch sa obliekala  vesta (lajblík) ozdobená bohatou výšivkou. Sukňa (kidľa) bola z modrotlače aj zo štofu alebo tibetu. Zvlášť sa cenil čierny tibet s červenými, modrými aj ružovými kvetmi. Bohatšie parádnice mali z každého tibetu aspoň po jednej sukni. Zástera (šurc) bola z domáceho plátna alebo z tibetu. Na hlave sa nosila šatka (hustka)

z podobného materiálu. Každá dievka musela mať vykrojené vysoké čižmy (boty) čiernej farby s vložkou z kože, čo pri chôdzi vrzgalo (žgripialo).

V zime dievky nosili tiež serdoky. Ženské serdoky boli bohatšie vyšívané. Na prekrytie ramien, predlaktia aj rúk, nosili zimné (zimušné) hrubé „hustky“. V prechodnej dobe nosili podobné (menej hrubé) „hustky“. Hustky mali zvyčajne veľkosť 150 x 150 cm a mali štrikovaný  koniec (konce).

​

Poznámka: Keď mi ujkovia vysvetľovali  techniku používania hustky, tak mi trochu robilo problémy pochopiť jej praktičnosť. Ženy s tým nemali problém.  Keď padal sneh, fúkal vietor – a mráz štípal tvár – zakryli si celú hlavu, prikryli i serdok a ruky si schovali pod hustku (serdok nemal rukávy).

​

Mladí ľudia sa delili na 2 vrstvy (skupiny): Starší (prvá vrstva) mali právo zúčastňovať sa tanečných zábav a mladší mali právo priúčať  sa (prizerať). Zabávajúci v kúdelnej izbe si volili funkcionárov vrstvy a to mládenci starostu a podstarostu a dievky staroščinu. Volení zástupcovia museli organizovať tanečné zábavy, zabezpečiť hudbu (harmonikára).

Kúdeľná izba musela spĺňať určité parametre čo sa týka priestoru a možnosti jej využitia. Bola určená na jeden kalendárny rok a domáci museli strpieť dni, respektíve noci tanečných zábav. Okrem toho izba bola sprístupnená  mládeži na zimné večery, stretnutia a zábavu.

​

Prvá tanečná zábava sa uskutočnila v nedeľu po Novom roku. Pri tej príležitosti je potrebné spomenúť, že tanečné zábavy boli vždy v nedeľu popoludní – po nešpore. Táto tanečná zábava trvala do pondelka rána. Zábavy sa konali v kúdeľnej izbe až do zimy 1926/1927, keď v jeseni, presnejšie na sviatok sedembolestnej Panny Márie 15.9.1927, bola veľká slávnosť otvorenia sály Potravného spolku. Od tohto dátumu bol priestor na zábavu pre všetkých.

V tých časoch bol najlepším harmonikárom – akému nebolo páru – Paľo Hrastina. Vedel dokonca zahrať s harmonikou nad hlavou a ovládal umenie „vygradovania zábavy“. Pritom dobrých muzikantov v dedine bolo viac (viď napr. kapelu vo fotogalérii).

​

Druhá tanečná zábava sa uskutočnila  na poslednú fašiangovú nedeľu. Bola to najdlhšia tanečná zábava, trvala od nedele po nešpore do pondelka rána, potom krátka prestávka a poobede sa zase tancovalo až do utorka rána.  V utorok poobede sa mládenci (parobci) a dievky prezliekali do šiat navzájom opačne, dobre sa zamaskovali, aj s použitím rohov kráv či z rohov  barana  (turoni) za sprievodu harmoniky spievajúc išli od dolného konca  dediny až po horný koniec. Starostom a podstarostom a staroščinou určení mládenci (parobci) a dievky išli do príbuzných rodín vypýtať si slaniny a vajcia. Zase iní mládenci boli poverení urobiť skladačku peňazí a to po 20 či 30 korún na zakúpenie pálenky, piva a chleba z predajne Potravného spolku. Keď už mali dostatok slaniny a vajec zišli sa v kúdelnej izbe. Dievky prichystali na peci praženicu. Po spoločnej večeri tanečná zábava pokračovala až do polnoci. Od toho času začínalo pôstne obdobie.

Tretia a posledná zábava sa konala v nedeľu po Veľkej noci. Starosta, podstarosta a staroščina zariadili všetko potrebné ako inokedy. Po skončení tanečnej zábavy v ranných hodinách – pri  brieždení – sa zábava končila. Dievky išli domov, ale mládenci (parobci) sa rozdelili. Tí čo mali vážnu známosť išli zvlášť. Každý si zobral najlepšieho kamaráta a išli okúpať svoje dievčiny. Ostatní mládenci (parobci)  so  sprievodom harmonikára začali na dolnom konci polievať dievky staršej „vrstvy“ a za nimi šli mládenci ( parobci) z mladšej „vrstvy“.

Polievalo sa vodou zo studne a aj voňavkou (parfínom). Kým sa dievka prezliekala do suchých šiat, jej matka ich pozvala do haly (šiňi) alebo do kuchyne na šunku (soldre) a pohárik pálenky. Obchôdzkou dediny až po horný koniec dediny  sa kúpačka skončila.

V  plnej jari sa zábavy konali na verejnom priestranstve. Verejných priestranstiev bolo viac, no najviac sa konali na pľacach. Využívali ich aj hasiči. Keď prišli cirkusanti aj im sa najviac pozdával tento priestor, lebo bol v centre dediny.

​

Štvrtá  tanečná zábava sa uskutočnila na pľacach – po Turiciach (v nedeľu). Zábavy sa zúčastnili obe „vrstvy“, deti  a veľa divákov z radov občanov. A to preto, lebo neboli obmedzení priestorom kúdeľnej izby – zábava sa uskutočnila „pod holým nebom“. (Vtedy si najviac uvedomili, že sála je potrebná.) Starosta a podstarosta organizovali mládencov (parobkov), aby sa každej dievčine zo spolku postavili pod okno domu štyri stromčeky z jelše. Keď mal mládenec vážnu známosť, vybral si kamaráta a išli pre štyri jedličky alebo dva červené smreky. Svojím vyvoleným postavili stromčeky pod okno. Dievčina obdarovala svojho milého krásnym pierkom za klobúk a „vybíjanými“ stužkami (pantlikami.) Starosta s podstarostom okrem toho  zabezpečili cimbálovú hudbu. Známym cimbalistom bol Bolcar (záhradník u Badányiovcov). Na husle a kontrabas dobre hrali bratia Ján a Michal Galgonovci. Vynikajúci muzikanti boli aj z rodín Šolcovcov, Slivinských a Strišovského (Hudoka).

Zábava trvala od času po nešpore do polnoci. Platilo, že o 22.00 bol nočný kľud. Obvykle hlásnik hlásil „Odbila desiata hodina, chváľ každý duch Hospodina, zatvárajte kuri huši, bo Vám ich tchor poduši“.

Starosta obce vydal povolenie na predľženie do polnoci. Potom sa mládež a všetci v tichosti rozišli. Veru boli to iné moresy – vravel ujček Slivinský (ktorý patril medzi tých, ktorí mi pomohli zachytiť zvyky starých Slovenčanov).

​

Piata tanečná zábava sa uskutočnila v týždni Petra Pavla, v nedeľu po nešpore. Bola významná tým,že v predvečer zábavy sa volili noví funkcionári „vrstvy“ a prijímali sa noví členovia do staršej vrstvy, na uvoľnené miesta za tých čo sa od Troch Kráľov do Petra Pavla poženili a vydávali. Prijímanie malo svoj známy priebeh. Mládenec,ktorý sa uchádzal do vrstvy, dostal po dva sekáče, to je dvakrát po zadku od každého mládenca z vrstvy. Súčasne musel zaplatiť vstupné jeden liter pálenky. Fľaša putovala od úst k ústam. Po vypití bol prijatý do vrstvy. Súčasne už mohol voliť starostu a podstarostu a dievky novú staroščinu. Na voľnom priestranstve bola zábava pre všetkých. Spomínali, že sa hrali na zábave na zlatý prsteň, na slepú babu aj na sekanie mäsa. Bola to rana rukou po zadku. Aj táto zábava sa skončila o polnoci. Po tomto dátume sa už žiadne zábavy nekonali – bol čas tvrdej roľníckej práce. Každý musel priložiť ruku k dielu. Mládenci (parobci) pomáhali otcovi, dievky matke.

                                                                                                           Ing. Michal Galgon

POZNÁMKA

     V mesiaci marec Vás zoznámim s ďalšími zvykmi našich predkov, které som zapísal s cieľom uchovať pamiatku na starých Slovenčanov. Mojimi hlavnými rozprávačmi boli Michal Slivinský (nar. 1901), Ján Strišovský (1903), Andrej Kiš (1906). V čase, ked som zapisoval ich pamäte, boli vo veku 65 – 70 rokov.

​

1.februára 2018

SUDIČKY, POSTAVY A POSTAVIČKY

​

Potešilo ma, že sme mali odozvu na príspevok „Teta Žofajová a ďalšie moje sudičky“.

Alžbeta Žofajová, jej dcéra, mi za článok poďakovala za celú rodinu. Boli príjemne prekvapení „pohľadom z boka“ na ich mamu, ktorú si veľmi vážia. Jej dcéra si tiež myslí, že táto generácia žien bola veľmi skromná a možno by ich mama  – keby žila – sa trochu bránila, aby sme ju chválili. Ale to len z jej prirodzenej skromnosti.

     Nápad uverejňovať životné príbehy ľudí v našej dedine vo mne skrsol už po prečítaní knihy „Slovenská Ves v premenách času“. Publikácia nemohla zachytiť všetku jej farebosť a odtiene, takpovediac človečinu, ktorú písal sám život v našej obci. Na stránky knihy už nevošli mnohé „postavy a postavičky“, ktoré neodmysliteľne patria do histórie našej dediny. Ja ich niekedy volám „sudičky“. A mnohých mužov by som mohol nazvať dokonca mojimi sprievodcami životom, resp. súputníkmi.

     Koniec koncov, každý z nás má svoje sudičky a sprievodcov životom. Teda ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvnili  náš život a zanechali na našej duši svoju pečať.

                                                                                                                                                Jozef Smrek

3. januára 2018

NAŠE PLÁNY V NOVOM ROKU

    Naša webová stránka funguje od septembra 2017. Či dosahuje slušnú úroveň v kategórii internetových občianskych aktivít, to musia posúdiť čitatelia.

Čo môžete očakávať v novom roku?

    V januári pokračujeme v spomienkach na generáciu, ktorá sa narodila približne v r. 1900 – 1930. Zastávame názor, že by bola škoda, keby sme poslali do zabudnutia spomienky na ľudí v našej dedine, ktorí v turbulentných historických časoch prežili veľmi zaujímavý a dramatický život. V každej rodine sú príbehy, ktoré stoja zato, aby sme zanechali svedectvo o generácii, ktorá žila v 20. storočí.

    Veľmi sa potešíme, keď do našej fotogalérie prispejú ďalší čitatelia. Určite je v našich obciach veľa fotografických pokladov, ktoré pomôžu dotvoriť obraz histórie obce Slovenská Ves a Vojňany. Dobrou správou je, že Jozef Marhefka nám prisľúbil zaslanie výberu fotografií z jeho súkromného archívu.  Zároveň by sme touto cestou chceli osobitne poďakovať Michalovi Galgonovi a jeho manželke za súbor fotografií, ktoré nám doteraz zaslali do fotogalérie. Samozrejme, ďakujeme i ďalším prispievateľom fotografií.

     Najnáročnejšou úlohou v r. 2018 bude občanom obcí Slovenská Ves a Vojňany vyslať nové impulzy do rozvoja nášho mikroregiónu. Ako nás vyzval profesor Michal Šarafín (s ktorým sme nadviazali kontakt v súvislosti s vypracovaním dokumentu Koncepcia rozvoja agroturizmu v Slovenskej Vsi – viď rubriku AGROTURIZMUS), chceme naďalej doplňať našu ideovú banku nápadov.

Samozrejme – aby sme sa správne pochopili – my nevlastníme hotové recepty na problémy našich obcí. Všetky naše analýzy, koncepcie, návrhy a projekty sú okrem iného príspevkom do celodedinskej diskusie (ak raz vznikne). V tejto rovine môže naša webová stránka poslúžiť  ako inšpirácia pre ešte lepšie  nápady, resp. ich doplnenie. Preto dúfame, že naši čitatelia budú k nám tolerantní a viac ako na kritiku nášho webu sa zamerajú na vypracovanie vlastných alternatív k našim návrhom a projektom. V tom tkvie podstata  konštruktívnej diskusie.

Veríme, že v našich obciach sú občania, ktorí majú radi tvorivé prostredie a prijmú našu internetovú stránku ako pozitívnu výzvu a podnet k vlastnej aktivite smerujúcej  ku skrášľovaniu a rozvoju našich obcí a mikroregiónu.

     Našu internetovú stránku máme ešte takpovediac „v zábehu“, teda robíme chyby začiatočníkov.  My sme však amatéri, presnejšie nadšenci, ktorí sa vedia potešiť z každého dobrého skutku a nápadu, ktorý pomôže zvýšiť našu hrdosť na Slovenskú Ves a Vojňany. V rámci svojich možností sa budeme snažiť webovú stránku vylepšiť.

    Veríme, že občanom prinesieme v tomto roku veľa zaujímavého a inšpiratívneho  čítania. Vaša spokojnosť a práca v prospech rozvoja nášho mikroregiónu bude našou odmenou za vynaloženú energiu a prácu. Veď ak sa nadchýňame históriou našich dedín a hlásime sa k odkazu našich predkov, tak aj my by sme mali za sebou zanechať pozitívnu stopu.

                                                                                                              Jozef Smrek

​

​

​

3.januára 2018

OCHRANA ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA AKO PRIORITA ROKU 2018

SILVESTROVSKÉ OSLAVY sú za nami a my opäť budeme žiť každodennými starosťami. Okrem iného

to znamená, že sa niektorí z nás budú rozčuľovať aj nad znečisťovateľmi životného prostredia. Veď kto by nechcel dýchať čistý vzduch, jesť zdravé potraviny, piť čistú vodu, či prechádzať sa prírodou, ktorá nie je znečistená pohodenými odpadkami človeka.

    Myslím, že na začiatku roka by bolo dobré, keby sme sa otestovali z vlastnej pripravenosti (či naozaj myslíme vážne) chrániť životné prostredie. Stačí, keď si položíte otázku, či by ste sa potešili, keby oslavy Silvestra boli bez ohňostrojov. Vaša odpoveď Vám napovie, či môžeme byť optimisti v r. 2018. Veď každý vie, ako streľba a výbuchy stresujú zvieratá, ale pre naše potešenie (egoizmus) nechceme rešpektovať záujmy iných v spoločnom životnom prostredí. A o tom je ochrana životného prostredia.

    V každom prípade ohňostroje a streľba sa nikdy nemôžu stať symbolom a začiatkom spolupráce pri ochrane životného prostredia.

                                                                                                           Jozef Smrek

​

​

​

3.januára 2018

SPOMIENKA NA TETU ŽOFAJOVÚ A MOJE ĎALŠIE SUDIČKY

    Vidieť 85 ročnú babku čítať knihu, tak tomu sa povie pohoda, krásny zážitok. A práve teta Žofajová patrila medzi staré Slovenčanky, ktorej  múdrosť vyvierala nielen zo životných skúseností, ale tiež z múdrosti kníh. Jej hĺbavosťou a rozhľadenosťou bola výnimočná, takpovediac prerástla hranice našej dediny.

    Keď už jej tiahlo na deväťdesiatku, akoby pociťovala vinu, že ešte žije. Nechápal som, ale s podobným pocitom sa mi kedysi zverila i teta Vilmanová a neskôr i teta Plučinská (od Antonka). Tetu Vilmanovú som veľmi obdivoval, lebo bola vynikajúca bylinkárka. Ešte ako deväťdesiatnička zbierala byliny na Magure. (A to si krátko predtým zlomila nohu.)

    Raz som sa jej opýtal, ako sa stravuje, keď toľko vládze. Začudovane pozrela, a potom vraví: „Ta nic. Čaj, trochu chleba, zemiaky. Ja veľmi skromne jem.“ Prekvapila ma však ešte viac, keď mi povedala, že sa cíti previnilo, že tak dlho žije. Aj preto si v kostole radšej cez omšu sadá do babinca. Zdalo sa jej, akoby jej ľudia v kostole chceli povedať: „A čo Ty tu ešte robíš?“. Jednoducho, nechcela už v lavici zaberať miesto inému.

    Keď som sa poslednýkrát stretol s tetou Plučinskou – ktorá sa tiež dožila vysokého veku – tak mi povedala, že už je čas odísť, aby tu nezavadzala. Smutno mi bolo v tej chvíli, aj keď sa teta pri tých slovách usmievala – aby ma to menej bolelo. Bola to jej rozlúčka so mnou. Ale to som už predbehol udalosti či nebodaj plynutie času v našej dedine. (Niektorí ľudia nemajú radi predbiehanie ani v čase.)

    Počúvajúc tetu Žofajovú o „starom človeku, ktorý je už nepotrebný“ začali sme raz viesť dišputu o živote starého človeka. A vravím jej:  „Čotko, nimoče provde. (Teta, nemáte pravdu.) Starí ľudia sú ozdobou dediny“. Potom som jej porozprával, ako sa teším na stretnutie s tetou Plučinskou, keď ráno kráčam do práce okolo jej záhrady. Veľmi často sa totiž stávalo, že som ju zastihol  ako pleje v záhrade. Nebol vždy čas sa porozprávať, tak som jej niekedy iba pozdravil. Ale nikdy som nezabudol dodať: „Teta, aj tak ste najkrajší kvet v záhrade“. Odmenou mi bol jej milý úsmev. Bol tak fascinujúci, že i pri písaní týchto riadkov vidím teraz tetu Plučinskú ako sa na mňa usmieva. Tak  dobrosrdečne sa vedia usmievať iba rozprávkové babičky a babička Boženy Nemcovej.

    Teta Žofajová vypočula moje nadšené rozprávanie o tete Pľučinskej a po chvíli blahosklonne pohladila moje srdce slovami: „Nie je veľa mužov, ktorí vedia takto vystrúhať poklonu starej babe ako Ty“.

    S tetou Žofajovou som sa zoznámil v prozaickom prostredí – v kravíne. Ako chlapec som niekedy zašiel do kravína, lebo moja mama bola dlhý čas dojička v JRD a teta Žofajová bola jej spolupracovníčka. Rád som chodil za mamou do kravína. Bol to svet, ktorý ma priťahoval. Spomínajúc na časy mojej mladosti, doteraz pociťujem posvätnú úctu k najstaršej generácii družstevničiek v našej dedine. Vedeli si zastať prácu, ktorá svojím charakterom bola skôr pre mužov. Keď som neskôr  ako mládenec išiel mamu zastúpiť pri stohovaní slamy alebo skladovaní siláže, tak som si bytostne uvedomoval, akou fyzickou silou a odolnosťou ovplývali naše mamy v tých časoch. To naozaj nebola práca pre ženu. Neskôr moja mama ale prekvapivo v starobe konštatovala: „Ťažko som robila na družstve, ale ja som rada chodila do roboty“. Myslím, že to bolo tiež preto, lebo mali gazdovanie v krvi a rozumeli zemi i zvieratám. A nielen to. Medzi mnohými ženami vznikli priateľstva, vedeli sa povzbudiť, ale aj  od srdca zasmiať sa nad svojou biedou.

    Raz – keď som zastupoval mamu v sýpke, kde šéfom bol málovravný starý mlynár Zastko –  začala sa jedna žienka sťažovať na svojho muža. A vraví: „Ja už neviem, kde mám pred mojím starým skryť pálenku. Minule som fľašu skryla do jačmeňa. Keď pýtal naliať, tak som mu povedala, že nemám. Predstavte si, on fľašu predsa našiel.“ Začal vykrikovať: „Pálenečka, pálenečka, kde si ? Poď ku mne“. Po chvíli ju už držal v ruke, potvora. A aké vtipy tam padali. Ale to by bolo na dlhšiu reč.

    Roky utekali ako voda a postupne staré družstevníčky rad – radom odchádzali do dôchodku i keď sem – tam ešte vypomáhali v JRD. Aj mojej mame postupne odchádzali sily, a tak – ako sa u nás vraví – prestala chodiť medzi ľudí. Netešilo ma to, a preto som sa jej opýtal: Mama, keby si sa mohla s niekym stretnúť – kto s Tebou robil v družstve – tak s kým by sa rada stretla? Bez váhania na 1. mieste povedala meno tety Žofajovej. A tak sa zrodili naše „pošatky“ s tetou Žofajovou. Jej zať J. Zoričák, doviezol tetu k našej mame a ja zase moju mamu k tete Žofajovej.

    Počúvajúc tetu Žofajovú, tak to bolo počúvanie s otvorenými ústami. Žena z kravína a vy môžete s ňou diskutovať na úrovni, na ktorú by nesiahli ani niektorí namyslenci, ktorí možno aj skončili vysokú školu. Myslím tým hĺbku myšlienok a pokoru pred životom. Keď ešte dodám, že teta vo svojom živote musela patriť medzi najčestnejších ľudí v našej dedine, tak som presvedčený, že aj za jej života by sa nenašiel nikto, kto by vyvrátil moje tvrdenie. A neviem to len od mojej mamy. Myslím, že moja mama si ju obľúbila práve pre jej čestnosť, dobrosrdečnosť, nenamyslenosť a cit pre spravodlivosť. O koľkých z nás sa to bude môcť povedať, keď sa pominieme?

   Teta mala vynikajúci rozprávačsky talent. Rozprávala pomaly, zvažovala každé slovo. Niekedy sa mi ale zdá, že talent asi mal každý starší Slovenčan, ktorého som poznal od detstva. Možno to bolo preto, lebo od mala chodili na „pošatky“ a tam sa poriadne v rozprávaní vybláznili i zabavili. (Rozprávačský talent tety Žofajovej som využil pri písaní kapitoly o vysťahovalectve v našej dedine, ktorá je súčasťou publikácie „Slovenská Ves v premenách času“ – str. 164.)

   Veľa sme rozprávali o roľníctve. To je téma, ktorá sa mi nikdy „nezunuje“.Teta dokázala na tento problém pozrieť akoby z iného zorného uhla.  Napr. keď sme rozprávali o rozdieloch medzi gazdami vo Výbornej a Slovenskej Vsi. Ja som osobne obdivoval nemeckých gazdov z Výbornej. Boli ako buldoci. Dokázali pracovať aj v nedeľu, keď si to vyžadovala situácia na poli. Naši gazdovia nepracovali vo sviatok, aj keď im hrozilo, že im na poli zaleje seno.

Pri vyratúvaní predností nemeckých gazdov ma ale teta Žofajová  zaskočila otázkou: A Ty vieš, kto u nich slúžil? Bola to len ich zásluha, že sa im darilo?

  Vedomí si jej intelektuálneho potenciálu a vycibreného sedliackeho rozumu, bol som zvedavý, aký má názor na náš projekt Agroturistickej zóny Slovenská Ves – Vygoda. (Teta po skončení základnej školy pokračovala v štúdiu na meštianskej škole, ale rodičia ju stiahli na gazdovstvo.)

Človek by skôr od starších ľudí očakával, že už ich nezaujíma rozvoj dediny, ale stalo sa niečo úplne iné. Bola veľmi  kritická, keď začala hovoriť o živote v dedine. Myslím, že intuitívne cítila potrebu väčšej pokory v medziľudských vzťahoch v našej dedine. Isté je, že nemala rada vypočítavých ľudí, sobcov, či ľudí so širokými lakťami. V prvom rozhovore o agroturistickej zóne Vygoda poznamenala, že konečne v dedine niekto nerozpráva to, čo iní majú urobiť, ale sám sa chytá roboty. Myšlienka návratu k „tradičnej architektúre v novom šate“ ju očarila. Bude to však ťažké v našej dedine – dodala. Jej nadšenie ma dostalo do kolien. Takýto názor som očakával predovšetkým od mladších Slovenčanov. Jej postoj ma skutočne príjemne prekvapil.

 O tom, že staršia generácia disponovala zdravým sedliackym rozumom a statočnosťou má presvedčila i ďalšia Slovenčanka, teta Varholová, ktorú som tiež ako chlapec stretával v kravíne. Bez nej by sa nikdy nerealizoval projekt agrozóny na Vygode. (Aj k nej niekedy „zajdem na pošatky“.)  A to ešte nerozprávam o tete Laufovej, Bložoňovej a ďalších mojich sudičkách, ktoré v minulosti  pozitívne vplývali na môj vzťah k rodnej dedine.

Najprv zomrela moja mama, potom teta Žofajová. Nastalo zvláštne prázdno. Človek cítil, že ich odchodom – ale i ďalších starších žien v Slovenskej Vsi a Vojňanoch –  odchádza  výnimočná generácia našich mám. Verím, že keby sa k môjmu rozprávaniu pripojili i ďalší Slovenčania a Vojňančania, tak vznikne najkrajšia kniha pre našich potomkov o ľudskej statočnosti, pracovitosti a šľachetnosti.

   Premýšľajúc nad životom mojej mamy a tety Žofajovej, chcel by som preto vystrúhať ešte jeden kompliment „starej babe“ –  tentoraz nielen tete Žofajovej, ale celej generácii statočných žien v Slovenskej Vsi a Vojňanoch, ktoré sa narodili približne v r. 1900 – 1930. O to skôr, že čím som starší, tým viac si myslím, že boli výnimočné.

Prirodzene, dnes sa viac rozpráva o vynimočnosti detí, ktoré sa narodili po r. 2000. Je to vraj generácia Z, generácia digitálnych detí. Ale vie táto generácia mladých ľudí, že aj ich prababky a praprababičky boli jedinečné?

  Rozmýšľajúc nad ich výnimočnosťou, tak by som generáciu našich mám najradšej pomenoval MAMY GENERÁCIE S. Napadlo ma to vo chvíli, keď som hľadal slová, ktoré by najlepšie odzrkadlili šľachetnosť našich mám –  mnohé začínajú písmenom S . Až rozprávkovo boli statočné, skromné, srdečné i srdnaté. Vždy boli pripravené sebaobetovať sa, aj za cenu vlastného strádania.

   Vratiac sa oblúkom k dišputám s tetou Žofajovou, tak si viem v duchu živo predstaviť, akoby sa nad mojím filozofovaním a úsilím zachovať pamiatku na jej generáciu tajomne – tak ako iba ona vedela – pousmiala. A možno by povedala iba jednu vetu: Aj my sme robili chyby, neboli sme dokonalé.

    Ja viem teta Žofajová, že i vaša generácia mala svoje chyby. Nie každá z vás zvládla život tak, ako chcela, ako mohla. Ja sa iba snažím zachovať spomienky na Vaše šľachetné srdcia a nádherné chvíle prežité spolu. Ďakujem.

                                                                                                   Jozef Smrek

​

​

3.januára 2018

DOBRÉ SLOVO VŽDY POTEŠÍ

 Najmä keď príde od ľudí, ktorí nežijú v našej dedine. Najprv nás prekvapila Anna Konkoľová.  Po jej maile bolo zrejmé, že sme na jednej vlne a bola by škoda, aby jej znalosti o živote v Slovenskej Vsi, najmä o krojoch, sme nevyužili na našom webe. Dohodli sme sa, že keď ukončíme cyklus etnografických príspevkov M. Galgona, napíše príspevok o krojoch v našej dedine i pani Konkoľová.

    Pani Konkoľová  ma prekvapila i ďalšou informáciou. Upozornila ma na svojho otca – Alojza Sebeša – a jeho bohaté vedomosti o starých Slovenčanoch a o obci. Slovo dalo slovo a spolu sme sa stretli u jej otca. Ja som sa nestačil čudovať. Bol to nádherný zážitok. Pochopil som, že jedno stretnutie nestačí, aby vyrozprával príbeh dediny, ktorý sa zapísal do jeho pamäte.  Pri tejto príležitosti nám poskytol fotografiu mladšej generácie členov Úverového družstva z 30-tich rokov (aj s ich identifikáciou). Ďakujeme.

    Rovnako nás prekvapil syn učiteľa V. Antola. Po uverejnení príspevkov o jeho otcovi na našom webe  nám poďakoval a navrhol mi, aby sme sa stretli. Určite si máme toho veľa povedať, lebo viem, že história obce ho veľmi zaujíma (najmä z obdobia vojny).

Veríme, že príspevky o starých Slovenčanoch a ich fotografie postupne oslovia i najmladšiu generáciu Slovenčanov.  Veď v niektorých prípadoch sú to už ich praprarodičia.

                                                                                                                                  Jozef Smrek

2.januára 2018

Vážený pán Smrek,

ako potomok obyvateľov zo Slovenskej Vsi sa veľmi teším webovej stránke ktorú som našla. Volám sa Anna Konkoľová, rod. Sebešová. Vydala som sa do Novej Ľubovne a bývam tu už 29 rokov. Mám dve dcéry a jedného syna ktorím vštepujem od malička odkiaľ pochádzajú ich predkovia a že majú byť na čo hrdí.

     Zrekonštruovala som celý dievčenský kroj zo Slovenskej Vsi z medzivojnového obdobia a za pomoci mojej mamy rod. Zastkovej – od Haľosa aj celú partu.  Veľa som sa dozvedela zo starých dokumentov aj o histórii našej rodiny, o tom, ako môj pradedo Johan Zastko bol 2x v Amerike, ako sa väčšina jeho detí potom tiež vysťahovala do Ameriky. Na jednej z fotografií som spoznala môjho deda Štefana Zastku a zdá sa mi, že je tam aj pradedo Johan Zastko.

   Zaujímam sa o každú maličkosť, ktorá sa týka Slovenskej Vsi. Napr. nedávno sa mi dostal do rúk originál kniha od Dr. Liptáka z roku 1938 a v nej sa spomína že Paul von Doleviczényi posledný alchymista tých čias, ktorý býval v Slovenskej Vsi daroval v roku 1821 celú svoju knižnicu kežmarskému lýceu. Iste by bolo veľmi zaujímavé sa s Vami stretnúť a porozprávať, prípadne ak by ste ma mohli odkázať na nejaké historické dokumenty o Slovenskej Vsi na webe budem veľmi vďačná.
Ďakujem, s pozdravom Hanka Konkoľová, Nová Ľubovňa.

​

​

​

2.januára 2018

AGROTURISTICKÁ ZÓNA VYGODA NA KRIŽOVATKE

    V rámci pozemkových úprav sa nám podarila ohromujúca vec: dnešné pozemky takmer kopírujú usporiadanie pozemkov navrhnuté v územnom pláne projektu agrozóny. V preklade to znamená, že stavebné pozemky a obslužné komunikácie majú dostatočnú šírku, čo je predpokladom získania stavebného povolenia. Zvyčajne medzi pozemkami v iných lokalitách je cesta široká asi 3 m – čo je zúfalo málo v obytnej zóne. My máme šírku cesty 6 – 7 m. Stavebník takto nemusí vynakladať energiu  na dohody s ďalšími vlastníkmi pôdy o vytvorení stavebných pozemkov a cesty, ktoré by spĺňali kritéria Stavebného úradu. O tom, že všetko by stálo peniaze (platba projektantovi, geodetovi, napísanie zmlúv a poplatok na Kataster), vari netreba pripomínať – ale dá sa to finančne vyčísliť. Bez našej intervencie by sa pozemky neprispôsobili stavebným zámerom v agrozóne. Samozrejme, kto nechce stavať, môže naďalej udržiavať pôvodný účel svojej lúky.

   Budovanie agrozóny – keďže v širokom okolí  neexistuje žiadny podobný experiment – si vyžaduje flexibilné riešenie problémov, ktoré takpovediac vznikajú za pochodu. Jeden z nich je problém rastu cien dreva a drevených komponentov, resp. výrobkov. Kedže  pre agrozónu sú dôležití mladí stavebníci, rast cien im môže výrazne narušiť rozpočet. Navrhujeme samospráve, aby schválili v regulatívach možnosť lacnejšej alternatívy pri stavbe domu, či chaty. Veríme, že poslanci vyjdú v ústrety mladým stavebníkom. Veď sme financovali celý projekt a obec sa nepodieľala na projekte ani finančne, ani po organizačnej stránke.

   Aby občania dokázali viac preniknúť do problémov, ktoré naše združenie rieši, uverejňujeme aj našu žiadosť (tú sme zaslali OÚ Slovenská Ves), kde zdôvodňujeme potrebu zmeny  regulatív, ktoré stavebník musí dodržiavať.

Vec: Žiadosť o zmenu regulatív  pri výstavbe rodinných domov a chát v Agroturistickej zóne Slovenská Ves.

     „Naše OZ Vygoda v Agroturistickej zóne vytvorilo alternatívne podmienky pre bývanie v našej dedine.  Naším cieľom bolo vytvoriť podmienky na bývanie aj pre mladých ľudí. Aj z týchto dôvodov sme sa priklonili k modernej forme spišskej architektúry. Život však priniesol nové skúsenosti, a preto je potrebné niektoré regulatívy prehodnotiť. Potrebu zmien vyvoláva najmä rast cien dreva  a výrobkov z dreva – od vzniku agrozóny vzrástli až 3 x.  Ak chceme, aby si aj mladí ľudia mohli dovoliť bývanie v Agroturistickej zóne, potrebné je hľadať  cesty na zníženie nákladov pri výstavbe domov, resp. objektov.

     Medzi finančne najnáročnejšie položky patria drevené šindle, a preto vznikla potreba vytvoriť lacnejšiu alternatívu. Navrhujeme, aby stavebníci mohli použiť umelé šindle, ale s podmienkou, aby farebne korešpondovali s farbou dreveného šindľa. Takéto zmeny si vynucujú aj obavy, že stavebníci pri hľadaní lacnejších alternatív budú používať krytiny, ktoré môžu veľmi negatívne ovplyvniť architektonickú podobu agrozóny. Ide predovšetkým o škridle a kanadské šindle. Osobitne „krikľavé“ strechy môžu narušiť harmonicky architektonický vzhľad. Takéto strechy je možné vnímať ako neúctu k tvorcom agrozóny. Okrem iného i preto, že projektom sa v riešenom území zhodnotili pozemky s rozlohou 18 ha.

     Keďže výstavba agrozóny je rozdelená na 3 etapy,  žiadosť sa vzťahuje na pozemky, ktoré už majú vyriešený problém pripojenia sa k elektrickej sieti, resp. sa ich vlastníci v 1. etape podieľali na  financovaní elektrickej  siete,  ale i projektu agrozóny.

    STAVEBNÉ POZEMKY,  NA KTORÉ SA VZŤAHUJE NÁVRH POUŽITIA  ALTERNATÍVNEJ KRYTINY – UMELÉ ŠINDLE IMITUJÚCE DREVENÉ ŠINDLE, FAREBNE KOREŠPONDUJÚCE S ICH PRIRODZENÝM VZHĽADOM:  parc. č. 4587,  č. 4508,  č. 4590, č.  4586,  č. 4554/1,  č. 4554/2,  č. 2010/20

    Veríme, že samospráva ocení našu prácu pri rozširovaní stavebných možností v obci a bude akceptovať názory ľudí, ktorí okrem náročnej organizátorskej práce financovali celý projekt.  O to skôr, že rodina Varholova a Smrekova stála na úplnom začiatku zrodu Agroturistickej zóny Slovenská Ves.

POZNÁMKA:  Samozrejme vzniká otázka, prečo sme už do projektu nezakomponovali alternatívu lacnejšej krytiny.

​

   Ak sme chceli byť úspešní, my sme nemohli riskovať takýto krok. Treba si uvedomiť, že sme chceli vytvoriť agrozónu v extraviláne vzdialenom 3,4 km od Slovenskej Vsi. To je nevídané, aby niekto v našich končinách mohol dostať stavebné povolenie na také veľké územie (18 ha) ďaleko od obce. V našom štáte platia iné zákony ako v Poľsku. Ja som nemal známosti, aby som si mohol dovoliť riskovať peniaze, ktoré moja rodina vrazila do projektu. Aby sme získali povolenie, tak cesta viedla iba cez rozvoj agroturizmu a rozvoj drevenej architektúry. Aj teraz si myslím, že to bolo správne rozhodnutie. Dosvedčuje to i náš pokus navrhnúť alternatívu pri získaní pitnej vody. My sme v projekte napísali, že zdrojom pitnej vody budú studne a vodovod. Z Krajského stavebného úradu v Prešove nám prišlo oznámenie, že projekt nemôže byť schválený, lebo pri zabezpečení pitnej vody sú neprípustné alternatívy. Musíme sa rozhodnúť: buď studne, alebo vodovod. Život ale ukázal, že najprv musíme začať studňami, ale sú predpoklady, že môžeme mať v budúcnosti i vodovod. Dokonca môže sa stať i tak, že v období sucha budú potrebné 2 – 3 studne, z ktorých sa bude dočerpávať voda do vodojemu. Ale to už bude výzva pre našich následovníkov.

Koniec koncov, v živote  vždy pred nami existujú alternatívy. Môžeme sa dokonca vykašľať na dodržiavanie regulatív.

Ale to je životný príbeh ľudí s iným vzťahom k Slovenskej Vsi. To nie je môj životný príbeh.

                                                                                                                                             Jozef Smrek